CYNIC - Paul Masvidal

Hľadanie pravdy a podstaty

CYNIC - Paul Masvidal

Kapela, ktorej stačilo vydať jeden regulárny album a aj tak ovplyvnila obrovský počet metalových hudobníkov. Tento post si zaslúžila vďaka obrovskej originalite svojej tvorby a schopnosti búrať hranice. Cynic, aj napriek tomu, že si dali pätnásťročnú pauzu, nestratili na popularite. Práve naopak, ich hudba je teraz oceňovaná omnoho viac ako na začiatku deviatej dekády. Táto okolnosť posilnila Paula Masvidala a Seana Reinerta k tomu, aby opäť začali tvoriť a stvorili výbornú nahrávku. Gitarista a vokalista Paul je človek, ktorého inteligentné a miestami filozofické, či až spirituálne odpovede vás donútia zamyslieť sa.

Začnime od nového začiatku – ako si prišiel na myšlienku dať Cynic znova dokopy? Kto vlastne mal ten výborný nápad?
Bol to nápad vesmíru. Cynic sa v našich životoch začal opätovne objavovať počas niekoľkých týždňov a keď toho bolo už príliš veľa, zavolal som Seanovi a povedal mu: „Je čas“. On súhlasil a dali sme sa okamžite do práce.

Užíval si si vaše reunion turné? Aké pre teba bolo hrať vaše piesne po takej dlhej dobe?
Naše turné bolo úplne úžasné. Hrať tieto skladby je pre nás niečo ako návrat do čias nevinnosti a detstva.

Ako sa koncertovanie pretransformovalo do opätovného obnovenia a regulárneho fungovania kapely?
Keď sme sa vrátili z posledného turné, začal som skladať, aby som uvidel, čo sa stane a čoskoro som zistil, že máme opäť čo povedať a že hudba sa bude písať „sama“. Stačilo len, aby som sa každý deň zastavil v mojom štúdiu. Zobral som so sebou Seana, a zahrali sme si nejaké nové aranžmány. V tej chvíli bolo jasné, že Cynic má opäť svoj účel.

A kedy si si uvedomil, že chceš nahrať nový album Cynic?
Bolo to potom, ako som napísal nejaký materiál a proste som videl, čo z toho vznikne, alebo, aby som to povedal presnejšie, cítil som, že je ten správny čas. Videli sme, že máme v hudobnom svete opäť čo povedať ako Cynic a myslím, že to bol dostatočný dôvod. 

Nebolo pre teba ťažké písať zase raz metalové skladby?
Nie, vôbec nie. Pre mňa skladanie hudby nie je o žánri, ale skôr o tom, byť čestný v celom tomto procese ako hudobník. Hudba Cynic rezonuje v určitých vibráciách. Naladenie sa na tieto vibrácie je ako nájdenie správnej rádiovej stanice. Potom už stačí len počúvať. Takto sa všetko začína. Potom ako mám pred sebou kostru piesne, je aranžovanie len ďalším krokom na ceste. Proste sa naladím na frekvenciu Cynic a zvyšok ide sám. Metal, pop, klasika, džez, to všetko je len vec aranžovania a prístupu. Vo svojej podstate je to všetko hudba a tá musí byť dobre napísaná bez ohľadu na žáner. No a keďže Cynic je vo mne, je to moja súčasť, je pre mňa dosiahnutie takéhoto vyznenia absolútne inštinktívne. 

Ako by si popísal „Traced In Air“ niekomu, kto ho ešte nepočul, ale pozná Cynic? Vytvorili ste nasledovníka „Focus“, alebo ste sa snažili robiť veci inak?
Popísal by som ho ako „progresívny breath metal“. Je pre mňa veľmi ťažké vysvetliť moju vlastnú prácu, ale mám pocit, že je to niečo úplne iné ako čokoľvek, čo som počul. Dynamické, nádherné, epické. Určite som účelovo nepočúval „Focus“, ani som sa nesnažil naň nadviazať. Chcel som skôr zachytiť svoj tvorivý proces teraz a nie vzťahovať ho nejako k minulému albumu. 

A čo texty na novinke? Spája ich nejaká spoločná myšlienka?
Album ako celok zachytáva cestu celého života. Každá kompozícia je odrazom vnútorného procesu, ktorý sa začína stvorením / pôrodom („Nunc Fluens“) a končí rozlúčkovou / smrteľnou piesňou („Nunc Stans“), ktorá je v podstate záverom príbehu. Transformácia, podľahnutie a prebudenie sa sú všetko aspekty tohto príbehu. Táto cesta poukazuje na skutočnú ľudskú povahu. 

Ako vidíš písanie textov z tvojej strany? Je pre teba ťažké dať svoje pocity na papier?
Ako človek, ktorý si vedie denník od raného detstva, mám na papieri celkom dobrú predstavu o tom, kto som. Obmedzenia prichádzajú až v podobe dvadsiatich šiestich písmen abecedy, prostredníctvom ktorých musím zachytiť niečo, čo je možno omnoho komplexnejšie, niečo, čo sa týka pocitov a energie. Niekedy je skutočne ťažké dostať sa k podstate našich vlastných právd. Ja neustále odlupujem jednotlivé vrstvy ako cibuľové šupky v snahe dostať sa k jadru nejakého pocitu. Výnimočne sa tá pravda zjaví priamo, niekedy je zahalená metaforou. Myslím si, že texty sú svojbytnou formou umenia a všetko pri nich závisí na nálade, ktorú nimi chceš vytvoriť popri spomínanej pravde. Ja si myslím, že pravda, naše skutočné pocity sa do našej práce dostávajú bez ohľadu na to, či si to uvedomíme, alebo nie. 

A ešte jedna otázka k textovej stránke. Píšeš texty priamo do zložených piesní, alebo ich píšeš ako básne a až tak z nich vytváraš melódie?
Oboje je pravdou. Pre mňa je trik v nájdení spojenia medzi hudobným príbehom a textom. Často sa sám seba pýtam: „Čo chce táto hudba povedať?“ Nájdenie tohto vzťahu je kľúčom k tomu, aby pieseň získala magickú charakteristiku. Niekedy však aj slová inšpirujú hudbu, ale väčšinou prežívam básnický príbeh až potom, ako je pripravený hudobný základ. Je to pre mňa skutočne delikátny proces.

Musím ti povedať, že tvoja hudba je stále mimoriadne zaujímavá a inšpirujúca. Napadlo ti vôbec niekedy, keď ste skladali a nahrávali „Focus“, že vaša hudba bude taká populárna a vysoko oceňovaná aj dlho potom, ako sa kapela rozpadne a že budete mať toľko oddaných fanúšikov?
Ja som vedel, že „Focus“ je podarená nahrávka, ale snažil som sa nemať žiadne očakávania. Nemohol by som pri takom zmýšľaní pracovať. Hudba je pre mňa spôsobom života a nezamýšľam sa nad výsledkami. Som šťastný, že môžem písať hudbu. To, že ľudia sa pripojili a pochopili „Focus“, je pre mňa niečo ako darček. Totižto, keď sme album vydali, neboli na neho veľmi kladné reakcie, ale časom sa to neskutočne zlepšilo. Som šťastný, že ľudia oceňujú našu robotu a nájdu si v nej niečo aj pre seba. 

Máte nového gitaristu, Tymona Kruideniera z Holandska. Ako ste ho našli a vybrali? 
Tymona poznám už asi desať rokov z okruhu fanúšikov Cynic. Keď som začal hľadať nového gitaristu, jeden môj priateľ mi ho pripomenul a navrhol ho ako dobrý výber. Oslovil som ho a on okamžite a nadšene súhlasil.

Čo si myslíš o jeho kapele Exivious, ktorá je silne ovplyvnená práve hudbou Cynic? 
Mám rád tento jeho projekt. Má v sebe veľmi dobrú fusion a inštrumentálne čaro. Veľmi komplexné a zaujímavé piesne.

Vydávate sa na turné s Opeth a The Ocean, tak by som sa ťa rád spýtal aj na tvoj názor na tieto kapely.
To, čo som mal možnosť od Opeth počuť, sa mi páčilo. Znejú tak klasicky progovo a moderne zároveň s určitým dotykom gotiky. Majú skutočne svoj vlastný originálny zvuk. Od The Ocean som toho veľa nepočul, len nejaké klipy na nete. Nemôžem teda poriadne súdiť, ale to čo som počul, bolo tiež dobré.

Mal si možnosť hrať s viacerými výbornými basgitaristami – napríklad s Tonym Choyom, Chrisom Kringelom, či Seanom Malonom. Ktorý z nich je tvoj najobľúbenejší a prečo?
Každý z nich je svojím spôsobom špeciálny. Teraz by som asi vybral Malona, keďže s nami nahral nový album. Ale tiež sa mi pozdáva hra Robina Zielhorsta, ktorý s nami momentálne koncertuje.

Zaujíma ma vzťah teba a Seana Reinerta. Ste ako duo, ktoré je nerozdeliteľné. Čo vás drží takto silno pokope už toľko rokov? Nikdy ste nemali hádky alebo problémy, po ktorých si mal chuť už vašu kooperáciu ukončiť?
Pokope nás drží muzika. Už od našich detských čias. Máme o nej rovnakú predstavu. Je to také magické priateľstvo na celý život, ktoré sa dá len veľmi ťažko vysvetliť. Samozrejme, že sme sa sem-tam pre niečo povadili, ale nie kvôli hudbe. Sean je pre mňa ako môj brat. 

Ty a Sean máte aj ďalšiu kapelu Aeon Spoke, ktorú ste donedávna označovali ako svoj hlavný záujem. Prečo ste si na vaše ďalšie vyjadrenie vybrali práve tento typ hudby?
Cynic aj Aeon Spoke sú oba našimi hlavnými záujmami. Jednoduchá rozľahlosť tvorby Aeon Spoke je výzvou i oslobodením zároveň. Cynic je zase iná šelma, ktorá si vyžaduje úplne iný prístup a disciplínu, no výsledok je rovnako vďačný.

Nahrávka Aeon Spoke vyšla minulý rok. Myslím si, že je výborná. Aké sú teda tvoje plány s touto kapelou?
Ďakujem. Nový album je už napísaný a dúfam, že sa nám ho podarí nahrať v priebehu roka 2009. Chceme menej spať a viac makať! 

Vo svojom živote si prešiel rôznymi obdobiami viažucimi sa na rôzne kapely – Cynic, Death, Portal, Aeon Spoke a opäť Cynic. Ktoré z týchto období bolo pre teba najlepšie a ktoré najhoršie? 
Myslím, že v súčasnosti mám najšťastnejšie obdobie. Cítim, že sme urobili tú najlepšiu nahrávku našej kariéry a to je teda veľmi dobrý pocit. Veľmi temné obdobie v živote som mal asi tak desať rokov dozadu, v ére po „Focus“, kedy som dosť trpel a znova prežíval mnohé nevyriešené traumy a bolesť z detstva. Žil som v minulosti. V podstate to bol tiež dar, len som to nevidel. Utrpenie je veľké požehnanie.

Praktikuješ jogu. Povedal by si mi, ako ti v takých nepríjemných chvíľach pomáha?
Joga udržuje moje srdce a myseľ pružné. Spolu s regulárnou meditáciou mi umožňuje očistiť moju myseľ od balastu a docieliť pokoj a trpezlivosť. Každý deň, keď tak sedím, učím sa ako sa vzdať a nahliadnuť do mojej pravej podstaty. Môžem vidieť, kto naozaj som. Nie Paul, ktorý teraz robí toto interview, alebo chlapík so všetkými týmito myšlienkami a nápadmi, ale spirituálna energia prepojená so všetkými vecami. Ilúzia oddelenosti „ja“ sa tak stenčuje.

Ovplyvňuje ťa to aj pri písaní hudby?
Absolútne. Pre mňa je to všetko prepojené. Nie je žiadny rozdiel medzi hudbou a duševnom. Obe sú utkané rovnakým vláknom existencie. Všetci sme v podstate prepojení, takže moja práca je ešte viac integrovaná do vzťahu s dušou, keďže hudba je jedným z mojich spôsobov komunikácie. Hudba prichádza priamo zo zdroja, nie zo mňa. Ja som len prostredník, ktorý sprostredkuje zvuky, ktoré počuje, ale nemyslím, že patria skutočne mne. Patria vesmíru. My sme len nosiče a ja sa snažím zachytiť ten zvuk a vibráciu najčestnejšie ako to ide. Každý pozemšťan má možnosť komunikovať svojím unikátnym spôsobom. Niekedy to môže byť aj formou ticha. Myšlienky samé dokážu zázraky.

A poslednou otázkou by som tiež zašiel do tvojho súkromného života. Dočítal som sa, že pracuješ ako hudobný terapeut a taktiež sprevádzaš umierajúcich. Mohol by si bližšie povedať niečo o tvojej práci a o tom ako ťa ovplyvňuje?
So smrteľne chorými pracujem od dôb „Focus“. Práca s umierajúcimi otvorila moje srdce voči ľudskému osudu viac ako čokoľvek iné. Dáva mi to možnosť dať niečo iným a mám jasnú predstavu o tom, čo je dôležité v každodennom živote. Zakaždým, keď navštívim pacienta, vystupujem z bubliny svojich vlastných skúseností a spájam sa s niekým, kto je často v posledných dňoch svojho života a vie o tom. Vie to byť veľmi intenzívne, ale i jednoduché a ľudské zároveň, keďže všetci sa raz do tohto štádia dostaneme. Každá táto situácia je unikátna a je možnosťou niečo sa naučiť. Myslím, že to všetko do mojej hudby prinieslo viac krásy, odvahy a čestnosti.

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li:

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2008-11-18 20:41:56

Prečítané: 988x

Autor: Kamil Adamík

Kamil Adamík

Názory redakcie

Chýba názor redakcie