DORO

Štvrťstoročie metalovej kráľovnej

DORO

Je to neuveriteľné, ale táto dáma sa v metalovom svete pohybuje už celé štvrťstoročie. Do povedomia fanúšikov sa dostala najprv svojím účinkovaním v kapele Warlock, ktorá však z dôvodov, o ktorých sa dočítate nižšie, ukončila svoju činnosť. Doro nám však prezradila aj to, že je reálne, aby s Warlock v budúcnosti ešte niečo podnikla. Počas celého rozhovoru bola veľmi milá a vo vynikajúcej nálade a všetkých nás aj vás pozýva na jej výročný koncert v Düsseldorfe.

Momentále oslavuješ dvadsiate piate výročie pôsobenia na metalovej scéne, aký je to pocit? Kde berieš energiu na to, že si dokázala vydržať po celé tie roky?
Inšpiráciou a motiváciou boli vždy moji fanúšikovia. Tí sú pre mňa okrem hudby tou najdôležitejšou vecou na svete. Vždy ma podporujú, či už sedím v štúdiu, som na turné a stojím pred nimi na pódiu, ale aj vtedy, keď som chorá a musím ležať v posteli. Za tých dvadsať rokov mi boli vždy oporou, náš vzťah rástol a prehlboval sa. Začalo sa to už v osemdesiatych rokoch, keď sa metal práve dostával do popredia, pokračovalo v deväťdesiatych, keď s rastúcou popularitou grunge nastali pre metal ťažšie časy. Nebolo to jednoduché, no aj vtedy som silu dostávala práve od mojich fanúšikov. Ani raz by som to naše puto nemohla označiť inak ako „supergeniálne“. Aj keď za tým stála ťažká práca, určite sa to vždy oplatilo. A teraz, posledných 7 - 8 rokov, sa zase cítim ako v rokoch osemdesiatych, metalu sa opäť dostáva pozornosti. Ani jeden jediný raz mi nenapadlo, že by som mala prestať, vždy som chcela pokračovať, odhliadnuc od všetkých okolností. 

Z čoho pramenil tvoj záujem o hudbu? Mala si vo svojom okolí nejaké vzory? Ako si sa potom dostala k metalovej hudbe?
Už keď som mala tri roky, zistila som, že hudba je pre mňa tým najdôležitejším. Jasné, vtedy ešte neexistoval žiaden metal, no pamätám si, ako som pred gramofónom dokázala presedieť celé dni a noci počúvaním skladby „Lucille“ od Little Richarda, až si naši mysleli, že niečo so mnou nie je v poriadku. Už vtedy som si uvedomila, že hudba je ako droga. Keď som mala 8, 9 rokov, prišli časy glam rocku, doba kapiel ako Sweet, Slade či Alice Cooper a ja som začala snívať o tom, že by som aj ja raz mala nejakú kapelu. To sa mi aj podarilo – keď som mala 15, založila som Snakebite. Neskôr som bola ešte v niekoľkých iných spolkoch, kým sme nezaložili Warlock. Hrala som všetko možné, no práve s Warlock som cítila, že to môže byť to pravé. V 1982 sme podpísali prvú zmluvu s jednou malou spoločnosťou a zrazu sme mali v rukách kontrakt na nahratie albumu.  Od nich sme však prešli k Mausoleum a stalo sa to, čo nikto nečakal – náš debut „Burning The Witches“ dosiahol v európskych metalových vodách úspech. Mysleli sme, že ak si nás kúpi pár kamošov, možno aj rodičia, bude to super. Takže to bolo obrovské prekvapenie. Začali sme koncertovať, na začiatok najmä v krajinách Beneluxu. Spomínam si, ako sme vôbec prvý koncert po vydaní hrali v Belgicku, ako predskokan Metalliky, pred stovkami ľudí. Druhý album „Hellbound“ už vyšiel pod veľkým labelom Polygram, a ďalší v poradí „True As Steel“ sa konečne dočkal celosvetového vydania. Vtedy som ešte pracovala, dokonca som ešte stále chodila do školy. Pamätám si, ako mi raz zazvonil telefón a v ňom mi náš manažér oznamoval, „že môžeme ísť na turné s Judas Priest“. Samozrejme, hneď som bežala za šéfom a celá šťastná mu o tom hovorila, pritom on ani len netušil, čo to môže byť ten Judas Priest zač. Videl ale, že to myslím vážne, zaprial mi veľa šťastia a tak sme išli na turné. A vlastne odvtedy sa profesionálne venujem už len hudbe. 

Prečo vlastne skončila kapela Warlock? 
Mali sme vtedy dvoch manažérov. Jeden bol naším manažérom v Nemecku, staral aa o naše reklamné predmety, bol to vlastne náš najlepší kamoš. Druhého manažéra sme mali v Amerike, volal sa Alex Grob. Počas jedného z našich turné s Ronnie James Diom nám zrazu Grob povedal, že nášho nemeckého manažéra musíme vyhodiť. Ako sa neskôr ukázalo, ten nás oberal o peniaze, no čo bolo ešte horšie, ako hlavná osoba zodpovedná za náš merchandise si kúpil práva na naše meno. Jednoducho s ním chcel ďalej zarábať. Išli sme s tým aj pred súd, no ako dlhovlasá metalová kapela sme sudcu asi veľmi neoslovili a ani sme nemali peniaze na právnika, tak sme to museli nechať tak. Meno Warlock bolo zrazu fuč. Skúšali sme pod ním vystupovať aj nahrávať, no okamžite nám hrozili obrovské sankcie. Rozmýšľali sme, ako ďalej, a nakoniec sme sa rozhodli pre meno Doro, keďže ja som bola poznávacím znamením kapely. Ale nikdy to nebolo o tom, že by som chcela robiť sólo kariéru, to nie. Išlo len o asociáciu Doro – Warlock a naopak. Mimochodom, teraz, po toľkých rokoch, som práva na užívanie mena Warlock získala naspäť. 

Neuvažovala si niekedy o jej reunione?
Áno, teraz pri príležitosti 25. výročia založenia kapely plánujeme malé reunion turné. Obvolala som bývalých spoluhráčov a zdá sa, že minimálne jednému reunion koncertu nestojí nič v ceste. Bude to super prekvapenie najmä pre našich mladších fanúšikov, ktorí osemdesiate roky nezažili. Ešte ale nič nie je isté, niektorí spoluhráči zavesili s ukončením Warlock hranie na klinec, majú normálne zamestnania, rodiny...

Kde vidíš rozdiely medzi kapelami Warlock a Doro?
Hmm, vlastne ich ani nie je tak veľa. Každý album som sa snažila urobiť čo najlepší, aby každý dosahoval kvalít svojho predchodcu, aby bol každý super... Dobré melódie, veľkolepé skladby, aj experimenty. Keď sme hrali s Warlock, bolo to práve počas vrcholného obdobia metalu, zatiaľ čo v deväťdesiatych rokoch to bolo ozaj ťažké, dokonca až tak, že sme nevedeli, či vôbec budeme môcť vydať album. Kapely ako W.A.S.P. či Scorpions experimentovali, a tak sme to skúsili aj my, najmä čo sa týka rôznych industriálnych zvukov. Metalisti si na to veľmi nezvykli, ani sa im veľmi nečudujem, no bol to odraz doby. Dokonca si dovolím tvrdiť, že každý jeden album je zrkadlom obdobia, v ktorom vznikal. Hudbu milujem, chcem v nej objavovať stále niečo nové. V súčasnosti som ale opäť úplne očarená heavy metalom. 

Vždy si sa venovala tradičnému heavy metalu, ako vidíš jeho budúcnosť?
Myslím, že bude pokračovať aj naďalej. Ako príklad použijem môj nový album. Bude sa na ňom nachádzať veľké spektrum piesní, aj veľmi tvrdé dvojkopákové kúsky, až by som povedala, že niečo také sme doteraz ešte neurobili. Samozrejme tam budú aj hymnické skladby na štýl Warlock, napríklad taká „Celebrate (The Night of the Warlock)“ má dokonca 3 verzie. Jedna z nich je „fanúšikovská“ verzia, na ktorej spieva chór zložený práve z mojich fanúšikov, druhá je s Biffom zo Saxon a tretiu som spravila s mojimi kamarátkami zo scény, účinkujú tam Angela Gossow z Arch Enemy, Sabina Classen z Holy Moses, Veronica Freeman z Benedictum (ktorí nám robili predkapelu na poslednom turné), Liv Kristine z Leaves Eyes, Floor Jansen z After Forever, Ji-In z Krypteria, Liv zo Sister Sin a tiež členky Girlschool. Je to úplná pecka! Miešajú sa v nej rôzne štýly heavy metalu, death metalu, gothic metalu, tradičného metalu a znie veľmi, veľmi dobre. Celá mi pripomína práve začiatky Warlock. Za zmienku určite stojí aj skladba „Herzblut“, ktorú nahrávam v rôznych rečiach. Je o krvi, ktorá za posledných 20 rokov prešla mojim srdcom a ktorú by som bola schopná obetovať pre tých, ktorých mám rada. Musím priznať, že nový album mi štýlovo trošku pripomína „Triumph And Agony“ (posledný album Warlock – pozn. red.), samozrejme len v tom dobrom. Heavy metal pre mňa vždy znamenal slobodu, robiť to, čo človek chce a čo cíti. A je vlastne jedno, či to vyjadrí tvrdými, alebo naopak precítenými pomalými skladbami.

 Čo počúvaš v súkromí? Oslovujú ťa aj tvrdšie alebo modernejšie žánre hudby?
Počúvam fakt všetko, od nášho štýlu, ako Judas Priest či Accept, cez Rammstein, ktorí sú veľmi svojskí a inovatívni, až po Pink Floyd. To, čo počúvam, závisí od mojej nálady. Zo starých vecí mám rada Venom, z nových zas Children of Bodom. U mňa neexistujú nejaké hranice, nezakladám si len na tradičnom metale. A som aj tolerantná, na jednej strane si vypočujem Kreator, na druhej zas After Forever. Dôležité je, aby hudba bola intenzívna.

Spolupracovala si s mnohými významnými hudobníkmi, na ktorých máš najlepšie spomienky?
Každý jeden raz to bolo istým spôsobom jedinečné. Najviac si ale spomínam na spoluprácu s Gene Simmonsom z Kiss, keďže som vtedy bola asi najväčším fanúšikom Kiss na Zemi. Keď sme boli spolu v štúdiu, naučila som sa od neho neuveriteľne veľa.  Trvalo to nejakých 8-9 mesiacov, takže som mala aj čas. Začali sme v New Yorku, pokračovali v Los Angeles. Skvelo sa mi robilo aj Tommym Thayerom, súčasným gitaristom Kiss. Taktiež nezabudnuteľné bolo nahrávať duetá s Lemmym z Motörhead. Býval v Los Angeles, rovnako ako ja, a každé ráno som ho brala autom do štúdia. Cestou mi vkuse púšťal jeho obľúbené albumy. A keďže v LA nie sú zápchy ničím výnimočným, stávalo sa, že sme dve hodiny stáli v zápche a len tak spievali, fajčili cigaretky, bolo to jednoducho super. Udo Dirkschneider je ďalším hudobníkom, na spoluprácu s ktorým som veľmi pyšná, nahrali sme spolu niekoľko brilantných piesní. Nemôžem ale povedať, s kým to bolo najlepšie, skoro všetko sú to totiž moji priatelia a spolupráca s každým z nich bola určitým umeleckým vrcholom môjho života. A väčšinou to neostalo len pri kamarátstve po hudobnej rovine, s mnohými sa doteraz navštevujeme, voláme si...

A na druhej strane - existujú hudobníci , s ktorými si ešte nemala tú česť spolupracovať a chcela by si?
Určite by som chcela niečo nahrať s Ronnie James Diom či Robom Halfordom. Jeden sen sa mi splnil práve na novom albume, kde som si strihla duet s Tarjou Turunen. Spoznali sme sa na rozlúčkovom súboji Reginy Halmich, slávnej nemeckej boxerky. Napísala som pre ňu niekoľko skladieb a práve na jej rozlúčke som zaspievala jednu z nich, volá sa „Requiem“. No a bola tam aj Tarja, a hoci sme sa poznali už dlhšie, až tam nám napadlo, že by sme spolu mohli čosi nahrať. Na mojej doske hosťuje v skladbe „Walking With The Angels“ a ja budem na jej albume hosťovať tiež. Tarja nebude chýbať ani na mojej oslave v Düsseldorfe, kde spolu po prvýkrát naživo predstavíme tento kúsok.

Zrejme máš v metalovom svete veľa priateľov, ktorí hudobníci patria medzi tvojich najlepších kamarátov?
Ufff... Určite medzi nich patrí Anreas Bruhm, ex-gitarista Sisters Of Mercy, ktorý hosťuje aj na mojej novinke. Je to jeden z mojich najlepších priateľov a vynikajúci hudobník. Ďalej je to Chris Lietz z Die Krupps, s ktorým som aj momentálne v štúdiu. Potom určite už spomínaný Lemmy, aj keď sa s ním vidím len na koncertoch, ale je to skvelý človek. Dobré priateľstvo je aj medzi mnou a Ronnie James Diom, boli sme spolu na poslednom turné. Videla som každý ich koncert! Vždy, keď je niekde nablízku, si niekam vyrazíme. To isté sa dá povedať aj o Geneovi z Kiss, teraz mali v Nemecku dva koncerty, tak som ich bola pozrieť na oboch. Aj keď sa s mnohými vidím len raz - dvakrát do roka, vždy si máme čo povedať, a ja osobne cítim, že títo sú ľudia hlboko v mojom srdci. A samozrejme mám aj kamošky – Sabinu Classen z Holy Moses, s ktorou sa poznáme už od roku 1983, Veronicu Freeman z Benedictum, ktorá síce hrá úplne iný hudobný štýl, no navzájom sa náramne podporujeme.

Čo bolo v tvojej kariére najťažšie a najnáročnejšie a čo naopak najviac potešujúce?
Ako v sne som sa cítila v našich začiatkoch, v osemdesiatych rokoch, keď bol heavy metal totálnym fenoménom. Monsters Of Rock, turné s Judas Priest, nové krajiny... Zažiť začiatky heavy metalu bolo jednoducho veľkolepé. Najťažšie chvíle sme určite zažívali, keď sme nemohli vystupovať pod menom Warlock. Ani v deväťdesiatych rokoch to nebolo veľmi dobré, metal sa dostal do úzadia, kapely nemohli nahrávať a tým pádom ani koncertovať, dalo by sa hovoriť o domino efekte. Osobne je pre mňa najšťastnejším každý deň, keď môžem ísť na koncert, je jedno či malý v klube alebo veľký na festivale, a robiť radosť fanúšikom. Je to pre mňa obrovská česť. V novembri ideme napríklad vôbec prvýkrát do Číny, čo bolo predtým úplne nepredstaviteľné. Jeden koncert odohráme v Pekingu, druhý v Kantone. Super spomienky mám na Thajsko, vôbec som netušila, že je tam toľko metalových fanúšikov. Prvé koncerty v bývalom východnom bloku boli tiež vzrušujúce, napríklad pred ôsmimi rokmi v Rusku alebo Česku.

Teraz možno nie najpríjemnejšia otázka, ale predsa...Pokiaľ by si bola nútená so spievaním skončiť, čo by si robila? 
(zaskočená, jachtavo) Bola by som úplne nešťastná. Asi by som sa snažila pomáhať ostatným kapelám, točila by som pre ne klipy alebo písala texty, možno robila niečo v zákulisí. A pravdepodobne by som maľovala, ako kedysi, keď som na to ešte mala čas. Určite by som robila niečo kreatívne, podporovala ostatných, keď by som už sama nemohla stáť na pódiu. Keď má niekto talent, tak prečo mu nepomáhať. Dobrým manažérom by som pravdepodobne nebola, keďže sa snažím byť ku každému milá a dobrá. Možno by som bola dobrý kouč, keď sme začínali, sám by sa mi jeden zišiel, keďže som si vtedy ešte myslela, že v hudobnom biznise je všetko spravodlivé a cool. Ale čo, dôležité je vždy sa postaviť, ísť ďalej a robiť to, čo človek cíti vo svojom srdci.

Mala si niekedy v metalovom svete problém s tým, že si žena a chlapi sú predsa len v prevahe? Pocítila si niekedy nejakú diskrimináciu?
Nikdy, s týmto som fakt osobne nikdy nemala problém. Či už v štúdiu, alebo na turné, vždy to bolo o vzájomnom rešpektovaní sa. Ono je vlastne ťažké presadiť sa ako hudobník ako taký, a to ešte nehovorím o metalovom hudobníkovi. My ako nemecká kapela sme mali navyše aj problém s tým, či nás vôbec budú médiá akceptovať, brať vážne, všímať si nás. Vtedy nám strašne pomohli práve naši fanúšikovia. Ale ako žena som to nikdy nepocítila, išlo vtedy o celú kapelu. Bola som jej členom ako ostaní. Hej, občas sa v niekde objavil článok v štýle „aha, ženská, a spieva metal“, ale to sa ako nejaký problém ani brať nemôže. Keď mi raz srdce bije práve pre metal, tak čo už s tým.

Prečo myslíš, že muži sú na metalovej scéne v prevahe?
Neviem na to odpovedať, pretože pre mňa ako ženu je metal všetkým a mať vlastnú kapelu je super pocit. Asi to muži cítia viac, ale treba podotknúť, že na scéne je čím ďalej, tým viac žien. Vidno to, aj keď sme na turné, v mnohých mladých kapelách je členkou už aj dievča, či už ako speváčka, alebo, povedzme, bubeníčka. Keď som začínala ja, boli vo všetkých kapelách samí chlapi... Našťastie sa to ale už zmenilo. Výborným príkladom výraznej ženskej osobnosti v metale je Angela Gossow z Arch Enemy, má jedinečný hlas, prejav a je to osobnosť.

Ktoré ženské metalové speváčky, prípadne hudobníčky máš rada? Okrem už spomínanej Angely...
To ťažko povedať, v každom žánri sa ich nájde mnoho kvalitných. Musím opäť spomenúť Tarju, Floor z After Forever, Veronicu z Benedictum...

Nemecká rádio stanica Classic Rock Award ťa zvolila za najviac sexi rockovú hviezdu, čo pre teba toto ocenenie znamená?
Keď sa človek dozvie niečo pozitívne, vždy ho to poteší, čiže aj toto ocenenie som prijala s radosťou. Všetko je vecou vkusu, a ja proti tomu určite nič nemám. Inak, tá anketa sa netýkala len rocku, ale aj popu, a o to väčšie prekvapenie to pre mňa bolo.

Celý svoj život si obetovala hudbe, netúžila si niekedy po tom, založiť si rodinu a usadiť sa?
Nikdy... Pre mňa sú rodinou fanúšikovia a hudba, a na normálnu rodinu by som ani nemala čas. Keď hovorím o rodine v tomto zmysle, mám ju po celom svete. Fanúšikovia sú pre mňa ako najbližší priatelia, je medzi nami hlboké puto, vďaka našej láske k hudbe. Nikdy som si nechcela založiť rodinu, ani som sa nikdy nechcela vydať. Deti zbožňujem, a keď sa nejaký známy u mňa s deťmi zastaví, neviem sa s nimi prestať hrať. Ale na metal som sa naviazala príliš a väčšinu času trávim na turné a v štúdiu, takže by som na ne ani nemala čas. Tak som sa rozhodla – metal je mojou veľkou láskou. Najlepšie sa cítim v tourbuse na cestách, to súvisí s tým, že môj otec bol kamionista a veľkú časť detstva som prežila v kamióne. Môj život sa jednoducho točí okolo toho, že nahrávam nové albumy, koncertujem a verím, že tým robím ľuďom radosť. Iste, mala som aj niekoľko vzťahov, ale netrvali dlho... Je to proste tak, keď je človek aj pol roka na turné. Vzťahy na diaľku proste nie sú ono.

Ako vyzerajú tvoje plány v blízkej budúcnosti? Už si čo-to povedala aj o novom albume, chcela by si ešte niečo dodať?
Nový album vyjde v januári, ešte na ňom teraz v štúdiu pracujeme.  Prvý singel „Celebrate (The Night of the Warlock“) už vyšiel. Nuž a už sa neviem dočkať môjho jubilejného düsseldorfského koncertu 13. decembra, chcem, aby to bol najlepší koncert, akého som kedy mohla byť súčasťou. Všetko to už máme premyslené, potvrdených máme mnoho hostí, myslím, že to bude všetko špičkové. V januári, po vydaní novinky, sa vydávame na turné, v lete nás zas čaká kopec festivalov, podľa všetkého aj Wacken. Hádam to všetko vyjde podľa mojich plánov.

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Doro Pesch

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2008-12-12 20:54:16

Prečítané: 1037x

Autor: Michal Diačik

Michal Diačik

Názory redakcie

Chýba názor redakcie