HAMMERFALL - Oscar Dronjak

Kladivo opäť udrelo

HAMMERFALL - Oscar Dronjak

Ako ste na tom vo vzťahu k HammerFall? Táto kapela rozdvojuje metalový svet na dva tábory: jeden skupinu rešpektuje, druhý ju nemôže ani cítiť. Treba však uznať, že táto švédska partička je ťahúňom žánru a či sa to niekomu páči alebo nie, stal sa z nej na dnešné pomery slušne renomovaný headliner festivalov i koncertov. A ak k tomu dodáme, že chlapíci sa v tomto žánre dokážu hudbou uživiť, je to viac ako solídna vizitka. Popri mnohých regionálnych spolkoch pôsobia HammerFall naozaj masovo a zdá sa, že kapela presne vie čo robí a čo robiť chce. Pred necelým rokom sa na pultoch objavil nový album a Oscar, jeden z dvoch hlavných mozgov bandy, sa netají optimizmom a spokojnosťou s dosiahnutým výsledkom.

Predchádzajúci „Threshold“ uzrel svetlo sveta ešte v roku 2006, takže to už je viac ako dvojročná prestávka. Bola práca poslednom albume  „No Sacrifice, No Victory“  ťažká?

Povedal by som, že nebola taká ťažká. Proces tvorby je vždy ako na hojdačke, ale tentokrát to šlo všetko plynule. Nevyskytli sa žiadne problémy. Teda až na jeden, ktorý nastal v dobe, keď som mal písať nové skladby. Tam to bol trochu stres kvôli meškaniu, mali sme už pomaly nahrávať, vedel som, že musím dačo stvoriť a kým som nič nevyprodukoval, nemali sme čo nahrávať. Ale akonáhle som ukončil túto fázu, veci sa rozbehli a šlo to naozaj hladko.

 

Má táto novinka niečo spoločné s jej predchodcom? Aké sú najväčšie rozdiely medzi nimi?

Ja si myslím, že „No Sacrifice, No Victory“ nesie všetky výrazné črty tvorby HammerFall.. Nie je to príliš odlišné od predchádzajúcich albumov, až na jednu vec – teraz sme to všetko urobili ešte lepšie, omnoho profesionálnejšie. Všetko sa vyvinulo lepšie. Máme v kapele dvoch nových chalanov, a to prirodzene zanechalo viditeľné stopy na výsledku. Pontus i Fredrik urobili veľa pre čo najlepší výsledok. Pontus je skúsený hudobník i producent. A pokiaľ ide o Fredrika, na ňom sa mi páči, že je prepojený s naším bubeníkom Andersom a že hrajú naozaj spolu. Magnus, náš bývalý basgitarista, sa o to napríklad nikdy nesnažil. Ale títo dvaja jednoducho k sebe zapadajú a hrajú tak, ako by rytmická sekcia v kapele hrať mala, a to je v porovnaní s minulým obdobím obrovský rozdiel. Ak sa na našu novinku pozrieme všeobecne, tak je to najlepší heavy metal, akého sme schopní. Všetko, čo robíme, je založené na pocitoch. To, čo cítiš, ovplyvňuje samozrejme i tvoju hudbu. Novinka ako celok je silná po každej stránke, pretože je rozmanitá, každá skladba je osobitá. Práve tým je silnejšia ako predchádzajúce albumy. Nechcem tým však povedať, že predchádzajúce albumy nemám rád, naopak, som s nimi spokojný, ale teraz máme nový, iný materiál a vzrušenie, ktoré z neho cítim, mi dáva veľké nádeje do budúcnosti a tiež pocit zadosťučinenia i radosť z toho, že práca, ktorú sme do albumu vložili, sa vyplatila.

 

Myslíš si, že album „No Sacrifice, No Victory“ by mohol byť prelomovým? Mohol by sa stať akýmsi zlomovým bodom vo vašej hudbe?

Myslím, že mohol. Určite áno. Ak by mal v histórii HammerFall existovať nejaký zlom, tak by ním bol určite tento album. Predstav si, že stráviš viac ako šesť mesiacov písaním skladieb, následne dva-tri mesiace ich nahrávaním... Každý deň tie isté skladby, to ťa dokáže poriadne unaviť a vynervovať. V prípade našej novinky som však po dokončení prác mal nutkanie ešte raz sa k tomu vrátiť a skontrolovať, čo sme stvorili, mal som totiž z toho veľmi dobrý pocit. To sa stalo prvýkrát. Takže asi chápeš moje vzrušenie z toho všetkého.

 

Môžeš teda povedať, že si s novým dielom spokojný?

Nie je šanca, že by za daných podmienok mohol byť tento album lepší ako je. Či má konkrétny človek rád HammerFall, to už je iná vec, ak nie, nebude sa mu asi páčiť ani nový album. Ale naozaj si myslím, že sme to už nemohli urobiť lepšie. Vydali sme zo seba to najlepšie a som veľmi spokojný.

 

Ktoré skladby na novej nahrávke sú podľa teba najsilnejšie?

Sila tohto albumu spočíva v tom, že tu nie je pieseň, ktorá by vyčnievala nad ostatné. Ak by si nejakú odobral, už by to nebolo to isté. Všetky skladby sú na rovnakej úrovni, a to je dôležité. Každá z nich je akoby súčasťou výsledného puzzle, ktorým je nahrávka ako celok. Samozrejme, že sa nájdu veci, ku ktorým mám bližší vzťah, ako napríklad „Between Two Worlds“, tá je totiž veľmi osobná.

 

Nemyslíš si, že názov „No Sacrifice, No Victory“ v istom zmysle odzrkadľuje jednu z najdôležitejších právd ľudského života? Ak sa ľudia pre dosiahnutie svojho cieľa ničoho nevzdajú a ak nie sú ochotní podstúpiť žiadne utrpenie, nezaslúžia si, aby zvíťazili... Čo ty na to?

Vidím, že si to pochopil tým správnym spôsobom. Áno, je to neodškriepiteľná pravda. Je to jedna z tých najpodstatnejších vecí, ktoré sa musí naučiť už každé dieťa. Ak má napríklad niekto bohatých rodičov, tak stačí, aby o niečo požiadal a dostane to. Takýto človek však má pomýlený postoj k životu a obmedzený uhol pohľadu. Ak za nejakú vec nezabojuješ, nedostaneš ju a ak ju dostaneš napriek tomu, že si pasívny a že si ju v skutočnosti nezaslúžiš, nebudeš z nej mať ozajstnú radosť. Ak niečo chceš, nemôžeš čakať, že ti to spadne z neba, musíš sa snažiť, aby si dosiahol cieľ. Podľa mňa majú mladí ľudia dneška tendenciu veľmi chcieť rôzne veci, avšak bez toho, že by boli pripravení niečo pre to obetovať. A pritom je to dôležitá vec, ktorú sa treba naučiť. Presne toto malo byť aj posolstvom názvu nového albumu, čo si správne postrehol.

 

Nahrávali ste čiastočne v PAMA Studios a čiastočne v Sonic Train Studios. S druhým menovaným štúdiom spolupracuje mnoho švédskych kapiel. Ako by si opísal nahrávací proces a ako dlho trvalo nahrávanie?

V PAMA sme strávili sedem týždňov a v Sonic Train Studios to boli asi štyri. Producentom bol Charlie Bauerfeind, ktorý naše albumy produkuje od čias „Crimson Thunder“. V štúdiu bol síce aj Andy La Rocque, ale venoval sa inému projektu. Bolo však super, že vždy, keď sme ráno prišli do štúdia, priateľsky nás privítala takáto rocková hviezda. Samotné nahrávanie neprinieslo žiadne prekvapenia. Bol to kus práce, čo sa týka inštrumentálnej zložky, ale aj producentskej a ideovej, ale nevyskytli sa žiadne problémy. Dôvod, prečo sme vystriedali štúdio, je ten, že PAMA sa nachádza vo veľmi malom mestečku na juhu Švédska, kde nemajú ani reštauráciu, ani pizzeriu, ani nijaký bar. Nič sa tam nedalo robiť a začali sme byť otrávení z jednostranne orientovaného pobytu v tom istom prostredí. Samotné štúdio je vybavené naozaj dobre, no z uvedených príčin sme sa rozhodli ísť bližšie k domovu, do Sonic Train, a myslím, že všetci sme takúto zmenu radi privítali.

 

Väčšinu nápadov pre nové skladby prinášaš asi ty s Joacimom, je tak?

Áno, väčšina skladieb pochádza z nášho pera.

 

Ktoré sú výnimkami, ku ktorým prispeli vo väčšej miere ako zvyčajne niektorí iní členovia kapely?

Napríklad inštrumentálka na novom albume je Pontusovým dielom. Napadlo nás, že by bolo vhodné, aby mohol prezentovať seba a svoje skladateľské i muzikantské kvality takýmto prirodzeným spôsobom. „Bring The Hammer Down“ zase napísal Joacim spoločne so Stefanom. „One Of A Kind“ vzišla zo spolupráce Joacima a Jespera, ktorý hrá dnes v In Flames, ale pred časom patril aj k nám. Rozhodli sme sa touto skladbou našu spoluprácu trochu oživiť. Celé je to v podstate tímová záležitosť, aj keď pri písaní skladieb nie v takej miere, ako pri hraní. Keď pracujeme na aranžovaní, každý prispieva svojimi nápadmi.

 

Zdá sa, že máte záľubu v slovíčku „hammer“ (slov. kladivo, pozn. autora).  Album „Glory To The Brave” obsahuje skladbu „Hammerfall”, „Legacy Of Kings“ zase skladbu „Let The Hammer Fall“, „Renegade“ pre zmenu „Raise The Hammer“, „Chapter V: Unbend, Unbowed, Unbroken“ ponúka „Hammer Of Justice“, na predchádzajúcom albume „Threshold“ môžeme počuť „Reign Of The Hammer” a novinka prináša ďalšiu „kladivovú” vec „Bring The Hammer Down“. Spolu tom narátal 6 „kladív”, a to ešte nehovorím o tom, že sa voláte HammerFall… Povedz mi o tom niečo viac!

(Smiech) Áno, máš pravdu! S touto zábavnou vecou som začal vďaka Diovi. Ten ma inšpiroval, keď  kedysi takmer na každom svojom albume spomínal dúhu (angl. rainbow, pozn. autora). Takto nejako to u nás s tým kladivom začalo. Prvou vecou bola skladba „Hammerfall“,  na ňu nadviazala „Let The Hammer Fall“ no a potom sa to už viezlo. Ale je stále ťažšie vymyslieť nejaký dobrý názov, ktorý obsahuje toto slovo, takže uvidíme, ako sa s tým vysporiadame v budúcnosti.

 

Možno v tom vidieť nejaký symbol?

Nie tak celkom. Teda samozrejme si môžeš toto slovo vykladať rôznymi spôsobmi, takže v istom zmysle to môže byť symbol. Napríklad pre problémy, ktorým musel celý heavy metal čeliť v deväťdesiatych rokoch.

 

Ako vzniklo vaše pomenovanie, aké je pozadie názvu HammerFall?

Vymyslel som ho ja v roku 1993. Treba povedať, že nikdy nevznikli nijaké pochybnosti týkajúce sa hudby, akú chceme hrať. Vždy sme vedeli, že to bude heavy metal, to bolo jasné od začiatku. Chcel som, aby sa kapela volala jednoducho a charakteristicky, primerane svojmu štýlu. Podmienkou bolo, aby sa názov ľahko vyslovoval, aby bol zrozumiteľný, jednoduchý a aby vyjadroval to, čo hráme. Asi nikomu pri slove HammerFall“ nenapadne, že by to bola jazzová kapela. A okrem toho, úlohu zohral aj fakt, že nikto iný sa tak nevolal.

 

V roku 2007 od vás odišiel Magnus Rosén a v roku 2008 došlo k ďalšej zmene v zostave – Stefan Elmgren sa rozhodol, že si splní sen a stal sa pilotom. Ako a kedy ste sa dozvedeli o jeho leteckých plánoch?

Je jasné, že pilotom sa nestal za noc, pracoval na tom dlhé roky. Vedeli sme, že v tom má záľubu a preto sme ani neboli prekvapení, že sa chce stať profesionálnym letcom. Prekvapením bolo skôr to, že sa mu tak skoro podarilo dostať pracovnú ponuku na plný úväzok, pretože zvyčajne to trvá ešte zopár rokov, kým sa to nejakému pilotovi podarí. Akonáhle ju Stefan dostal, očakávali sme, že ju prijme, veď takú šancu jednoducho nemohol odmietnuť. Splnil si sen hrať desať rokov heavy metal a koncertovať po celom svete, no mal aj iný sen, na uskutočnenie ktorého sa mu naskytla príležitosť. A tak ju využil, za čo má môj obdiv, pretože plnenie vlastných snov patrí k tým najdôležitejším veciam v živote človeka.

 

Pre mnohých fanúšikov to bol doslova šok, keď sa o tom dozvedeli...

No to si viem predstaviť, verím tomu. Ale také veci sa stávajú. Myslím, že HammerFall je teraz ešte silnejší ako bol. Tým však nechcem povedať, že by sme boli so Stefanom slabí, ale iba toľko, že dvaja noví ľudia automaticky znamenajú nové vplyvy, novú energiu, prinášajú novú krv a svieži vánok, vďaka čomu sme nemohli zaspať na vavrínoch, ale ďalej tvrdo pracovať. Myslím, že s príchodom Fredrika a Pontusa prišlo tiež akési znovuzrodenie kapely.

 

Znovuzrodenie... Možno by to bol dobrý názov pre ďalší album...

Vlastne by to bol dobrý názov pre tento album. Smola, že sme sa o tom neporozprávali skôr! (smiech)

 

Už sme zopárkrát spomenuli Fredrika a Pontusa. Mimochodom Fredrik je staronovým členom, už s vami hral, bolo to v rokoch 1994-1997. Ako títo hudobníci zapadli do kapely?

Fredrik je veľmi pohodový týpek, je to asi ten najväčší pohoďák, akého som kedy stretol. Poznám ho od roku 1993 a je už pätnásť rokov mojím najlepším priateľom. Veľmi ľahko s ním človek dokáže dobre vychádzať. Celé tie roky sme udržiavali kontakt a teraz, keď sa Fredrik vrátil k nám, je to pocit, akoby sa mi vrátil brat. S Pontusom je to podobné, aj keď s tým rozdielom, že som ho nepoznal tak dlho ako Fredrika a vlastne až teraz ho naozaj spoznávam, predtým som s ním totiž netrávil toľko času. Takže je to pre mňa celé veľmi zaujímavé. Akýmsi zvláštnym spôsobom sa cítim byť oveľa istejší, keď hrám alebo cvičím s Pontusom. To, že s ním môžem hrať, mi dáva väčšiu dôveru v seba a robí ma to tak lepším gitaristom.

 

Ešte raz sa vrátim k Stefanovi a Magnusovi. Obaja s vami hrali od roku 1997, čo je viac ako jedna dekáda. Chýbajú ti?

Áno. Pokiaľ s niekým pracuješ taký dlhý čas, tak vzniká určitá forma vzťahu. Ale nechýbajú mi z  profesionálneho hľadiska, pretože sme ich nahradili ľuďmi, ktorí sú naozaj viac ako dostatočne kvalifikovaní na to, aby si „obuli ich topánky“. A naozaj si myslím to, čo som už raz povedal – dnes sme asi stokrát silnejší a oveľa šťastnejší ako predtým, a to z mnohých dôvodov. Ale ľudsky mi naozaj chýbajú, aj keď treba spomenúť, že so Stefanom sme zostali priateľmi, často si spolu vyjdeme niekam von, pozrieme si nejaký film. On s nami vždy zostane, aj keď už len mimo kapely. Magnus, to bol trochu iný prípad. Boli sme síce priateľmi, ale ku koncu nie až takými blízkymi, ani ja, a myslím, že ani nikto iný v kapele. Ale Stefan je tá istá krvná skupina ako my.

 

Drvivá väčšina ľudí a kritikov zaraďuje vašu hudbu do koncepcie heavy a power metalu, a to dokonca ako typického predstaviteľa tohto žánru. Identifikujete sa s týmto tvrdením?

Vždy sme boli heavymetalovou bandou. V dobe, keď sme začínali, bolo hranie heavy metalu asi tou najnemodernejšou záležitosťou. My sme hrdí na to, že sme tradičná heavymetalová kapela. Čo sa týka power metalu, tam si už nie som až taký istý, pretože my sme začali hrať dávno predtým, ako prišiel powermetalový boom. Závisí to od toho, ako by sme power metal zadefinovali. Samozrejme, že máme niektoré skladby aj rýchlejšie, ale pre mňa osobne sme vždy boli a aj v súčasnosti sme predovšetkým heavymetalová skupina.

 

Necítil si niekedy nutkanie alebo nejaký impulz vymaniť sa z vášho zabehaného štýlu?

A vieš že ani nie? Je to vec automatického výberu. Pre mňa je práve heavy metal takýmto automatickým výberom, prirodzenou voľbou a snažím sa ho robiť najlepšie ako viem. Nemám nijaké iné hudobné túžby. Samozrejme, možno sa niekedy v budúcnosti objavia, nikdy nehovor nikdy, ale v tejto chvíli to tak naozaj necítim. Možno to bude aj tým, že nikdy nebola nutná žiadna diskusia o tom, čo budeme hrať. Bolo to automatické a každý vedel, do čoho ideme.

 

Predstav si, že by si nehral a neskladal hudbu, akú dnes hráš a skladáš, predstav si, že by neexistoval heavy metal. Akú hudbu by si hral a skladal v tomto prípade?

(Smiech) Pravdepodobne by som nebol hudobníkom a nevenoval by som sa hudbe!

 

Ešte jedna čisto hypotetická otázka: ak by HammerFall nikdy nevznikol, čo by si robil, ako by vyzeral tvoj život? Stefan vždy túžil po tom, že sa stane pilotom. Máš aj ty podobný sen, alebo túžbu, ktorú by si si v budúcnosti rád splnil? Existuje nebezpečenstvo, že sa niekedy v médiách dozvieme o tebe niečo podobné, ako o Stefanovi? Napríklad niečo v štýle „Oscar sa rozhodol, že sa stane vojakom“...

Ak by neexistoval HammerFall, asi by som sa stal učiteľom. Keď sme totiž HammerFall zakladali, práve som študoval učiteľstvo, takže to k tomu aj smerovalo. Pravdepodobne by som sa bol stal učiteľom histórie alebo angličtiny. Ale čo by som okrem hudby asi najradšej robil, je práca so zvieratami, buď v ZOO, alebo pozorovanie a skúmanie zvierat  v ich prirodzenom prostredí. Asi toto by sa dalo chápať ako môj sen. Ale musím povedať, že jeden svoj sen práve žijem, už celých dvanásť rokov a nechcem ho v žiadnom prípade dosnívať! Môj sen pokračuje a dúfam, že bude trvať, kým budem žiť.

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Oscar Dronjak

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2009-02-28 11:20:31

Prečítané: 631x

Autor: Juraj Skačan

Juraj Skačan

Názory redakcie

Chýba názor redakcie