CHILDREN OF BODOM - Henkka T. „Blacksmith" Seppälä

Opití krvou

CHILDREN OF BODOM - Henkka T. „Blacksmith

V krajine tisícich jazier má metal na ružiach ustlané. Je tam mainstreamovým žánrom, ktorý už takmer nikoho nepoburuje a je akceptovaný širokým publikom. O tento unikátny status (no skúste si to predstaviť napríklad u nás :)) sa okrem kapiel ako Nightwish či Stratovarius postarali aj páni z nemenej populárnej bandy Children Of Bodom. Speedovú hru skombinovali s blackovejším vokálom a toto poslucháčskej aj novinárskej obci zachutilo. To, že sa potom vynorili stovky „klonov“, je nepodstatné. Priekopníkmi naďalej ostávajú oni. Po albume „Follow The Reaper“ však dochádza k určitému hudobnému posunu smerom k tvrdším partom typickejším pre americké coreové kapely. Časť fanúšikov túto zmenu uvítala, no niektorí tento progres príliš nepochopili. Najnovší album „Blooddrunk“ je opäť agresívny a poriadne nadupaný. Čo si o tom myslí samotná kapela, som sa dozvedel od basáka Henkka Seppälu, ktorého som vyrušil pri večernom posedení na pive.

Novinka nesie zaujímavý názov „Blooddrunk“ (v preklade: opitý krvou - pozn.red.). Presedlali ste snáď z alkoholu na krv?
(smiech) Nie, ani nie. Je to skôr o tom, že rôzni ľudia majú potešenie z rôznych vecí. Názov sa dá chápať vo viacerých rovinách. Niekto si to vysvetľuje ako vampírsku tematiku, no my sme skôr mali na mysli ľudí, ktorí bažia po moci a bezcitne pri tom prelievajú krv. Oni sú opití krvou.

Mimochodom, ako je to s konzumáciou alkoholu vo Fínsku? Kedysi dávnejšie som od jednej mojej fínskej kamarátky počul, že to máte nejako obmedzené a jednu špeciálnu pikošku o 1. máji.
Neviem nič o nejakých obmedzeniach alebo limitoch. Pre mňa bolo vždy jednoduché dostať sa k fľaši (smiech). Možno mala na mysli nejaký vekový limit, ktorý mňa však už hodnú dobu netrápi. A na 1. mája, hmmmm, asi to, že sa vtedy opíja každý, kto má ústa a dokáže držať fľašu alebo pohár.

Hehe, skoro ako náš Sviatok práce. A ja mám k tomu v tento deň ešte aj narodeniny.
No vidíš. Dvojnásobný dôvod to osláviť. (smiech)

To áno, ale poďme späť k hudbe. Nový album sa mi zdá byť ešte surovejší a agresívnejší ako „Are You Dead Yet?“.
Súhlasím. Hlavne vokál je oveľa nenávistnejší a agresívnejší. Hudba samozrejme takisto. Strávili sme viac času skladaním a tiež sme boli dlhšie v štúdiu. To je asi najväčší rozdiel oproti albumovému predchodcovi. Muselo sa to teda niekde odraziť. Som rád, že album dokáže poslucháča zvukovo valcovať. Presne takýto efekt sme chceli.

Niektoré pasáže na novinke mi však prídu vcelku melodické, napr. v skladbe LoBodomy. Pripomína mi to staré časy okolo albumu „Hatebreed“ alebo „Follow The Reaper“.
To pravdepodobne súvisí s naším procesom tvorby. Používali sme tradičné postupy, ako pri každom predošlom albume. Všetko to išlo tak hladko a prirodzene. Asi preto sú na „Blooddrunk“ momenty, ktoré ti môžu evokovať atmosféru našich raných albumov.

Niektoré kapely sa s pribúdajúcimi rokmi začínajú samé hudobne vykrádať. U vás sa však dá pozorovať posun na každom jednom albume. Čím to je? Inšpiráciou? Širokým hudobným zameraním? Alebo niečím úplne iným?
Asi je to v nás. Nikdy nie sme 100-percentne spokojní. Vždy sa potrebujeme nejako vyvíjať. Keď počujem nový song a ten znie úplne odlišne, teším sa ako malé decko. Asi by ma nebavilo hrať dookola stále to isté a vydávať albumy podobné ako vajce vajcu. Zábavné je, že niektorí ľudia to nechápu a očakávajú od nás hudobný návrat k starým albumom. Ale načo nahrávať ešte jeden „Hatebreed“? Nechceme stagnovať a už vôbec nie byť spiatočnícki.

O mix sa postaral Mikko Karmila a mastering mal v rukách Mika Jussila vo Finnvox Studios. Takže opäť stávka na istotu? Nerozmýšľali ste nad zmenou štúdia len tak zo zvedavosti, čo by to spravilo s výsledným zvukom?
A načo? Kým všetko funguje presne ako švajčiarske hodinky, nemáme dôvod to meniť. Možno len tak čisto experimentálne, ako si spomínal. Ale je veľmi malá šanca, že by sme niekde inde dosiahli taký kvalitný zvuk ako vo Finnvoxe. A chalani sú jednoznačne majstrami svojho remesla. Spokojnosť je obojstranná.

K titulnej skladbe ste natočili aj videoklip. Zaujímavé je hlavne miesto natáčania. Prečo ste si zvolili práve bývalé nacistické kasárne?
Tento klip opäť vznikol v spolupráci s nemeckou produkčnou firmou. Boli to dva dni ťažkej práce, ale výsledok stojí zato. Video sa mi páči a myslím, že celkom jasne odráža aj atmosféru skladby. S tým súvisia aj exteriéry. Kasárne pôsobili ako také ponuré mesto duchov, kde sa prechádzajú „živí“ mŕtvi ako pozostalosť spomienok na utrpenie.

Ako teda vnímaš 2. svetovú vojnu?
2. svetová vojna bola podľa mňa jedna úplne sprostá vec, ktorá sa stala kvôli nespokojnosti určitých ľudí s rozdelením sveta po 1. svetovej vojne. Toľko nevinných obetí kvôli pažravosti a túžbe po moci. Úplne zbytočná tragédia a veľká čierna škvrna v histórii ľudstva.

A čo hrozba 3. svetovej vojny?
Uf, neviem. Je dosť možné, že sa už 3. svetová vojna začala. Niektorí ľudia sa jednoducho nezmenia. Nedokážem pochopiť, ako niekto môže svojimi rozhodnutiami tak bezcitne ubližovať iným ľuďom. Je veľmi nebezpečné, ak sa na vysoké politické a vojenské posty dostávajú práve takéto povahové typy.

Chystáte sa na turné po Severnej Amerike spolu s Megadeth a In Flames. Na čo sa ty osobne na tomto turné tešíš.
No na afterparty. (smiech) Ale nie, teším sa na kvalitnú hudbu a na skvelé publikum. Som rád, že ideme práve s Megadeth a In Flames. Megadeth som počúval, keď som bol ešte teenager. Odvtedy mi ich hudba prirástla k srdcu. No a In Flames sú mojimi momentálnymi favoritmi na súčasnej metalovej scéne. Ich nový album vyzerá byť opäť pecka.

Takže si už počul novinku „Sense of Purpose“?
Mal som možnosť vypočuť si zatiaľ len 2-3 skladby a tie boli úžasné. Nevidím teda dôvod myslieť si, že zvyšok bude slabý. Nemal som však doteraz čas poriadne si k albumu sadnúť a napočúvať ho. Ale počas turné to určite napravím.

Cítiš nejaké rozdiely medzi americkým publikom a povedzme tým európskym, prípadne japonským?
Ani nie. Metalisti sú v podstate všade rovnakí. Američania však bývajú na koncertoch trošku agresívnejší, najmä čo sa týka moshingu, circle-pitov a podobne. V Európe je to rozdielne podľa konkrétnej krajiny. Súvisí to s celkovou kultúrou. Je iné hrať v Španielsku a iné v Nórsku. V USA je však jedno, či hráme v New Yorku alebo v Los Angeles.

Potom budete hrať na letných festivaloch (Download Festival, Wacken Open Air, ...). Ktorý z nich je tvoj najobľúbenejší, resp. sa naň najviac tešíš?
Asi na ten Download. Ešte sme tam nehrali, takže to bude pre nás niečo nové a vzrušujúce. Počuli sme na adresu tohto festivalu samé chvály, tak dúfam, že nebudeme sklamaní. Wacken je každý rok skvelý. Toľko ľudí pokope len kvôli metalovej hudbe. No nie je to úžasné? Vždy sa tam radi vraciame.

Ktoré vaše vlastné pesničky hráš naživo najradšej?
Teším sa teraz na „Blooddrunk“, pretože je to nová skladba, ešte neopočúvaná. A milujem „In Your Face“. Je vždy zábava, keď ju hráme naživo.

Alexi Laiho je známy svojou vášňou pre klasickú hudbu. Máš podobnú záľubu aj ty?
Nemôžem povedať, že som nejakým špeciálnym fanúšikom vážnej hudby, no občas si ju rád vypočujem. Mojím favoritom je W.A. Mozart. Jeho tvorba ma neuveriteľnú náladu a je kompozične dokonalá.

Ako často a ako dlho zvykneš cvičiť na basovej gitare?
Cvičím každý deň. Niekedy dlhšie, inokedy len tak hodinku. Záleží to od toho, v akej fáze sme s Children Of Bodom. Ak nahrávame, aj moje cvičenie je intenzívnejšie. Na šnúre je to zase naopak, namiesto tréningu hrám naživo. Beriem to ako náhradu cvičenia.

Ak mám dobré informácie, tak si najmladší zo všetkých členov Children Of Bodom. Ako sa k tebe správajú ostatní? Dávajú ti to nejako pocítiť?
(smiech) Ale nie. Je to úplne v pohode. Kedysi, keď mali všetci 18 a ja ešte len 17, tak to bolo iné. Ale teraz to nijako nepociťujem. Skôr si ja robím žarty z nich. Samozrejme to myslím len a len v dobrom. (smiech)

Pochádzate z mesta Espoo, ktoré je jedným z fínskych centier vedy a výskumu. Ako sa ti páči tvoje rodisko?
Espoo je pohodové mesto. Som rád, že som mohol vyrastať práve v ňom. Nenudil som sa tu a ak aj náhodou áno, tak Helsinki boli hneď za rohom.

A čo škola, študoval si niečo na univerzite?
Áno, študoval som históriu na Helsinskej univerzite.

Blíži sa leto a dovolenky. Ktorá krajina alebo miesto je tvojou vysnenou destináciou?
Oh, je toho strašne veľa, ale povedal by som, že Kanárske ostrovy. Špeciálne Lanzarote.

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Henkka T. „Blacksmith" Seppälä

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2008-06-21 13:26:00

Prečítané: 862x

Autor: Dušan Skalický

Dušan Skalický

Názory redakcie

Chýba názor redakcie