Prinášame vám tretiu časť nášho fotoreportu, v ktorom spomíname na tohtoročný Brutal Assault.
Prvú a druhú časť si naďalej môžete pripomenúť na našich „stránkach“.

PIATOK:

Kým začiatkom festivalu nás trápilo premenlivé počasie a včera párkrát spŕchlo, tak tretí deň sa obloha ustálila, nič podobné už nehrozilo a aj teploty sa držali v znesiteľných hodnotách. Skôr než po príchode do areálu zamierim k pódiam, rozhodol som sa omrknúť niečo zo sprievodného programu v priestoroch KAL stage.
Išlo o premietanie snímku "V žiare tieňov", čo je dokument o časti slovenskej metalovej scény, za ktorým stoja nadšenci z okolia Banskej Bystrice, pod hlavičkou Underfilm. Prezentácia, následná diskusia i možnosť vidieť v dokumente kopu (nám) známych tvárí, boli zaujímavým spestrením festivalového programu.

Následne už priestor dostávajú hrajúce kapely a opäť začíname na Obscure stage, kde dnešný program zahájila formácia SAOR. Škóti predviedli strhujúce epické divadlo pred slušne zaplnenou kulisou. Základom bola súhra dvoch gitaristov, ich harmonické riffy a zdanlivo jednoduché, ale o to vznešenejšie melodické motívy s príchuťou folku. V nich sa ukrývalo množstvo rozličných emócií – melancholických i nádejeplných. Dôležitým elementom bola éterická Ella Zlotos, ktorá hrala striedavo na dudy, píšťalky a vo voľných chvíľach dopĺňala zvukomaľku svojimi zasnenými spevmi. Zostavu vedie zakladateľ a jediný stály člen formácie, Andy Marshall, ktorý si vystačil s basgitarou a hlavným škrekom. 40 minút v spoločnosti SAOR ubehlo ako voda.

V pozdné odpoludnie na Marshall stejdži zahrali napríklad CORROSION OF CONFORMITY. Americká legenda stavila čisto na hudbu a servírovala poctivú porciu stoner/sludge metalu. Priaznivci kapiel ako DOWN či CROWBAR si pri ich hutných, južanských riffoch nepochybne prišli na svoje. Páni na pódiu neoslňovali žiadnym vizuálnym divadlom a po čase sa ich vystúpenie začalo zvukovo i nápadmi trochu zlievať. Šlo tak o solídny, no postupne predvídateľný gitarový valec.
 

Nasledoval ďalší presun na Obscure stage, kde nás tentokrát prilákal maďarský jednočlenný projekt THY CATAFALQUE. Nenechajte sa zmiasť – jeho autor Tamás Kátai pricestoval opäť s celou plejádou hostí. Dohromady sa na scéne vystriedali až štyria vokalisti, ktorí spievali výlučne v ich rodnej reči. Kým páni sa zamerali prevažne na extrémne vokály, dámy si získali pozornosť pôsobivými dvojhlasmi, ako aj elegantným výzorom. Hudobne išlo o „mišmaš“ viacerých, nielen tvrdších subžánrov, občas s nádychom maďarského folklóru plného melodiky. Ak vás THY CATAFALQUE zaujali tak ako mňa, skúste ich poslednú dosku s krkolomným názvom "XII: A gyönyörű álmok ezután jönnek".

Podvečerný program na hlavnej ploche ovládol najmä CORONER. Švajčiarska legenda predviedla v Pevnosti lekciu z technicky vyšperkovaného thrash metalu s progovými tendenciami. Ich živelná hra strhla publikum, ktoré pod pódiom roztáčalo jeden circle pit za druhým. Gitarista Tommy Vetterli sypal z rukáva, okrem drtivých riffov, jedno košaté sólo za druhým. Vyšší vek protagonistov prezrádzal len výber skladieb z obdobia na prelome 80. a 90. rokov, ktoré znejú stále čerstvo i moderne. Najväčší priestor však dostal nový album "Dissonance Theory", ktorý vyšiel po 32 rokoch čakania a je vskutku parádny. Presne také bolo aj dnešné vystúpenie CORONERu.
 

Dnes som opäť zavítal aj do Octagonu a voľba padla na formáciu s tajomným názvom DUSK (schválne si vyhľadajte na Encyclopaedia Metallum, koľko existuje kapiel s týmto názvom). Death/doom v podaní týchto Američanov bol viac-menej monotónny a držal sa hlavne deathovej línie. Hudobne som v skladbách zachytil minimum výraznejších, zapamätateľných motívov a zrejme to podobne videlo aj publikum, ktoré bolo dosť riedke. Napriek tomu fajn odpočinok a zážitok hlavne asi pre samotnú kapelu, ktorá koncertuje veľmi sporadicky a hneď po odohratí sa chcela s divákmi odfotiť.

Po návrate na Emperor's Square som stihol záver koncertu rap-metalových CLAWFINGER. Švédski veteráni jednak predstavili nový album "Before We All Die", nesklamali ani osvedčené hity a vypichnem napríklad úderný "The Truth". Vrchol vystúpenia však prišiel so záverečnou tutovkou "Do What I Say" z roku 1995. Kapela si pri nej na pódium pozvala mladých nádejných metalistov z Brutal Kids. Výsledok bol celkom úsmevný – polovica z prítomných detí vyzerala na pódiu vcelku znudene, prípadne budila dojem, že by bola najradšej niekde inde. Situáciu zachránili diváci, ktorí si so Švédmi zaspievali ikonický refrén: „When I grow up there will be a day, when everybody has to do what I say.“
 

Moja druhá dnešná návšteva v Octagone patrila A.A. WILLIAMS. Dáma s týmto menom totiž produkuje atmosférický post-rock s doomovým náladovým presahom a súdiac podľa plného priestoru, oslovuje s ním početné publikum. Vonku sa práve zotmelo, takže éterická hudobníčka so svojou kapelou mala ideálnu kulisu. Z hudobného hľadiska určite zaujali, ako mnohí ďalší však doplatili na akustické podmienky tohto priestoru. Ich snahu devalvoval neforemný zvuk s prebasovanými kopákmi. Nemusíme zúfať – A.A. WILLIAMS čoskoro zavíta do Prahy po boku Chelsea Wolfe a mám pocit, že k sebe budú dokonale pasovať.

Vystúpenie PRIMUS bolo jednoznačne najväčším úletom celého festivalu. Ich hudba je mixom funku, jazzu a psychedelického rocku. Spolu s infantilným spevom Lesa Claypoola je to avantgarda, ktorú si nepomýlite s ničím iným. No Les je predovšetkým excelentným basgitaristom s jedinečným štýlom hry, ktorému kraľuje výrazný slap. Spolu s bubeníkom Johnom Hoffmanom dominovali celému setu, a to aj zvukovo. Do toho si vyhrával svoje ujeté pasáže gitarista Larry LaLonde. Les počas koncertu upozornil na fakt, že ide o bývalého člena POSSESSED a nazval ho praotcom death metalu. PRIMUS nás preniesli do úplne iného hudobného sveta, ktorý pripomínal psychiatrický pavilón. Zo setlistu vystúpenia by som vyzdvihol skladby "Wynona's Big Brown Beaver", "Too Many Puppies" a "My Name Is Mud". Aj keď ich hudbu počúvam skôr sporadicky, som rád, že som ich videl konečne aj naživo.
 

Na treťom pódiu sa odohrala významná udalosť nielen pre fanúšikov black metalu. Známy pán Nergal spojil sily s islandskou formáciou MISþYRMING, aby spoločne zaspomínali na surové začiatky jeho domovského BEHEMOTHu. Odohranie kompletného materiálu z debutovej dosky "Sventevith (Storming Near The Baltic)" prinieslo návrat do polovice 90. rokov. Namiesto súčasnej pompéznej show sme dostali neotesaný, špinavý, chladný pagan black a skladby ako "From the Pagan Vastlands" či "Wolves Guard My Coffin". Aby toho nebolo málo, došlo aj na tri bonusy, počnúc "Moonspell Rites" a na záver "Pure Evil and Hate", ktorá predstavila úplné začiatky BEHEMOTHu – mne teda znela „len“ ako tvrdší MOTÖRHEAD. Mladá islandská krv dodala starému materiálu neskutočnú dravosť a Nergal výnimočne bez gitary (len s mikrofónom) si viditeľne užíval návrat ku koreňom bez zbytočných pozlátok.

Eivør Pálsdóttir alias EIVØR je faerská speváčka, ktorej tvorba v sebe spája severský folk, ambient a elektronickú hudbu. Vystúpením ju sprevádzali bubeník a dvaja hráči na syntezátor, pričom jeden z nich hral aj na kontrabas. Samotná Eivør popri speve hrala na gitaru a veľký rituálny bubon. No jej najväčším príspevkom bol jednoznačne spev – od tradičných severských vokálnych štýlovaž po drsnejšie techniky. Jej prejav je mimoriadne emotívny a dynamický, pričom dokonale intonovala počas celého setu. Ten postupne gradoval od ambientnejších polôh cez elektroniku až do hutných rockových vôd. Malú chvíľu som uvažoval nad presunom na Obscure stage, no EIVØR ma uhranula svojím prejavom. A vôbec toho neľutujem.

Švédski progresívni náladotvorcovia KATATONIA vedia naživo pripraviť silné momenty, avšak na ich dnešný návrat do Pevnosti sa bude spomínať ako na sklamanie. Spevák a principál Jonas Renkse predviedol dosť povážlivý vokálny výkon – viackrát mu to „ulítlo“ a do vyšších polôh sa pre istotu často ani nepúšťal. Po hudobnej i zvukovej stránke sa pritom nedalo vytknúť takmer nič, najmä ak vám vyhovuje súčasná tvorba týchto Švédov.
 

Prepracované motívy striedali s podmanivými baladami, len by to chcelo viac náznakov ich niekdajšieho doomu. Ten, kto v kapele zostavuje setlist, by sa mal zamyslieť – návraty do minulosti sa končili pri doske "The Great Cold Distance" (vrátane pomyselného vrcholu v podobe "July"). Nový album "Nightmares as Extensions of the Waking State" určite nie je prešľapom, ale ukážky z neho ma tentoraz veľmi nezaujali – na klubovom koncerte v Prahe fungovali o poznanie lepšie. U starších songov, či už "Lethean" alebo záverečnej "Forsaker" som zase postrádal viac zapálenia. KATATONIA napokon skrátila svoj vymedzený čas o zhruba osem minút a úprimne, asi to tak bolo lepšie. Možno som radšej mal navštíviť MARDUK, ktorý hrali v rovnakom čase na Obscure stejdži.

Záver programu na Emperor's Square patril nórskemu černokňažníkovi Galderovi a jeho bande OLD MAN's CHILD. Je skvelé, že bývalý gitarista DIMMU BORGIR obnovil svoj niekdajší projekt a zavítal premiérovo aj na Brutal. Predvedená tvorba vychádzala z klasickej nórskej blackovej školy, zároveň bola okorenená melodikou i atmosférickými, čiastočne symfonickými klávesmi, ktoré však hrali len zo samplov. Galdera v roli frontmana na scéne doplnili traja nemenej významní hráči – gitarista Cyrus, basák Elvorn a bubeník Tjodalv. V setliste došlo výlučne na 20-30 rokov starý materiál, pričom za vrchol považujem záverečnú epickú tutovku "The Millennium King".
 

Po tejto blackovej smršti som si doprial ešte krátku afterparty na treťom pódiu, kde dnešný program uzavrela formácia menom PIG. Išlo o priemerný industrial rock, ktorý by mohol zaujať fanúšikov M. MANSONa, prípadne NINE INCH NAILS. Napriek pokročilej nočnej hodine sa jednalo o príjemnú a vítanú oddychovku, najmä pre moje uši unavené celodenným metalom.

Pokračovanie v záverečnej časti…

TEXT: Marek "Fajo" Falat  /  Martin Mayer
FOTO: Martin Mayer