CANNIBAL CORPSE - Alex Webster

Precíznosť je prvoradá

CANNIBAL CORPSE - Alex Webster

CANNIBAL CORPSE sú určite spolu s MORBID ANGEL „najvplyvnejšou“ fungujúcou death metalovou kapelou na svete (aj keď o funkčnosti druhých menovaných by sa dalo polemizovať). Milión predaných albumov za sebou, množstvo lojálnych fanúšikov za chrbtom, množstvo odohratých turné, množstvo úspechov a uznania zo všetkých strán. O koncertovaní, živote v kapele, ostatnom albume a všeličom ďalšom si môžete čo to prečítať v rozhovore s nadaným basgitaristom, skladateľom, textárom a mimoriadne sympatickým človekom Alexom Websterom. 

Bol si už na množstve koncertných šnúr. Čo ti najviac chýba, keď si na cestách?
Určite moja žena a moje psy. To je moja rodina. Rád by som vídal svoju ženu častejšie. Skúšal som ju zobrať aj na toto turné, ale nebolo to možné. V tourbuse máme dvanásť postelí pre dvanásť ľudí a na jednej z nich sa dvaja ľudia pohodlne nevyspia. Takže by to nešlo, ale zobral som ju na naše nedávne japonské turné a šla so mnou aj na niekoľko koncertov u nás. S rastúcim vekom sa väčšina ľudí snaží priniesť so sebou viac zo svojho domáceho prostredia, aby si si nepripadal až tak odlúčený. Je vždy fajn, ak môžeš vidieť niekoho z rodiny a komunikovať s ním aj počas turné.

A čo robievate na turné vo voľnom čase? Ak teda nejaký máte.
V podstate to, čo robíme aj teraz. Okrem toho, že poskytujeme rozhovory, snažíme sa cvičiť, keď sa dá. Na tomto turné som síce posilňoval asi len dva razy. Som trochu chorý, tak to nechcem siliť. Ale za normálnych okolností dvíham činky tak dva, tri razy do týždňa. Okrem toho, vždy keď si môžeme ísť pozrieť mesto, nejaké historické budovy a podobne, tak ideme. Je fajn dostať sa na chvíľu z toho kolotoča. Niekedy si totiž na turné  niekoľko týždňov a jediné, čo vidíš je zákulisie, pódium a autobus. To vie byť niekedy celkom nudné, takže ak môžeme, snažíme sa niekde vybehnúť. 

Takže ťa to neustále vysedávanie v autobuse irituje?
Je to pre mňa už celkom normálne. A s technologickým pokrokom sa to celé dosť zlepšilo. Môžeš sa zabaviť. Stačí, že môžem mať so sebou mp3 prehrávač. Niekedy si len tak sadnem dopredu, pustím hudbu a sledujem scenériu. Nie je to až také hrozné, ako to znie (smiech). Samozrejme, že nič nie je lepšie ako byť doma a oddychovať, ale aj toto je úplne pohodový spôsob života. 

A keď sa vrátiš z turné, aké sú tvoje obľúbené aktivity?
Môžem povedať, že v minulosti som toho robil viac ako teraz. Zvykol som jazdiť na horskom bicykli, venoval som sa bojovým umeniam. V poslednej dobe proste hrávam na base, trávim čas so svojou ženou, chodím so psami do parku za inými psami (smiech). Veľmi jednoduché, „normálne“ veci. Mám tridsaťdeväť rokov, budem mať štyridsať skôr, ako skončí toto turné... Veci, ktoré robím vo voľnom čase, sú určite iné oproti tomu, čo som robil, keď som mal dvadsaťdva, alebo dvadsaťtri. 

Vídaš sa doma aj s ostatnými členmi CANNIBAL CORPSE, alebo sa po turné nemôžete vystáť a radšej sa nestretávate?
Povedal by som, že sa stretávame viac, ako by niekto možno čakal. Je samozrejmé, že po dlhom čase strávenom s tými istými ľuďmi chceš od nich utiecť, ale máme toho toľko spoločného, že sa vídame pomerne často. A samozrejme neustále skúšame. Hrávame štyri dni do týždňa tak po tri hodiny. Rob a Pat potom často spolu niekde skočia, keďže bývajú v tej istej oblasti. Stretávame sa spolu na koncertoch. Všetci navštevujeme tie isté vystúpenia. Keď u nás hrajú NILE, všetci sa prídeme pozrieť na NILE a tak ďalej. Na to, ako dlho sme spolu, sa stretávame často a vychádzame spolu dobre. Samozrejme, že sa občas objavia hádky, ale inak si rozumieme.

To je určite prospešné pre kapelu…
Súhlasím. Vieme, koľko času potrebujeme  tráviť osamote a koľko času máme stráviť pokope.

Vždy, keď je (najmä v USA) reč o CANNIBAL CORPSE, dôjde aj na cenzúru. Samozrejme, nikto nemá rád cenzurovanie, vám ako kapele však do určitej miery rôzne takéto zásahy pomohli k vyššej popularite. Vidíš teda nejaké pozitíva na celej tejto záležitosti?
Je jasné, že čo sa propagácie kapely týka, cenzúra nám len pomohla. Každá skupina, ktorá má takéto problémy, z toho zvyčajne profituje, ak teda nemajú takú smolu, že ich napríklad zažalujú. To je ale jediná pozitívna stránka. Na druhej strane ťa môžu zažalovať, zakázať ti niekde hrať, predávať albumy. Mali sme strašne veľa problémov v Nemecku, a tie sa môžu kedykoľvek vrátiť späť. Mali sme opletačky v Austrálii a na Novom Zélande s predávaním albumov, rovnako v Južnej Kórei. Zdá sa ale, že sú to veci, ktoré prídu a odídu. Veľký vplyv na to má určitý počiatočný šok. Ako keď nejaký politik, alebo iná osoba, ktorá nie je pripravená na extrémnu hudbu, akú robíme aj my – teda s brutálnymi textami a grafickým spracovaním – po prvýkrát niečo také uvidí a povie si: „Pre boha, čo to je? Toto by malo byť nelegálne.“ (smiech) Nerozumejú tomu, čo robíme. Po nejakom čase si uvedomia, že je to v podstate neškodné. Bolo len niekoľko prípadov, kedy niekto, kto má rád death alebo black metal, zošalel a začal páchať násilie. Nech sa stalo päť takýchto vecí z niekoľko stoviek tisíc fanúšikov extrémnej muziky. Nemôžeš zakazovať hudbu pre pár vecí, ktoré urobili nejakí šialenci. 

Spomenul si, že ste mali problémy v Nemecku. Je to teda vyriešené? 
Nateraz áno. Išlo o jednu dámu, tuším nejaká politička, ktorá je obrovským kritikom nás, ale aj iných kapiel, ako MARDUK a ďalších. Neviem, podľa čoho si vyberá, že sa naštve na nejakú konkrétnu kapelu. U nás to celkom chápem, sme jedna z najväčších skupín, ktorá má tak výrazne extrémne texty. Čím si známejší, tým skôr sa dostaneš do nejakých problémov. Na nejaký čas sa ale vytratila. Asi sa zabávala niečím iným. Ale podľa toho, čo som počul, je späť a zase robí nejaké problémy. Zatiaľ sme ale odohrali tri vystúpenia v Nemecku bez obštrukcií, len jeden koncert bol označený „18+“. Bolo to na festivale Way of Darkness a pri našom sete donútili odísť všetkých, ktorí nemali osemnásť. Rovnaké to bolo pri MARDUK, ktorí hrali deň pred nami, keďže oni sú tiež na zozname kapiel, ktoré sú tuším v Bavorsku zakazované. Pekne hlúpe, ale čo s tým urobíš.

Prešiel nejaký čas od vydania vášho aktuálneho albumu „Evisceration Plague“. Chcel by som teda vedieť, ako ho vnímaš s určitým odstupom času a či by si našiel nejaké veci, ktoré by si na ňom zmenil, s ktorými nie si natoľko spokojný.
Keď si v kapele a snažíš sa vyžiť z predávania albumov, nebudeš veľmi rozprávať o veciach, ktoré sú na nich zlé (smiech). Ale samozrejme, že vždy sa nájdu veci, ktoré sa dajú zlepšiť. Nechcem vyťahovať príliš veľa špecifík, ale do budúcnosti by sme snáď mohli použiť viac prechodov na bicích. Na tomto albume je skutočne mnoho priamočiarych rytmov. Možno by sme sa mali snažiť pridať trocha viac detailov. Všeobecne sme ale s albumom spokojní. Je to možno náš najlepší album, ťažko povedať. Už len hovoriť o niečom, že je to najlepšie, pokiaľ ide o umenie, je dosť hlúpe, keďže všetko je to záležitosť vkusu každého jednotlivca. Ale čo sa týka hudobníckych výkonov, je to určite najprecíznejšie dielo, aké sme kedy vytvorili. Chceme v tom ísť ďalej a robiť veci čo najkvalitnejšie, len možno ešte bude treba zapracovať na detailoch, pridať nejaké komplikovanejšie rytmy, viac basových vyhrávok, nejaké malé veci, ktoré by sme chceli zlepšiť oproti „Evisceration...“

Je to určite váš najtechnickejší album. Je táto technika vecou, ktorú radi pridávate do piesní, alebo je to skôr výsledok vašich vyšších hudobníckych schopností?
Aj jedno, aj druhé. Je srandovné vkladať do piesní pasáže, ktoré znejú komplikovane. Viem, že ako hudobník rád niečo také počujem od iných kapiel. A preto aj my také riffy radi používame. Povedal by som ale, že náš prvoradý cieľ je urobiť piesne čo najviac „heavy“. Ak sa to podarí s niečím jednoduchým, ako je titulná vec „Evisceration Plague“, tak je to v poriadku. Ak to dosiahneme komplikovanou skladbou ako „Carnivorous Swarm“, alebo „Shatter Their Bones“, je to tiež O.K. Podstatou je urobiť čo najlepšiu pieseň, ktorá bude poriadne tvrdá a zlomyseľná. 

Vince Locke vám opäť namaľoval podarený obal. Mám ale pocit, že u vašich ostatných albumov sa akosi znížila úroveň brutality a obraznosti ich obálok. Čím to je?  
Čiastočne je to tým, že už nechceme aby bolo limitované to, kde môžeme a kde nemôžeme predávať naše albumy. Vezmi si napríklad „The Wretched Spawn“. Ten album mal skutočne brutálny obal, a tak sme museli robiť alternatívnu verziu, ktorá sa dostala do obchodov. Postupom času aj klesá počet kamenných obchodov s hudbou, takže sa nechceme takto obmedzovať. Zároveň však nechceme cenzurovať samých seba. Riešením teda bolo, že dáme poriadne brutálne výjavy do bookletu a na prednej strane bude niečo, čo stále vyzerá temne a diabolsky, ale nie až tak krvavo. Je to aj Vincovo rozhodnutie o tom, aké obaly chce robiť. Dáme mu nejaké názvy a texty a on proste niekedy vytvorí niečo brutálnejšie, niekedy menej. On je maliar. Aj keď mu dávame nejaké usmernenie ako by čo asi malo vyzerať, výsledný obraz závisí od neho. Takže to, že navrch dáme niečo temné a dovnútra fakt krvavé, je celkom logickým vyústením našej situácie, lebo urobiť album a nemôcť ho nikde predávať nie je výhra. Bol by som najradšej, ak by sme sa vôbec takýmito vecami nemuseli zaoberať, ale taká je realita. Ale hlavné je, že máme radi jeho obaly. Napríklad ten ku „Evisceration Plague“, ktorý je skutočne temný s približujúcimi sa živými mŕtvolami, vyzerá dobre. Môžem povedať, že ja mám dokonca najradšej Vincove obaly, ktoré nie sú až také brutálne. Napríklad cenzurovaná verzia „Gallery of Suicide“, kde je vyobrazená galéria zvonku, je skvelá. No, a poslednou vecou je, že aj naša vízia, čo sa týka toho, ako chceme vyobrazovať to násilie v textoch, je temnejšia ako predtým. Ale je to stále násilie (smiech). Dúfam, že fanúšikovia pochopia, kam smerujeme. 

Určite prekvapivým ťahom bol obal ku albumu „Kill“. Niečo, čo by od vás málokto čakal.
Bolo to niečo odlišné. Myslím, že to vyzerá zlovestne. Pôvodný obraz, ktorý sme dostali od Vincea, ten chlapík držiaci nôž, sa nám páčil, ale neboli sme si celkom istí, či je to to, čo chceme mať na obale. Povedali sme si, že ho dáme dovnútra, použijeme na tričká, plagáty, ale na obal dáme niečo jednoduché. Určite to nebolo kvôli cenzúre. Myslím, že ani tá pôvodná verzia by nemusela byť cenzurovaná. Tak nám ľudia na grafickom oddelení v Metal Blade urobili tento obal, jednoduché temné „Kill“. Ide aj o to, že je to také krátke a jednoduché slovo. Určite by sme tak nechceli mať napísané „Evisceration Plague“, to by asi vyzeralo hlúpo.

Na vašom DVD „Centuries of Torment“ spomínate, že ste vášho dvorného maliara nikdy nestretli. Je to stále tak?
Áno. Jedine Paul s ním hovorí cez telefón. Je to proste tichý chlapík, ktorý má svoju rodinu. Nikdy sa nezaujímal o tento druh hudby. Radi by sme ho stretli. Paul ho vždy pozýva na koncert, keď hráme niekde blízko jeho domu. Ale ak nechce prísť, je to v poriadku. Urobil pre nás množstvo skvelej roboty a ak to jemu vyhovuje, nebudeme mu do toho zasahovať. 

Opäť ste pracovali s Erikom Rutanom. Množstvo hudobníkov hovorí o jeho obrovskej prísnosti. Vám asi vyhovuje tento jeho štýl práce. Nie je to unavujúce?
Občas áno, ale on je v pohode. Sám je gitarista v kapele, takže vie, čo môže od ľudí chcieť a čo je už nezmysel. Gitaru ovláda vynikajúco a nebude žiadať od nás, aby sme robili niečo nemožné. Vie však človeka dostať tak blízko k dokonalosti, ako to len ide. Možno niektorí producenti nechajú nejaké veci len tak, ale väčšina tých, s ktorými sme spolupracovali my, je pri svojej práci skutočne precízna. Erik je v tom možno ešte o niečo ďalej, ale všetci naši producenti nás dosť tlačili, aby z nás dostali to najlepšie, čoho sme schopní. Myslím, že žiadny z našich albumov neznie nedbalo. Možno prvé dva, tri albumy majú miesta, ktoré nie sú úplne dokonalé, ale od „The Bleeding“ nás Scott Burns tlačil do toho, aby to bolo naozaj perfektné, aby sme zneli tak kvalitne ako najlepšie death metalové skupiny tej doby. Ako DEATH alebo MORBID ANGEL. Odvtedy pracujeme tak, aby naše albumy zneli čo najdokonalejšie, no ponechali si ten brutálny zvuk, ktorým sme známi. 

Bez toho, aby som chcel povedať, že ste starí, by som rád vedel, ako dlho je podľa teba únosné hrať takúto extrémnu hudbu dopĺňanú častým koncertovaním a vyčerpávajúcimi živými vystúpeniami?
Ťažko povedať. Je pravda, že na koncertoch už trocha menej mlátim hlavou. Čiastočne preto, že naša hudba je komplikovanejšia a musím sa o niečo viac dívať na ruky. Ako napríklad pri piesni „Shatter Their Bones“, ktorú napísal Rob Barrett. Je dosť mimo môjho štýlu hrania a tak si skoro celý čas sledujem ruky a hovorím si: „Do kelu, vôbec nekývam hlavou,“ (smiech). A to ma dosť mrzí, lebo chcem na pódiu predviesť čo najväčšiu show. A o tom to je. Netuším, koľko headbangingu je človek schopný zvládnuť keď má päťdesiat, šesťdesiat. Kapely ako BLACK SABBATH, respektíve HEAVEN & HELL stále vystupujú, no pri vystúpení si nejdú dolámať krky ako my. Nie je to tak fyzicky náročné. A to platí dvakrát pre bubnovanie. Som veľmi zvedavý, čo sa stane s bubeníkmi ako Paul alebo inými death metalovými bubeníkmi, ktorí to ťahajú tak dlho. Dokážeš uhrať také rýchle dvojkopáky, keď budeš mať šesťdesiat? Bubeníci v jazze, hard rocku, alebo heavy metale sa snažia o čo najväčšiu precíznosť a pokiaľ im funguje mozog, hranie pre nich nie je problém. Death metalové bubnovanie si tiež vyžaduje odohrať množstvo rôznych rytmov, no zároveň ich treba odohrať hrozne rýchlo a to z toho robí aj záležitosť fyzickej výdrže. Ja môžem piesne odohrať bez šialenia, no tí, ktorí v tejto hudbe budú ako prví cítiť svoj vek, budú určite bubeníci.  

A čo robíš preto, aby si ostal vo forme? Či už ako hudobník, alebo po stránke fyzickej.
Na udržanie kondície proste párkrát do týždňa dvíham činky. Nie som nejaký veľký chlap, tak sa to možno nezdá, ale snažím sa takto cvičiť, aby som si udržal silu. Rád si idem zabehať, aj keď som na to v poslednej dobe nemal veľmi čas. Myslím, že keď si aspoň štyrikrát do týždňa trocha zacvičíš alebo zabeháš, pomáha ti to pred upadaním. Je pomerne ľahké s vekom stratiť pojem o tom, aký je tvoj celkový stav. Hlavne u nás v USA, kde všade jazdíme na autách. Viem, že v Európe ste na tom o niečom lepšie. Máte oveľa viac možností chodiť na bicykli a podobne. Ak by som chcel u nás vyjsť na cestu s bicyklom, riskujem svoj život (smiech). Hlavne u nás na Floride je to dosť zle vyriešené. Musíš sa teda snažiť o niečo viac, aby si ostal zdravý. 

Vráťme sa k hudbe. Venoval si sa aj nejakým bočným projektom, z ktorých asi najvýraznejší je BLOTTED SCIENCE. Chystáte sa s Ronom (pozn.aut.: Ron Jarzombek, gitarista Watchtower, Spastic Ink) podniknúť niečo ďalšie, alebo to bola len jednorazová záležitosť?
Už pracujeme na nejakých nápadoch pre ďalšiu nahrávku, aj ja, aj Rob. On je ale teraz zaneprázdnený s WATCHTOWER, ktorí sa vracajú na scénu, čo sú super správy. Rona som spoznal práve vďaka tejto skupine. Určite ale chcem, aby BLOTTED SCIENCE fungovali čo najdlhšie. Aj keď možno budeme robiť album tak raz za päť rokov, keďže každý máme svoje povinnosti. Pokiaľ ale bude Ron chcieť ďalej pracovať so mnou, ja budem chcieť pracovať s ním. Je to úžasný gitarista a líder kapely. 

Kto hrá extrémny metal, mal by mať otvorenú myseľ a kto má otvorenú myseľ, mal by pochopiť aj iné žánre. Zaujímalo by ma teda, aká nemetalová hudba ťa zaujíma?
Množstvo rôznych vecí. Myslím, že väčšina hudobníkov počúva rôzne veci, teda pokiaľ nie sú mladí. Keď som bol mladý, tak som počúval takmer výhradne metal, ale časom sa do toho primiešalo veľa iných žánrov. Napríklad včera som počúval bluegrass. Ani neviem prečo. Chcel som si oddýchnuť. To je skvelé na mp3 prehrávačoch. Môžeš tam mať kopec albumov a pustiť si na čokoľvek máš náladu. No a ako väčšina basákov počúvam jazz a fusion. V týchto štýloch nájdeš tých najlepších basákov na svete. Okrem toho mám rád klasiku. Jedným z mojich obľúbených autorov je Poliak Penderecki. Spoznal som ho vďaka Neilovi Kernonovi. Počul som už jeho piesne vo filme The Shining (Osvietenie), čo je jeden z mojich najobľúbenejších filmov, no netušil som, kto tú hudbu napísal. Keď som sa Neila pýtal na tú najtemnejšiu a najstrašidelnejšiu hudbu, akú pozná, odporučil mi práve Pendereckého. Nedá sa to ale počúvať veľmi často, nespôsobuje to mimoriadne príjemné pocity. 

A čo sa týka metalu, aké novšie alebo staršie kapely počúvaš v poslednej dobe a ktoré by si možno odporučil vašim fanúšikom?
Veľmi sa mi páčia HOUR OF PENANCE z Talianska. Švédov AEON počúvam často už posledných pár rokov, skvelá vec. Mám rád ostatný album OBSCURA. Takýmto nejakým smerom sa orientujem. Počúvam buď niečo veľmi agresívne, alebo technické, alebo niečo, čo spája tieto vlastnosti. Mám rád napríklad aj BLASPHEMIC CRUELTY, čo je skupina gitaristu z ANGEL CORPSE. Je to poriadne dravý old school death metal s dotykom thrash metalu. Ďalšou kapelou, ktorú by som spomenul, sú KRISIUN. Zbožňujem ich najnovší album „Southern Storm“. A čo sa týka starých vecí, nedávno ma Pat oboznámil s  THE RODS. Je to fakt stará vec v štýle raných osemdesiatych rokov ako SAXON alebo FASTWAY. Mám rád aj takéto kapely. Veru, taký som starý (smiech). Ale mne to nevadí. Nie si prvý človek, ktorý mi povedal: „Nie že by si bol starý, ale...“ (smiech). Robíme to už dvadsať rokov, a nemal som jedenásť, keď vyšiel „Eaten Back to Life“  (smiech). Sme ale šťastní, že tu stále sme a že nás to baví.

A po tých dvadsiatich rokoch ste sa dopracovali k tomu, že ste najpredávanejšou death metalovou kapelou.
Aj ja som to počul. Tiež sa mi tomu nechce veriť. Ak by mi to niekto povedal v časoch prvého albumu, asi by som ho vysmial. Hlavne v tej dobe, boli iné death metalové spolky väčšie ako my. My sme len vzhliadali k menám ako MORBID ANGEL, alebo AUTOPSY. Čo robíme vlastne stále. Určite by mi ani nenapadlo, že budeme predávať viac ako naše obľúbené skupiny. A niečo podobného sa stalo aj s kapelami, ktoré majú radi nás, pre ktorých sme možno boli vzormi. Otvárali sme pre kapely, ktoré nás obľubujú. Napríklad CHILDREN OF BODOM sú známejší ako my a na turné s nimi som zistil, že nás majú radi. Opačná situácia bola pre nás, keď KREATOR robili predkapelu nám. Je to dosť zvláštny pocit. To, kto je veľkou skupinou, sa dosť mení a ani to, že momentálne sme považovaní za najväčšiu death metalovú kapelu, nemusí byť niečo trvalé. Ja dúfam, že je a bude množstvo ďalších zoskupení, ktoré nám v tom budú konkurovať. Samozrejme som rád, že sme úspešní, ale ak nás iní doženú, je to len dobre.

V súčasnosti pri tom, ako ľudia sťahujú hudbu z internetu, je ale pomerne ťažké súperiť s predajnými číslami, aké boli typické pre minulosť. 
Áno, je to taký boj s veternými mlynmi pre každého. Keď sa pozrieš na americké rebríčky, množstvo extrémnych kapiel sa dostáva do Billboard TOP 200 – DYING FETUS, BEHEMOTH, CANNIBAL CORPSE, THE BLACK DAHLIA MURDER – a dostávajú sa tam s číslami, ktoré by ich tam pred šiestimi, alebo siedmymi rokmi nepretlačili. Keď sme vydali „The Wretched Spawn“ a predali sme z neho okolo tritisícpäťsto kusov za prvý týždeň, nedostali sme sa do rebríčka, teraz by sa nám to určite podarilo. Je teda jasné, že celkové predaje albumov klesajú, ale možno to neplatí až tak pre metal a preto je viac metalových kapiel na vyšších miestach v predajnosti. Myslím totiž, že fanúšikovia populárnej alebo tanečnej hudby nie sú natoľko lojálni a nezaujímajú sa o veci ako obal, booklet, grafika a podobne. Mnohí metalisti si album kúpia, aj keď si ho môžu stiahnuť, len aby mali celé „balenie“, pozreli si obrázky. Iné žánre trpia sťahovaním podľa mňa o niečo viac. 

Na záver by som sa chcel spýtať, či si počul o kapele CANNABIS CORPSE a ak áno, čo na ňu vravíš.
Samozrejme. Ich basák a bubeník sú naši kamaráti. Je to vlastne projekt Phila z MUNICIPAL WASTE, s ktorými sa poznáme. Na začiatku sa nás spýtali, či by nám to nevadilo a nám to samozrejme nevadilo. Sme radi, že sme natoľko „veľkí“, že existuje skupina, ktorá si z nás robí srandu (smiech). A mimo toho, CANNABIS CORPSE je veľmi dobrá kapela sama o sebe. Je zaujímavé, že sa nám dejú takéto veci. Na jednej strane sú tu CANNABIS CORPSE, ktorí síce hrajú svoje vlastné veci, no parafrázujú naše názvy piesní a prerábajú ich na piesne o tráve a na druhej strane je kreslený seriál Metalocalypse o kapele DETHKLOK, ktorej spevák vyzerá výrazne ako George. Tak som sa zabával, že o pár rokov si budú ľudia možno myslieť, že sme ukradli názov od CANNABIS CORPSE a náš spevák sa snaží napodobňovať týpka z DETHKLOK (smiech). 

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Alex Webster

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2010-04-23 01:00:58

Prečítané: 997x

Autor: Kamil Adamík

Kamil Adamík

Názory redakcie

Chýba názor redakcie