Ďalšie festivalové leto, august a s ním spojený ďalší ročník neodmysliteľnej, pre mnohých akcie roka. Brutal Assault s poradovým číslom 23 sa opäť uskutočnil na tradičnom mieste (v priestoroch Pevnosti Josefov) a my sme sa naň tentokrát vypravili v počte: traja redaktori, jeden fotograf.
Skôr než vám začneme zdeľovať naše dojmy, pripomeňme si, že festival bol pred rokom vypredaný. Tento rok sa však až taký záujem nekonal a organizátori z Obscure Promotion hlásili približne týždeň pred akciou len 87% predaných vstupeniek. Do obehu sa napokon dostali aj jednodňové lístky (aspoň na sobotu) a ani vo finále sa žiadne „sold out“ nekonalo. Ešte spomeňme, že v rámci niektorých vylepšení dostali jednotlivé miesta v areáli svoje vlastné názvy a v tomto smere dávame do pozornosti najmä Emperor Square (čož je plocha pred dvomi hlavnými pódiami). Tento výraz sa v našom reporte určite ešte vyskytne.

23. ročník možno nemal veľkého headlinera ako minulý rok EMPEROR, ale zostava bola tradične silná a asi najrozmanitejšia v histórii. Pribudlo aj zopár noviniek - najmä silná utorňajšia warm-up party, ktorá nalákala do areálu naozaj mnoho priaznivcov na koncert SUICIDAL TENDENCIES. Predtým sa ešte pred pomaličky pribúdajúcim publikom predstavila hŕstka iných kapiel. MONUMENTS OF MISANTHROPY a ich štandardný death/grind na rozohriatie, vždy-sympatickí ROOT s dobrým výkonom - na konci si nôtili záverečnú dvojicu “Píseň pro Satana” a “666” všetci v areáli. Pred headlinerom ešte nasledovali českí grinderi GRIDE, ktorí hrali svoj solídny grind, ale po ROOT zneli trošku vlažne.

Kto však ten večer prišiel do areálu, prišiel na SUICIDAL TENDENCIES, ktorí nevedeli nájsť termín, aby vystúpili v regulérny festivalový deň. SUICIDAL nabehli na pódium a odpálili výborný koncert. Maximálne nasadenie všetkých členov kapely okamžite stvorilo veľký circle pit, ktorý vydržal až do konca. Mike Muir stále zbesilo pobehuje po pódiu, hoci so spevom občas bojuje. Hrali sa prevažne overené hity, ale prekvapili aj menej hrané skladby (“Send Me Your Money”). Vrcholom boli, celkom tradične, skákačka “I Saw Your Mommy”, polo-balada “How Will I Laugh Tomorrow” a záverečný nájazd fanúšikov na pódium pri “Pledge Your Allegiance”. Celkovo SUICIDAL TENDENCIES rozohriali publikum bezchybne, a hoci sa Mike na pódiu trošku moc vykecával, vystúpenie spád nestratilo.

STREDA:

Je mi jasné, že viac než polovica návštevníkov dorazila na Brutal už v utorok, ale že ma po mojom príchode v stredu poobede bude na bránach festivalu čakať prakticky nulové čakanie, to ma nesmierne milo prekvapilo.
Prvá kapela, ktorú som si vzal na paškál, boli OBSCURE SPHINX. Poliaci predviedli svoj ťažkotonážný podladený sludge/doom s prvkami post-metalu, ktorý aj za teplého slnečného dňa znel výborne. Speváčka Wielebna sa opäť vrátila ku krátkemu blond účesu, najmä však ponúkla kombináciu napätých výkrikov a zasnených čistých spevov. Pohyby sťaby pacienta psychiatrickej liečebne len umocnili celkový dojem a za mňa to na úvod bolo viac než suverénne.

Z iného súdka boli nenápadní, no pritom legendárni ARMORED SAINT. Kedysi nemožné, aby heavymetalová kapela hrala na BA - dnes už normálna vec. Títo starí americkí harcovníci však brúsia aj smerom k thrashu a na Emperor Square predviedli srdečnú show, zameranú najmä na svoje staré pecky (napr. "Can U Deliver", či hneď úvodná "March Of The Saint"). Spevák John Bush (ex-ANTHRAX) si vystúpenie užíval, energiou nešetril a na moment dokonca vyliezol na plecia jednému SBS-károvi, kde takto odspieval časť skladby. Neviem, či to bolo dohodnuté, ale pán securiťák sa po tomto „výkone“ zdal byť kľudný.

Po vynikajúcich ARMORED SAINT nasledovala prechádzka areálom. Na menšom pódiu Metalgate stage sa veľmi dobre rozbehol sympatický moderný death v podaní INGESTED, kde už od začiatku nechýbalo veľa pohybu v dave. Napriek ostrému štartu som si však povedal, že si nemôžem nechať ujsť vtákovinu STEVE ‘N’ SEAGULLS. Ak by sa udeľovala cena za dramaturgickú blbosť roka, títo Fíni, ktorí prerábajú známe rockové a metalové hity do country/bluegrass, by ju s prehľadom vyhrali. V podstate zábavová kapela, revival, ibaže… celkom dobrý. Počuť songy od DEEP PURPLE alebo ZZ TOP v úprave pre banjo je vlastne celkom slušná oddychovka. Takže síce išlo o totálnu, ale ospravedlniteľnú blbosť.

Tento rok sa v Josefove predstavilo až päť slovenských kapiel. Prvou z nich boli temniaci 777 BABALON. Odetí v kapucniach nám predviedli dosť vážnu psychedéliu. Neviem, či práve KAL (Keep Ambient Lodge) bol pre nich tým pravým miestom, ale ich prechody z dark ambientu do black metalu vyzneli presvedčivo a najmä boli sakramentsky plynulé. Skúste si vypočuť ich nahrávky a možno budete (ne)chápať podobne ako ja!

Svoj solídny štandard potvrdili death/grinderi BRUJERIA. Krátke, živelné skladby, dobrá komunikácia s publikom a neortodoxný, prebasovaný zvuk, ktorý ale veľmi dobre fungoval. Najviac rozskákala “Matando Güeros” a aj óda na omamnú flóru, ktorá rozhodne nie je oregano. Padal večer, čo znamenalo programové kolízie. Prvú z nich som vyriešil štýlom „vypočujem si zopár songov TOXIC HOLOCAUST a potom zbehnem na HELMET”. Napokon som na TOXIC ostal celý koncert, pretože boli špičkoví. Napriek tomu, že Joel Grind a spol. hrajú priamočiary thrash, neustále striedali rýchlejšie a pomalšie skladby, absolútne bez zbytočných kecov ničili publikum a bolo ich plné pódium. Fantastický nátlak vrcholil pri melodickejšej “Lord Of The Wasteland” a detonácii “Nuke the Cross”. TOXIC predviedli najsympatickejší koncert dňa, kedy im vychádzalo naozaj všetko a kto má v srdci trošku starej školy, ten musel zaplesať.

The BLACK DAHLIA MURDER - kulervoucí deathmetalové představení v hlavním středečním čase, které nabízela Metalshop stage, bylo jedním z těch větších taháků letošního BA. Emperor Square praskalo ve švech a vyprodaná přírodní tribuna na tom byla v jejich hracím čase obdobně. Zazněly staré známé pecky i relativně nové věci z alba Nightbringers z roku 2017. Tady se v kotli vařilo až do úmoru. Nebylo divu, že dobrá polovina publika odešla po koncertě zvlhčit vyprahlé hrdlo.

CANNIBAL CORPSE obhajujú podarený nový album “Red Before Black”, z ktorého zazneli hneď štyri piesne. Akurát som mal pocit, že tri novinky, ktoré koncert odštartovali, publikum veľmi nerozohriali. Koncert však gradoval. Záver patril klasikám a vtedy už CANNIBALom zobali všetci z ruky - “I Cum Blood” bola odporne skvelá, pri “Stripped, Raped & Strangled” si s Corpsegrinderom zaštebotal aj Trevor Strnad z The BLACK DAHLIA MURDER, a na záver povinná “Hammer Smashed Face”. Za celý Brutal Assault sa na pódiu vystriedalo nemálo klasického death metalu, ale CANNIBAL CORPSE boli akosi najsympatickejší, hoci možno trošku profesorskí. Každopádne: dobrá práca.

Noční show českých LVMEN na Oriental stage se skvěle hodila k horkem zemdleným fanouškům. Ti raději dali přednost dlouhým, atmosférickým písním, zavřeným mezi zdi Octagonu, před rachotem ve stejném čase hrajících CANNIBAL CORPSE. A tento hypnoticky se pohupující dav udělal dobře. Řekla bych, že před vystoupením očekávané GOJIRy jsme si lepší „intro“ nemohli přát.​

Z francúzskych modernistov GOJIRA som stihol len niekoľko posledných songov, ale musím uznať, že rastú z roka na rok (alebo skôr „z Brutalu na Brutal“, keďže tu hrajú so železnou pravidelnosťou). Ich produkcia v hlavnom hracom čase veľmi vkusne vynikla a hoci novšiu tvorbu nemám tak zmáknutú, presvedčila ma aj behom pár minút. Precízne zahraté, vhodne naaranžované, dobre namiešaný setlist a aj nesmrteľní CANNIBAL CORPSE sa dnes môžu pred Francúzmi skryť.
Od anglických gothic/doomerov PARADISE LOST som nečakal nič špecifické a súdiac podľa redšieho publika, asi som nebol jediný. Greg Mackintosh a spol. nakoniec celkom potešili. - Dvanásť skladieb, viac-menej prierez ich rôznorodou diskografiou (až na synthrockové odbočky) s dôrazom na posledné roky, našťastie len tri záseky z novinky "Medusa" a o.i. také kúsky ako "Forever Failure", "Erased", či dokonca "Mouth". Zvuk mohol byť lepší, vokál Nicka Holmesa lepšie počuteľný, ale zas tento starý pes dnes nespieval až tak zle, snažil sa aj vo vyššich spevoch a nebol ani taký nevrlý, ako občas býva. Inak všetko po starom - Greg strúhal svoje tradične vymakané melodické sóla, Aaron veselé úsmevy, ostatní členovia si odohrali to svoje, len ten zvuk mohol byť lepší.

Večer na Emperor Square ukončila znovuzrodená legenda maďarského black metalu TORMENTOR. Práve tu naštartoval Attila Csihar (o.i. MAYHEM) svoju kariéru a keď sa už táto zásadná formácia rozhodla oprášiť časy minulé (nestáva sa z toho trend?), prítomní blackeri si ju nenechali ujsť a dorazili pod pódium v hojnom počte. Ak som správne zachytil, odznel celý kultový demo-album "Anno Domini" a dokonca čosi navyše. Maďari totiž svoj avizovaný čas trochu natiahli, no keďže dnes hrali poslední, nevadilo to. Škoda, že ich produkcia ma po niekoľkých songoch začala nudiť… Bolo však zaujímavé preniesť sa do časov pred pádom komunizmu, kedy sa u našich susedov drhli takéto temné tóny.

ŠTVRTOK:

Začiatok druhého dňa obstarali DIABOLICAL a PERSEFONE. Prví menovaní hrajú atmosférický death s troškou melodiky. Pokus o mierne okultnú pódiovú show bol zastavený tým, že Švédi hrali na pečúcom slnku a zvuk nebol úplne optimálny. Na druhej strane, progresívni PERSEFONE prišli do Josefova bez basáka, ale zato s veľmi podareným albumom “Aathma”, z ktorého sa veľa hralo. Reakcie publika však boli veľmi vrúcne, keďže hyperaktívny vokalista Marc neprestal ani na sekundu komunikovať s publikom a všetci inštrumentalisti hrali precízne.

EXHORDER v horúčave s vervou predviedli výborný thrashový koncert a masívny zvuk gitár. Takmer nekonečné riffové sekvencie songov ako “(Cadence Of) The Dirge” či úplného vrcholu “Slaughter In The Vatican” dokážu trhať betón, no široké úsmevy všetkých členov kapely poukazovali na to, že ide o skvelú zábavu. Výborná práca.

Asi ste už o tom počuli, ale prvé dva dni festivalu nás sužovali nesmierne horúčavy, ktoré nám mnohým pripomenuli ročník 2015. Bolo náročné vydržať v tomto inferne pri hlavných pódiách, takže v tento deň som sa konečne pozrel aj na ten tretí (MetalGate stage). Hneď z úvodu sa tam predstavila mladá česká nádej DÆRRWIN. Ich štýl môžeme označiť ako blackgaze, hoci post-metalu (presnejšie post-blacku) v ňom bolo požehnane. Páni do nás nasypali tak energickú zmes emócií, až ma pri nich napadá slovo „smršť“. Spevák stále dvíhal ruky, svoje vystúpenie prežíval, akurát jeho škreky mi po chvíli zneli až príliš monotónne. Ale odchádzal som spokojný a určite si ich rád pozriem aj v klube.
BLUES FOR THE REDSUN mali po nich ťažkú úlohu a hoci svoj lahodný sludge/doom s výrazným vplyvom drone, až ambientu vedia naživo odprezentovať, mňa proste naživo nezaujali. Snáď to bolo len tým, že ich vyššie spomenutí krajania nasadali latku až príliš vysoko.

Minulý rok v Brne ma MUNICIPAL WASTE neohúrili, avšak na Brutal Assault im vystúpenie vyšlo. Samozrejme, od prvého tónu lietali vzduchom telá, či už dobrovoľne, alebo nie… vrátane jedného úplne nahého fanúšika. Aspoň niekto si vie užiť metalový festival! Inak WASTE predviedli svoje tradične krátke, zničujúce crossover/thrashové songy, pričom pauzy vypĺňal hláškujúci frontman Tony. V jednom momente dokonca zastavil circle pit, aby si rozkázal čo najviac tiel vo vzduchu. Akosi najlepšie fungovali songy z albumu “Hazardous Mutation”, ale aj novinky ako “Breathe Grease” sa naživo výborne vynímali.
Nasledoval šprint na Američanov BLOOD INCANTATION v malom stane. Ich album “Starspawn” kombinuje masívny, no technický death metal s psychedelickou atmosférou. Tento zvuk sa kapele na pódium podarilo preniesť bez problémov. Síce to urobili bez väčšej pridanej hodnoty, ale keď nič, tak obrovské ozveny “Vitrification of Blood” hypnotizovali všetkých prítomných.

Keď som sa už pozrel na pár českých kapiel, nemohol som vynechať ani jednu moravskú. Vlastne asi tú najzásadnejšiu - SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY. Dámy a páni predstavili čo-to z novinky "Smutnice", okrem toho povinné klipovky "I Would Dance" a "Skryj hlavu do dlaní" a potvrdili svoju pozíciu významnej bandy, ktorá dávno prekročila hranice Československa (ich huslistka je Slovenka). Všetko bolo perfektne technicky zahraté, zvuk takisto výborný, „Sajlenti" dostali na Emperor Square vskutku dôstojný čas a myslím, že ho aj dokázali patrične využiť. Zaslúžili by si aj väčšiu odozvu od publika, ale koľko návštevníkov na BA dnes ešte rozumie češtine?

Nasledujú americkí deathcoristi CARNIFEX, tí majú pod pódiom pochopiteľne mohutnejšiu podporu. Ich drvivá sila, extrémna hra a často prítomné breakdowny síce znejú drsne, ja to však po chvíli vzdávam.
Mierim na MetalGate, kde dorazil aj nórský klávesový škriatok MORTIIS. Niekoľko fanúšikov už po pár minútach sklamane odchádza - zrejme čakali, že Håvard dorazí s celou kapelou a spustí nejaký ten industrial rock. Namiesto toho sa však konalo (vopred avizované) prehratie celého dark ambientného albumu "Ånden Som Gjorde Opprør", čo niekoho mohlo prekvapiť. Tak minimalistická hudba sa na festival typu BA hodí len ťažko, až mi bolo ľúto, že sa organizátori nehecli a nedali MORTIISa na gothickejšie ladený KAL stage.

Jeden z vrcholov festivalu pre mňa nastal s príchodom nórskych progresívnych melancholikov GREEN CARNATION. Kapela, ktorá vyšla z doom metalu a pritom na BA nikdy nehrala, sa po rokoch nečinnosti predsa len dostala aj k nám! Táto hudba je dosť špecifická, mnoho metalistov ju možno ani nepozná a veľa ľudí sa na ňu ani nenazbieralo. Tchort a jeho kolegovci si just pripravili set postavený na novších, mäkších doskách, ich prevedenie bolo však suverénne. Kjetil Nordhus so svojim mohutným hlasom spieval ako z CD-čka, gitaristi i klávesák ponúkli pestrú paletu rôznych kreatívnych melódií a vyhrávok, z ktorých priam sršali emócie. Popri skladbách ako "Myron & Cole", "Into Deep", či "Crushed To Dust" došlo aj na jednu novinku, ktorá sa držala približne v podobnom duchu. Doom metal to už nie je, mňa však vystúpenie tejto kapely poznačilo svojou jedinečne prepracovanou atmosférou. Vďaka za ňu!
Po tomto melancholickom okienku som mal celkom problém stráviť PALLBEARER a ich doom metal čistejšieho razenia. Priestory na MetalGate im sedeli, kapela sa snažila, nápady im tiež nechýbajú, ale chcelo by to viac originality.

Veľa národa sa prišlo pozrieť na „Umierajúci plod“, a.k.a. DYING FETUS. Tým pred dvoma rokmi na Brutale počas vystúpenia výdatne lialo, tentokrát ten problém odpadol. Trojica muzikantov je zohratá ako atómové hodiny, zrejme výsledok takmer neustáleho koncertovania. A práve takýto mechanicky bezchybný výkon veľmi svedčí deathmetalu. Nový album je tiež vcelku podarený, takže zničujúci náhul neprestal počas celého koncertu.

Ďalším nováčikom na BA bol MYRKUR - projekt talentovanej dámy menom Amalie Bruun. A keď už premiéra, tak rovno na Emperor Square a v hlavnom hracom čase. Do biela odená frontwoman okolo seba nesie zvláštnu, až tajomnú auru a na pódium si priniesla aj rastliny. Z jej zasneného post-metalu s prvkami blacku a dark folku stihla zahrať napr. výraznú klipovku "Ulvinde", no potom sa začali prvé problémy. Nečakaný výpadok elektriny postihol na niekoľko minút celý areál a keď prúd opäť nabehol, Dánka a jej kolegovia museli setlist okresať. Zaznelo však len ďalších pár skladieb, keď sa po predposlednej avizovanej zrazu rýchlo rozlúčili a teraz už definitívne. Na jednej z hradieb pri hlavnej ploche totiž vypukol požiar. Jeden z organizátorov na pódiu vyzval fanúšikov, aby zachovali pokoj a v ďalšom momente sa prirútilo hasičské auto, aby zachránilo situáciu. Nepríjemný moment, ale usporiadatelia zvládli aj tento a to expresne rýchlo! Len škoda MYRKUR, ktorá sa tak ocitla v pozícii „čierneho Petra festivalu“.

Nasledujúci MOONSPELL, ktorí sa do Josefova s radosťou vrátili ako náhrada za na poslednú chvíľu odrieknutých PAIN, začali hrať dokonca bez meškania. Tento rok sa nám už predstavili s novým albumom, na dnes si tak pripravili výber skladieb z nesmrteľných dosiek "Wolfheart" a "Irreligious". Mnohé z nich síce hrávajú na každom svojom koncerte, ale takáto stávka na istotu je na festival dobrá voľba. Či už to bolo úvodné "Opium", "Wolfshade (A Werewolf Masquerade)", temná "Vampiria", alebo najzásadnejšie kúsky "Alma Mater" so záverečnou "Full Moon Madness" (a niekoľko ďalších), Portugalskí gothici proste vedia zahrať na city. Charizmatický frontman Fernando Ribeiro spieval štandardne skvelo, burcoval publikum a jeho súputníci v ničom nezaostávali. Zvuk bol až podozrivo čistý a celá show dosiahla báječnú atmosféru. Avizovaný 65-minútový set bol síce o čosi skrátený, každopádne z takejto náhrady bola väčšina prítomných úprimne nadšená. A kolegovia z PAIN sa snáď dovalia o rok.

Bol už pokročilý večer, keď vystúpili na MetalGate dvojčlenní BÖLZER. Ich meno je v undergrounde čím ďalej, tým zvučnejšie (aj napriek istým kontroverziám) a dalo by sa zopakovať to, čo platilo o koncerte BLOOD INCANTATION. Masívny, dunivý gitarový zvuk dostali BÖLZER na malé pódium bez problémov a v tmavej atmosfére horúceho večera sa nepokojná atmosféra dala krájať. Dokonca aj kritizované “čisté” vokály v piesňach ako “The Archer” alebo “I Am III” zneli naliehavo a bolestivo.

Tomáš Fiala z Obscure nám v bulletine pripomenul, že niektoré mená sú pre BA pomerne vzácne. LAIBACH medzi ne jednoznačne patria a hoci túto legendu si mnohí na hlavnom pódiu predstaviť nevedeli, predsa sa tak stalo. Slovinci našťastie pochopili, na akej udalosti hrajú a nezamerali sa na svoj najnovší, ambientne ladený album. Ponúkli nám energickejší set plný masívneho pochodového electro-industrialu, kde vďaka gitaristovi nechýbalo aj pár tvrdorockových odbočiek. Do toho hlboký monotónny hlas Milana Frasa, hypnotizujúci nás v rôznych jazykoch a neopomeňme aj vkusné, miestami drsné, až provokatívne videoprojekcie. Zazneli skladby ako "Tanz Mit Laibach", či "Resistance Is Futile". Všetky burcovačky i ďakovačky boli pustené zo samplov, čo mi prišlo úsmevné a zároveň originálne. LAIBACH nevedomky nútia do pohybu a hoci zopár ľudí sa snažilo headbangovať, celková odozva od publika bola veľmi prívetivá a mnohí si aj po skončení koncertu spievali povestné „Eins, Zwei, Drei, Vier“.

Trošku nevďačná úloha, ísť na pódium po ohromnej a zábavnej show LAIBACH, pripadla na CONVERGE. Štvorica tradične lietala po pódiu a s vervou servírovala jednu bombu za druhou, ibaže som mal pocit, že koncertu trochu chýbala plynulosť. Neviem, či to je preto, že sa Jacob Bannon trošku moc rozkecával, alebo tým, že môj klubový zážitok z CONVERGE bol jednoducho intímnejší. Pionieri metalického hardcoru však určite nesklamali - to len optimistické očakávania boli na najvyšších možných leveloch. Na záver dňa dobrá hudobná smršť… a smrteľné pauzy v “Arkhipov Calm” vo mne rezonovali ešte veľmi dlho.

Spomínané problémy s elektrinou si najviac odniesol Oriental stage, kde bol celý zvyšný program dnešného večera zrušený. Odniesli si to OBSCURE SPHINX (áno, Poliaci mali pre tento Brutal naplánované dva sety) a v podstate aj GRAVE PLEASURES, ktorí stihli zahrať len pár skladieb. Organizátori ďalej avizovali, že z „technických príčin“ budú zrejme drobné meškania na hlavných stejdžoch. Na to síce napokon doplatili asi len poslední MARDUK, no práve pre časový posun som z ich setu vydržal len prvých pár songov. A podľa slabšej odozvy od prítomných fans súdim, že únava nás zmohla viacerých.

PIATOK:

V piatok nás zobudil dážď, ktorý však nebol príliš prudký a trval len niečo vyše hodinu. S príchodom slovenskej veličiny DEPRESY sa úspešne porúčal a my sme si mohli vychutnať niekoľko nových skladieb týchto mystických melodikov. Najviac ma zaujala záverečná, oproti ostatným výrazne pomalšia. Fanúšikov v to ráno prišlo pomenej, ale bolo čo počúvať, aj sa na čo pozerať.

Rakúski post-black metalisti HARAKIRI FOR THE SKY boli ďalšími nováčikmi na BA. Bez akýchkoľvek slov medzi skladbami nasekali do publika rýchle i pomalšie riffy, precítené melódie a celkovo potemnelé tóny. Spevákov vokál pozostával prevažne z utrápených výkrikov, ktoré do hudby HFTS sedia tak akurát. Kapela predstavila najmä veci z novinky "Arson" a zo starších zahrala napr. "Jhator". Časy na festivale sú striktne dodržiavané, toto vystúpenie však ubehlo až príliš rýchlo.

Polští FRONTSIDE nám v tom v pátek na Metalgate udělali jasno: na Brutal se jezdí kalit, skákat, skandovat a blbnout; horko nebo déšť, správná metla se na to povznese a jde do moshpitu propotit kšandy. Jelikož s Polštinou nemám problém, za chvíli jsem s davem skandovala chytlavé refrény a užívala si trochu toho hutného, motorkářského death/metalcoru.

Skoré deathmetalové popoludnie najprv rozbehli krásnym oldschoolom pohodoví SADISTIC INTENT. Neskôr sa objavili HATE. Posledná nahrávka Poliakov sa vydarila, avšak ich koncert bol presa len trochu sklamaním. Veľmi statická show so silenou komunikáciou s publikom, ktorá bola naviac dosť potichu, mala iba hŕstku chytľavých miest… nič moc. A keďže každý deň musel mať jednu “zábavovú kapelu” na hlavnom pódiu, nasledovali HENTAI CORPORATION, ktorí boli celkom milo šialení, rozdávali alkohol, hlášky a veľmi neseriózne znejúci crossover.

Kto bol včera nútený predčasne opustiť Oriental stage kvôli zrušenému programu, dostalo sa mu satisfakcie - obidve kapely dnes obdržali druhú šancu. Organizátori tento fakt priebežne zverejňovali na veľkoplošnej obrazovke, takže od 18:00 sa na rovnakom mieste činu konal reparát pre GRAVE PLEASURES. Opäť netypická záležitosť, točiaca sa okolo post-punku, občas gothic rocku, ale s pomerne heavy zvukom. Aj táto hudobná kombinácia ponúkla dostatočnú dávku emócií a skladby ako "Love in a Cold World" mali čo povedať širšiemu spektru publika. Fínom to odsýpalo jedna radosť a v konečnom zúčtovaní boli pre mňa veľmi radostným objavom Brutalu.

Tak, ako deň predtým DYING FETUS, aj dlhoročná deathmetalová stálica MISERY INDEX je evidentne dobre zohratá a nevie, čo je to kompromis. Banda z Baltimoru do publika tlačila, až kým ich nezlomili. Chlapi zahrali aj nový singel “I Disavow” a išlo o hudobne najzaujímavejšiu pieseň celého setu. Veľká spokojnosť.
Nasledoval presun na malý Oriental stage - tam sa tento rok predstavili prevažne kapely, ktoré sú buď neortodoxné, a/alebo založené najmä na atmosfére. Mierne sklamanie prišlo s ESKHATON, ktorých nová štúdiová nahrávka je naozaj dobrá. Ich brutálny death na štýl PORTAL monoliticky znel do súmraku (a smerom k niekoľkým zvedavým ovečkám). Akurát chaotické sóla sa úplne utopili v hutnom zvuku a celý set napokon vyznel o kus monotónnejšie, než z nahrávky.
Po nich však prišli výborní Francúzi ALUK TODOLO. Inštrumentálna trojica s totálne šialeným bubeníkom mixuje progresívny rock s black metalom a celkom evidentne spolu dokážu hrať aj poslepiačky. Za súmraku, na malom pódiu, osvetlenom iba jedinou veľkou žiarovkou dokázali ALUK TODOLO publikum úplne vtiahnuť do svojej hudby.

Na návrat praotcov švédskeho melodic death metalu AT THE GATES som sa mimoriadne tešil. Tomas Lindberg a jeho družina to odpálila s eponymnou novinkou "To Drink From The Night Itself", prevažne sa však vracala do minulosti a naložila nám azda všetky zásadnejšie hity. Kapela vie, ktorý album majú jej fans najradšej a tak potešili o.i. "Nausea", "Under a Serpent Sun", "Slaughter of the Soul", ako i najväčšia povinnosť "Blinded by Fear". Dojem zo Švédov bol opäť raz veľký, zvuk samozrejme podladený, kapelníci headbangovali ostošesť a v dave sa točil jeden circle pit za druhým.

MINISTRY v našom rozhovore sľubovali veľké divadlo a neklamali. Rozmlátili Josefov na prach! Boli tak akurát nahlas (rozumej: na hranici trvalého poškodenia sluchu), boli obscénni, konfrontační a dramaturgicky i vizuálne presvedčiví. Na pódiu stáli dve nafukovacie sliepky s účesom Donalda Trumpa, ktoré Al Jourgensen celé vystúpenie fyzicky napádal. Samozrejme, projekcia sa nezastavila ani na sekundu. V setliste sa objavilo veľa noviniek a hoci “AmeriKKKant” nie je ani zďaleka ich najlepším počinom, naživo sú songy ako “Twilight Zone” či “Wargasm” viac, než presvedčivé, zvlášť, keď sú vyvážené trochu staršími ultrarýchlymi paľbami typu “Señor Peligro”. Na záver MINISTRY odohrali najväčšie hity z deväťdesiatych rokov a hoci Al počuteľne bojoval so spevom a zo dve chybičky sa objavili aj u muzikantov, pozícia headlinera bola zaslúžená.

BEHEMOTH sa naposledy predstavili na BA v roku 2016, keď odprezentovali celý album "The Satanist". Od tej doby im nič nové nevyšlo a tak svoj dnešný set postavili na tom najlepšom z celej deathovejšej éry (napr. "Conquer All", "Ov Fire And The Void", alebo "Decade Of Therion"). Do tohto nám naservírovali dve veci z už hotovej novinky "I Loved You At Your Darkest", ktorá vyjde čoskoro a veru, je sa na čo tešiť! Nergalovci inak dosť riešia pódiovú show a hoci sa mi zdá, že dnes to až tak nepreháňali, predsa nechýbali ohne, horiace stojany od mikrofónov, kadidlo, ba i tradičné konfety. Nergal bol aj celkom zhovorčivý, nezabudol ani na dickinsonovské „Scream for me, Brutal Assault!“. Veľkolepé, až teatrálne predstavenie, ale to je u týchto Poliakov samozrejmosťou.

Nasledujúci v poradí sú Nóri CARPATHIAN FOREST, tí mi však v porovnaní s BEHEMOTH pripadali takmer ako nevydarený vtip. Warpainty a ostne sú úplne OK, ale vokalista Nattefrost to opäť raz prehnal s alkoholom a jeho vokály boli miestami až komické. Medzi skladbami opakoval stále to isté („Prišli sme z Nórska a hráme rock 'n' roll!“), až mi prišlo, že to celé ani nebral vážne. Jeho kapela sa tiež nesnaží o výraznejší progress a ich hudbu môžeme pokojne označiť ako black 'n' roll. Pre niekoho úsmevné, pre iného tragické, ale aj táto pätica si našla svojich prívržencov. Možno som radšej mohol zbehnúť na ďalší pokus pre OBSCURE SPHINX, ktorý sa konal okolo polnoci.

Druhé představeni OBSCURE SPHINX nabralo s odložením na další večer na přitažlivostI. Pokud člověk čekal repete středečního výstupu, jen v „unplugged“ úpravě, mohl být zklamaný. Oriental stage už sama o sobě věstí pletky s okultismem, šamanismem; depresivní výkřiky, artové výjevy, temnou performance s bledými tvářemi... A v podání Wielebny v bílých fáčích, pod závojem tajemna, se všechny duchařiny zhmotnily. Jen si člověk musel prostát prvních dvanáct minut ambientního intra. Kouř, svíce, monotónní táhlé melodické linky a skřípavé výšky záhrobní kněžky, společně s tlumenými bubny a samply, musely ze spaní probrat všechny Ravelinské vojáky do služby.

Nech boli MINISTRY akokoľvek dobrí, koncert dňa prišiel takmer na záver piatkového programu. DEAD CONGREGATION mali šťastie na kryštalicky čistý zvuk a zvyšok už zaobstaralo ich nadšenie a fantastické hráčske schopnosti. Neustály tlak a masívne riffové steny boli úplne lahôdkové. Občasná doomová pasáž vždy na okamih vytrhla všetkých z tranzu, len aby ich Gréci znova zdecimovali disonantnými riffmi - v tomto poslúžila najmä záverečná epická pieseň “Teeth Into Red”. Keď sa v tichej pasáži ozvalo odbíjanie zvonov, prišli aj zimomriavky.

Úplným záverom dnešného programu nás previedli naši rodáci zo západného Slovenska, MALOKARPATAN. Táto banda veľmi pekne napreduje, páni mali z účasti v Josefove naozaj radosť a ďakovali fanúšikom hneď v niekoľkých jazykoch. Hlavne nám dodali old-schoolový heavy/black metal s výraznými gitarovými vyhrávkami, melódiami (rytmickú gitaru po novom obsluhuje Aldaron z ALGOR) a pritom sa nebáli aj spomaliť. Spevákovým mierne bizarným škrekom by aj bolo rozumieť, ale cez mnohonásobné echo to nešlo… aj tak je to v poriadku. Za všetky skladby spomeniem "Nedlho po púlnoci opacha sa doplazila z dzíry", ďalšie názvy boli podobne šialené. Výborne odohratý set, nadpriemerný zvuk a po tomto koncerte už chápem, že medzinárodný úspech MALOKARPATANu je zaslúžený.

SOBOTA:

Ak sme sa včera tešili z mierneho dažďa a najmä ochladenia, tak posledný festivalový deň to vyzeralo na návrat horúčav. Pár úvodných minút na COFFINS však dalo tušiť, že dnes to už nebude také tropické. Japonci nám ráno spríjemnili so svojim podladeným death/doomom, ktorý je však predsa len nasmerovaný viac do deathových vôd. A tak ako pri ich poslednom vystúpení na BA, aj tentokrát sa po čase dostavila nuda.

Brutálne assaultová sobota sa tradične nesie v znamení ubúdajúcej energie. V skoršej porcii programu stál za zmienku avantgardný death AKERCOCKE, hoci mali málo času a publikum reagovalo omnoho lepšie na staršie, viac priamočiare piesne. Potom bol čas na oddych - objavil som sa napríklad na talkshow s gitaristom MESSIAH, Brögim. V iných časoch s uskutočnila aj debata s členmi BROKEN HOPE a IMMOLATION či diskusia o tuzemských webzinoch. Takýto program festivalu naozaj svedčal a osobne dúfam, že ho bude rokmi pribúdať.

Z tohto množstva coru som dnes stihol akurát mladíkov z NORTHLANE, opäť len na obligátnych niekoľko minút. Moderne poňatý metalcore / post-hardcore má na BA svoje miesto a fungoval aj krátko po obede. Aj ľudia sa už celkom nazbierali a predviedli, ako vládzu behať v kotli.
Austrálskych progresívnych inštrumentalistov PLINI som pár rokov dozadu zmeškal a konečne som to napravil. Opäť jeden z experimentov, keďže táto umiernená, doslova jemná gitarová inteligencia sa drží pri progressive rocku a tým pádom na BA zaujme málokoho. Najmä v tom mori hudobných extrémov to chce veľa psychických síl na pochopenie, ale úprimný potlesk sa dostavil a kapela sa nechala počuť, že toto je asi ich najobľúbenejší európsky fesťák.

Bojovne naladení UNLEASHED sú legenda svojho žánru a za tie roky majú do setlistu z čoho vyberať. Spomeňme o.i. "Black Horizon", "Into Glory Ride", či "They Came To Die". Nekompromisný death metal bez zbytočných odbočiek, kde občas potešia texty zamerané na vikingskú mytológiu, moderoval growlujúci basák Johnny Hedlund. Z celého vystúpenia išla patričná dravosť, nasranosť, na pódiu i pod ním sa dosť headbangovalo a viem, že je to normálne, ale bolo mi ľúto, že práve Švédi hrali v tak skorom čase (od 15:45).

MESSIAH po výborných UNLEASHED veľmi neoslnili, pretože ich zvuk je primitívnejší, viac thrashový - akoby predstavovali nultý stupeň oproti poriadnemu death metalu. Ani vokalista Andy neznel bohvieako presvedčivo. Trochu škoda, lebo išlo o kultovú kapelu. V old-schoolovom ťažení potom pokračovali na malom pódiu fantastickí HIRAX. Napriek logistickým problémom prišli, udreli do strún a zvíťazili. Katon W. de Pena je špičkový frontman plný energie, ktorý vie publiku ukázať, ako veľmi ho teší, že môže pred ním vystupovať.
Na hlavnom pódiu sa potom objavila ďalšia kultovka - NOCTURNUS, resp. NOCTURNUS A.D. Spievajúci bubeník Mike Browning rozbiehal “takú jednú bezvýznamnú kapelku” menom MORBID ANGEL a potom vznikli NOCTURNUS. Jedna z prvých, ak nie prvá deathmetalová kapela s klávesami mala smolu na nečistý zvuk. Na pódiu tiež vyzerali trochu staticky, no aspoň hudobný výkon bol maximálne poctivý. Nové skladby taktiež zneli celkom sľubne, takže keď vyjde sľubovaný album, je možné, že to bude opäť výborná záležitosť.

Britské experimentální seskupení ROLO TOMASSI, v čele s agresivním vokálem éterické Víly Zvonilky - Evou Spence, původně „pouhou“ klávesistkou skupiny, představilo na Metalgate vše, co jejich pestrá hudební paleta přináší. Od tvrdým corových partů sklouzávali k doomovým romantickým podřezávačkám žil, ty hned vyměnili za energické a svěží davové klátičky a vše proplétali emočně silným artovým pnutím, které sice méně komunikovalo s publikem, za to na něj výborně působilo.
Od ABYSMAL GRIEF som čakal veľké veci, ale odchádzal som sklamaný. Oriental stage im svedčil, z vizuálneho hľadiska to bolo temné, ba až mystické, z toho hudobného aj trochu hororové. Sám neviem, čo tomu chýbalo, asi len viac uveriteľného doomu, ku ktorému sa oni sami hlásia.

Do pätice všetko dobré, old-schoolové - opäť na Metalgate pribehli Nemci PROTECTOR. Tí minulý rok zrušili svoje vystúpenie a zjavne to prišli fanúšikom vynahradiť. Vokalista Martin bol stručný - PROTECTOR najmä hrali svoj obskurný death/thrash, na čo prítomní metalisti reagovali búrlivo. A hybné stariny ako “Golem” a “A Shedding Of Skin” prevetrali nejednu rifľovú vestu. Na záver prišla rozdávať radosť aj zbesilá “Space Cake”.

Podobne ako GREEN CARNATION, aj PAIN OF SALVATION boli taký menší experiment, či sa progressive metal miernejšieho strihu na hlavný stejdž vôbec hodí. Až keď Daniel Gildenlöw a spol. spustili svoje nepredvídateľné kompozície, začalo byť jasné. Niekoľko ľudí počas setu týchto Švédov odišlo, ale to je normálne. Kto zostal, videl ako sa nespútaná energia môže striedať s precítenými, až dojímavými nápadmi a to úplne suverénne a prirodzene. Setlist bol čiastočne prispôsobený na festival tohto typu. Z aktuálneho CD ma najviac dostala záverečná "On A Tuesday", zo starších nečakaná "Used", no najviac melancholická "Ashes", ktorú si vyžiadali fanúšikovia na Meet & Greet. Celé to bolo bravúrne a v inštrumentálnej hre piatich muzikantov som pochybenia nezaznamenal. Takéto kapely sa na BA nikdy nestratia a určite sem patria. Verím, že trend bude pokračovať a čoskoro dôjde aj na EVERGREY!

Oželieť SEPULTURu a DANZIG, to sa na mňa nepodobá, ale čo sa dalo robiť, keď na Oriental stage predviedol geniálny set Claudio Simonetti a jeho GOBLIN. Zišlo sa extrémne prajné publikum a projekcia z filmov dodávala hodinke náramne sugestívnu atmosféru a hlavne bola s každým ďalším songom brutálnejšia a brutálnejšia. Samotná kapela akoby poupravila aranžmány piesní tak, aby zneli trochu tvrdšie a metalovo. A o kvalite hudby z filmov ako “Suspiria” sa nepatrí ani pochybovať. Skutočná lahôdka, a to ani nie som veľmi hororový typ. Viem si predstaviť, že fanúšikovia hororov museli z koncertu odchádzať úplne vláčni.

Pred festivalom som deklaroval, že ak má byť niekto v pozícii nepísaného headlinera, nech je ním pokojne Glenn DANZIG. Po jeho vystúpení si to už nemyslím. Kapela tohto amerického speváka, niekdajšieho člena MISFITS, mieša vo svojej tvorbe hneď niekoľko štýlov. Dnes to však bolo akési nemastné-neslané, síce heavymetalové i hardrockové, ale s minimom motívom, ktoré by sa dali považovať za výnimočné. Vokál tiež nič moc, Glenn už stratil akýkoľvek výraznejší drive. "Mother" na záver síce zaznela, ale predtým som takmer stihol umrieť nudou. A podľa reakcií fanúšikov po skončení Brutalu, asi nie som jediný.

Ja som zostal v Octagone, pretože po GOBLIN boli na tom istom pódiu na programe Holanďania DODECAHEDRON. Ich vystúpenie plné nervného, disonantného blackmetalu bolo trošku pridlhé, ale inak z neho mrazilo. Gigantické zvukové steny a zúfalý krik speváka kontrastovali s pokojnými, ambientnými pasážami. Keby však DODECAHEDRON hrali o 10-15 minút menej, bol by dojem intenzívnejší.

WARDRUNA je určite jednou z najoriginálnejších formácií, aké kedy v Josefove vystúpili. To bolo jasné, už keď organizátori potvrdili jej účasť. Dva vypredané koncerty v Prahe začiatkom roka ukázali, že záujem o tento projekt je enormný. Ako to však vypáli na BA? Rovno sa priznám, že s neofolkovým ambientom mám malé skúsenosti a ťažko sa mi hodnotí. Stačí, keď uvediem, že to bolo jedinečné, epické, magické a pre niekoho až hypnotizujúce? Einar Selvik, Lindy-Fay Hella a ďalší štyria protagonisti si priniesli plno zvláštnych inštrumentov, z ktorých vyludzovali samé obskurné tóny. Často sa jednalo len o bicie nástroje sprevádzané spevmi. A pokiaľ viem, hralo sa zo všetkých troch albumov. Mimoriadna produkcia si zaslúži mimoriadnu odozvu a tá sa dostavila v plnej paráde. 75 minút (takýto čas na Brutale nedostane hocikto) ubehlo ako voda a keď dojatý Einar na záver ďakoval fanúšikom, sľúbil, že sa určite vráti.

WARDRUNA byla pro mě jednoznačně tím největším tahákem letošního BA. I když moho návštěvníků jiště řekne, že tohle se již na takovou akci nehodí, dovolím si oponovat. Jednoznačně to byl pro mnohé silný zážitek po hudební i spirituální stránce. Mnozí se nechali unášet hudbou, kývyli se v rytmu se zavřenýma očima, vztahovali ruce k jasné obloze a pocítili hrdost na dávné pohanské předky. Největší ohlas asi sklidila skladba "Raido" z posledního alba, za mě byla topkou závěrečná "Helvegen" při, které jsme měli nechat to staré odejít, dle slov zpěváka Einara Selvika. A přebrat si to každý může po svém... Nevím jestli jsem kdy viděla na BA takový aplaus. Kapela byla očividně dojata a neskrývala své emoce.

Elektronická hudba mala tento rok na Brutale veľmi významnú úlohu. A aj dobrý ohlas - synthwave v podaní PERTURBATOR pripomínal jednu veľkú metalovú párty. Všetci skákali, tancovali a výborne sa bavili na “Neo Tokyo” či “She Moves Like A Knife”. A ja s nimi - dobrý zvuk a svetelná show fungovali výborne, zvlášť v kontraste po meditatívnejších WARDRUNA. Takto nejak má vyzerať extrémne metalový, hoci pomaly multižánrový festival.

Tak sme sa dostali až na úplný záver festivalu, ktorý sa symbolicky niesol v znamení funeral doom metalu. A ako v rokoch 2008 a 2015, aj dnes nás pohrebom previedli anglickí matadori ESOTERIC. Slová sú v tomto prípade zbytočné, zvuková kulisa družiny Grega Chandlera je sťaby výlet do vesmíru. Ponurosť, depresia, totálna agónia a pomalé, nekonečne dlhé skladby. Pri troch gitarách sa v tej monumentálnej inštrumentálnej zložke môžete ľahko stratiť, no najmä škoda, že Angličania dostali k dispozícii len 40 minút. Stihli tak zahrať "Circle" a po nej, ak sa nemýlim, jeden nový song. Nasledovalo už len ticho, symbolizujúce neodvratný koniec výnimočného hudobného maratónu.

Zhrnutie:

Chváliť dramaturgiu Brutal Assaultu je ako nosiť dreva do lesa. Iste, niektorým návštevníkom vadí, že sa z neho stáva trochu multižánrový festival, ale v line-upe pozostávajúcom z takmer 130 kapiel si každý nájde to svoje. Prekrývanie sa kapiel už berieme ako samozrejmosť, ale tento rok mám pocit, že organizátori celkom vhodne odhadli, koho dať na hlavné pódiá a koho "len" na MetalGate. Možno až na malé výnimky.
Pochváliť musím aj zvuk na jednotlivých pódiách a hoci na tom treťom sa to ešte stále akosi podivne odráža, nejaké výraznejšie „faily“ som v tomto smere nezapočul.

Brutal je jedinečný už len miestom, na ktorom sa odohráva. Tento rok pribudla v Pevnosti Josefov jedna nová lokácia a to Bastion X. Organizátori v nej zriadili tzv. Fanzinovú výstavu, ktorá dokumentovala metalovú kultúru časov minulých. Pekná myšlienka, aby naša komunita nezabudla, ako to fungovalo kedysi. Avšak tejto téme bolo venovaných aj niekoľko strán v bulletine a možno preto v ňom nezostal priestor na podstatnejšie fakty. K jednotlivým kapelám chýbali fotky, no najmä popisy štýlov, ktoré hrajú. Na toto sa sťažovalo asi najviac fanúšikov.
Z nových atrakcií pribudla možnosť zahrať si v stánku Marshall na erárnych nástrojoch, čo zopár nadšencov využilo a dokonca to vyzeralo, že si tam nejká začínajúca kapela pokúsila strihnúť aj koncert. Za zbytočnosť naopak považujem autodrom, aj keď ísť po pár drinkoch na kolotoč je niekedy zábava.
Okrem toho v areáli nechýbali už tradičné atrakcie, napr. výstava ART BRUT ALL, dve poschodia podzemných chodieb, či Lemmyho cesta. Samozrejmosťou je nákupná zóna na zelenej lúke, ktorá dostala názov Underground Square. Pridružené stánky sa pritom nevenovali len hudobným nosičom, k dispozícii bolo dokonca aj malé kníhkupectvo. Stánkov s jedlom je k dispozícii už toľko, že to ani nejde zrátať a obdobne veľký výber je aj pri drinkoch. Či už ste ste vegetarián, vegan, alebo mäsožravec, chcete si dať akýkoľvek alkohol, nealko, alebo len čaj či kávu, je z čoho vyberať.
Vratné kelímky zostávajú, pre rok 2018 sme zaznamenali tri nové motívy, pričom jeden z nich je dokonca trojdecový. Na čipový systém si musel zvykať asi len ten, kto prišiel na Brutal premiérovo, my sme za ne radi už nejaký ten čas. Fronty sa občas konali len pri hlavnom vstupe, primárne však z dôvodu dôkladnej kontroly pred vstupom do areálu.

Počasie neovplyvníme a extrémne horúčavy sme už spomínali. Veľmi nepríjemný bol však aj všadeprítomný prach, ktorý nepotešil najmä v momentoch, kedy zafúkalo. Zaznamenali sme dokonca niekoľko ľudí s rúškami. Tých nedostatkov bolo naozaj minimum a ako vždy, aj tento rok sa nám s Josefovom lúčilo veľmi ťažko. Brutal Assault je jedinečný a zdá sa, že stále má kam napredovať. Na záver pogratulujme organizátorom i crew, že svoju prácu robia najlepšie, ako vedia a tešme sa na ďalšie akcie pod ich taktovkou! 24. kapitola sa už určite pripravuje, takže… o rok znova? To nie je ani otázka. O rok znova!

Za udelenie akreditácie ďakujeme agentúre Obscure Promotion.

TEXT: Marek "Fajo" Falat  /  Matej Makovický  /  Nikol Návratová
FOTO: Martin Mayer
           (viac fotiek z jednotlivých dní: STREDA | ŠTVRTOK | PIATOK | SOBOTA)