Fínski death/doomoví melancholici SWALLOW THE SUN nás začiatkom roka potešili svojim siedmym, čiatočne návratovým albumom "When A Shadow Is Forced Into The Light". Jeho prezentácia v Prahe na Chmelnici vtedy dopadla lahodne, takže keď kapela oznámila druhú časť európskeho turné, bola by škoda si ich klubovú show nezopakovať.
Tentokrát vám priblížim moje dojmy z Plzne + nižšie nájdete fotogalériu od kolegu Martina Mayera, ktorý navštívil zastávku v Bratislave.

Počasie akoby tušilo príchod tourbusu plného doomových predstaviteľov, keďže celý deň bol upršaný a ponurý. Našťastie stačilo pricestovať na miesto činu, ktorým v rámci Plzne bolo vhodne zvolené Divadlo Pod Lampou. SWALLOW THE SUN si so sebou aj tentokrát priviezli dve predkapely, v tomto prípade však bola zostava čisto škandinávska.
Koncertný večer otvorili nádejní Fíni OCEANWAKE, ktorí začali dokonca pár minút v predstihu. Pätica na pódiu odprezentovala modernejšiu formu death/doomu, snažila sa o progresívne postupy a nechýbalo striedanie tvrdších pasáží s oddychovými. V podobnom duchu sa niesol aj vokál frontmana Eero Haula, ktorému občas s čistými spevmi vypomáhal basák Tommi. Žiaľ, páni aj cez nesporné hráčske kvality ponúkli len minimum naozaj silných, zapamätateľných momentov, ale verím, že v budúcnosti viac zapracujú na kompozícii a tie prvoligové nahrávky ešte len prídu. Z dnešného setlistu spomeňme napríklad skladby "Travelogue", či "Radiant Nightbreak".

Nasleduje zabehnutá formácia na omnoho vyššej úrovni, a tou je OCTOBER TIDE zo Švédska. Kedysi len bočný projekt bájnej KATATONIe, poslednú dekádu však už plnohodnotná kapela, vedená jej (dnes už) bývalými členmi, bratmi Fredrikom a Mattiasom Norrmanovcami. Obaja operujú na gitarách, každý na svojej strane pódia. Ich výsledný súzvuk bol od začiatku poriadne mohutný, dokonca si spravodlivo rozdelili sóla. Za mikrofónom žil i zomieral Alexander Högbom, ktorého je v tejto zostave snáď až škoda - so šťavnatým growlingom a mohutnými škrekmi ju ťahá viac do deathových, než doomových vôd. Zrejme preto mám pocit, akoby Švédi za tie roky pomaly pritvrdzovali. Precítených melódií v novej tvorbe ubúda, zato rýchlejších pasáží pribúda. Avšak určitá dávka melanchólie tam stále je, dokonca aj v čerstvých skladbách "Ögonblick av nåd", či "Guide My Pulse". V dobrom svetle vyznela i záverečná "Adoring Ashes", boli to však staré „fláky“, ktoré poskytli najviac emócií. "12 Days of Rain" sa k dnešnému počasiu vyslovene hodila a zimomriavky mi vyvolala aj nekompromisná "Grey Dawn".
Medzi skladbami sa našiel priestor aj na vtipnú situáciu. „Ako sa máte? Ste šťastní?“, spýtal sa Alexander slušne zaplneného publika. Odpoveďou mu boli radostné výkriky, na čo s miernym úsmevom konštatoval: „OK, lenže my sa vás snažíme rozosmutniť.“

To „zaDoomaným“ Fínom SWALLOW THE SUN stačilo len prísť na pódium, spustiť prvé tóny svojej zasnenej produkcie a pravoverní fanúšikovia zostali priam rozosmutnení radosťou. Šestica pánov prezentuje svoje, ešte stále čerstvé dielo "When A Shadow Is Forced Into The Light", a rovnako ako minule, aj teraz svoj set odštartovala titulnou skladbou práve z neho. Od úvodu ich sprevádzal parádne namiešaný zvuk, ako aj podpora vďačného publika, ktoré sa nehanbilo spievať väčšinu melodických refrénov. Vokalista Mikko Kotamäki, v tričku s podobizňou Petera Steele a s kapucňou, je vskutku kľudný frontman, avšak jeho hlasový fond ponúka jedovaté škreky, hlboký growling i presvedčivo čisté spevy. V tých ho často podporoval klávesák Jaani Peuhu, jeden z dvoch nováčikov v zostave. Tým druhým je gitarista Juho Räihä, ktorý obstaral väčšinu sól a pomedzi skladby si ešte stíhal namáčať vlasy do vody. Jeho náprotivok a zároveň hlavný mozog formácie, Juha Raivio, celé vystúpenie dosť prežíval a je fajn vedieť, že ho koncertovanie stále baví. Už sme to spomínali v reporte z Prahy i v recenzii albumu, tak len pripomeňme: Juha stále prechádza strastiplným obdobím, ktoré mu pred pár rokmi zapríčinila predčasná smrť jeho životnej partnerky, obdobne talentovanej, spriaznenej a krásnej Aleah Starbridge.

„And when you speak the words of silence, Walls will crumble in and skies open…“
SWALLOW THE SUN hrali s veľkým prehľadom, väčšina skladieb znela takmer ako z CD-čka, za čo mohol aj spomínaný, dobre čitateľný zvuk. Priestormi klubu preletelo množstvo nádherných motívov a výsledkom bola atmosféra plná melanchólie. Hudba fínskych náladotvorcov je o prežívaní a pritom nepostráda zapamätateľné motívy. Na fanúšikov fungovali ako jemné s emotívnymi gitarovými vybrnkávačkami, tak aj tvrdšie pasáže so silnými melódiami a nekompromisnými riffmi. Áno, striedanie nálad išlo týmto Fínom vždy na výbornú!
Gitaristi spolu s basákom Mattim burcovali fanúšikov decentnými gestami, no najmä im nasádzali trinásť ucelených hudobných zásekov, čo je dokonca viac než pred pol rokom. Z novej dosky ich zaznelo až šesť, príjemne prekvapila "Stone Wings", nechýbala klipovka "Firelights", či jasná koncertná záležitosť "Upon the Water". Zo staršej tvorby sa do setlistu vrátila magická "Don't Fall Asleep" a došlo aj na "Cathedral Walls", hoci ženské vokály boli dnes pustené len zo samplov. Na moment sa nám zo záhrobia prihovorila i Aleah, konkrétne v úvode "Emerald Forest and the Blackbird", ktorý bol v celej svojej dĺžke jedným z vrcholov večera. Dušu pohladil aj vždy žiadaný "New Moon" a úplný záver (už v rámci prídavkov) patril povinnej klasike "Swallow".

Zhrnutie: Diváci naplnili skromné priestory divadla takmer doplna, SWALLOW THE SUN k nim pridali svoju potemnelú energiu a výsledný efekt bol jedinečný. 90 minút v krajine 1000 jazier mi dnes ubehlo tak akurát, koniec večera nastal v stanovených 23:00 a ako to už po doomových koncertoch býva zvykom, návrat do reality nebol vôbec jednoduchý.

Za udelenie akreditácií ďakujeme agentúre Obscure Promotion.

FO​TO: Martin Mayer (fotené v Bratislave)