HELLOWEEN - Michael Weikath

Hriešnici šíriteľmi svetla

HELLOWEEN - Michael Weikath

Pre niekoho je 31. október sviatkom, kedy sa deti Západu navlečú do strašidelných kostýmov a zbierajú sladkosti, niekto si na okno vyreže tekvicu. Pre fanúšikov nemeckej metalovej legendy HELLOWEEN bol tohtoročný Halloween sviatkom, pretože ich tekvičkoví muži vypustili na svetlo nový album s príznačným názvom „7 Sinners“. Na otázky odpovedal človek, ktorý v HELLOWEEN pácha hriechy už od počiatku kapely. Symbolom pekla môžu byť tri šestky, byť v HELLOWEEN však znamená byť narodený pod šťastným číslom, pod číslom sedem. Michael „Weiki“ Weikath o tom určite vie svoje.

Nový album je plný magických čísel a aj v tvojom skype mene vidím samé sedmičky. Si poverčivý?
Je to kvôli tomu, že som sa narodil siedmeho augusta. A sedmička sa všeobecne považuje za magické číslo,  napríklad aj v kresťanstve. V biblii sa píše o siedmich smrteľných hriechoch. Sedmička je niečo špeciálne aj preto, že sme mali obrovský úspech s „Keeper Of The Seven Keys“, takže svojím spôsobom sme chceli prinavrátiť tú mágiu. Na „7 Sinners“ ideme v prvom rade k základom.  Zároveň sme zvolili názov „7 Sinners“, pretože septagram bol aj na demách. Položil som ich vtedy na môj stôl, aby ho Deris videl. Jemu sa to páčilo a tak som teda navrhol, že by sme septagram mohli dať na obal. Je tam tá ninja vecička so siedmimi bodcami a septagram je umiestnený dole vpravo vedľa názvu albumu. Vždy je zaujímavé pracovať s mágiou, prostredníctvom ktorej sa dostaneš k fanúšikom. A keď sa album dostane na pulty predajní, je vždy dobré, ak ním vyjadríš určité pozitívne čaro. A septagram je pozitívny symbol, je to takzvaná elfská alebo vília hviezda. Je to biela mágia. 

Majú siedmi hriešnici niečo spoločné so strážcom siedmich kľúčov?
Nie je tam žiadna súvislosť, ide len o sedmičku v názve. Sme len proste tá istá kapela a so strážcom to nemá nič spoločné. Strážca a tekvicový muž sa tiež objavujú na obaloch a tých sedem hriešnikov je vlastne päť členov kapely, strážca a tekvicový muž.

Názvy piesní akoby spolu súviseli, znejú mi všetky tak rozprávkovo. Prináša novinka nejaký koncept?
Názov albumu sme vedeli v dostatočnom predstihu, takže kto chcel, mohol texty piesní koncipovať smerom k siedmim hriešnikom. Nejde o koncepčný album v pravom slova zmysle, ale piesne sú viac menej štruktúrované do spomínaného konceptu. Môžeš si to vysvetliť, ako chceš. Snažili sme sa texty iba postaviť týmto smerom. Vzniklo to vlastne tak, že Deris spravil skladbu „Where The Sinners Go“ a ja „The Sage, the Fool, The Sinner“. Predmetom našej diskusie bolo to, že sme nechceli zmeniť názov žiadnej z týchto dvoch piesní . Museli by sme v názve zameniť toho hriešnika. Napadlo nás, že by sme mohli nahrať album o hriešnikoch. Takto sme dospeli k názvu nového albumu. 

Spomínal si sedem smrteľných hriechov. Ku ktorému z nich máš podľa teba najbližšie?
Neviem, veľmi som to neskúmal. Veľmi sa nad tým nezamýšľam, avšak denne prechádzaš určitými vecami, ktoré ťa donútia zamyslieť sa. Napríklad, prečo ľudia príliš veľa jedia a sú chamtiví. O týchto veciach môžeš premýšľať. Alebo ľudia, ktorí nikdy nemajú dosť. Dáš im malíček a oni chcú celú ruku. Niektorí ťažko pracujú v továrňach, v zlých pracovných podmienkach a iní sa na nich nabaľujú. V živote o týchto otázkach musíš premýšľať. Nechcem sedem smrteľných hriechov spájať priamo s albumom alebo podobne. Je to každopádne vec na zamyslenie sa. V Biblii sú akousi dogmou, ale na druhej strane, ak je človek voľnomyšlienkar a neverí v Boha, Ježiša, Bibliu, stále má pravdepodobne záujem pozrieť na podstatu, ktorá je za nimi. Nemusí sa pri tom riadiť dogmou kostola. Môže, nie je na tom nič zlé, ale nemusí. Stále sú to veci, ktoré sa v dennom živote bežne stávajú. Je na tebe, či chceš v tomto svete a živote zaujať miesto nejakého najväčšieho debila alebo či chceš byť milý k ľuďom, ale aj sebe. Nikdy som tomu nerozumel, je toľko ľudí, ktorí s inými ani neprehovoria a všetko im je naozaj ľahostajné, všetko a všetkých majú na háku. Je to sebecké a úbohé. Ďaleko sa s takýmto postojom nedostaneš. A stále stretávaš ľudí, ku ktorým si sa choval zle. Pre mňa je to teda ako prirodzený prístup k veciam. Čo sú hriechy? Kde môžeš zhrešiť? Ako sa môžeš zle chovať voči sebe alebo iným? A napríklad aj Dalajláma, ktorý s katolicizmom nemá nič spoločné, ti dáva veľmi pekné impulzy, aby si sa zamyslel nad určitými vecami v živote. Aj čínska múdrosť hovorí v podstate o tom istom. A to všetko sa ponúka iba pre teba, pre tvoje vlastné šťastie, pre tvoj vlastný život. Je na tebe, ako sa vysporiadaš s týmito otázkami. Nie je nutné spájať to s kresťanskými siedmymi smrteľnými hriechmi. 

Je pre tebe dôležité odovzdať prostredníctvom textov fanúšikom nejaké posolstvo?
Áno, je to pre mňa naozaj dôležitá vec. Pozri sa na krajiny, v ktorých funguje cenzúra. Nikdy sme nemali problémy s našimi textami, mohli sme zahrať čokoľvek, čo sme chceli. Pretože na našich textoch nie je nič zlé. Prostredníctvom textov odovzdávame ľuďom dobré odkazy. Nenájdeš u nás veci typu – zabi všetkých, ktorých neznášaš, zabi svoju vlastnú matku... takéto veci do textov zásadne nevkladáme. Ale boli a sú kapely, ktoré buď len chceli šokovať, alebo to dokonca aj myslia vážne a do textov vložia takéto veci. U extrémnych deathmetalových spolkov sa objavuje vražda a týranie a tieto kapely potom majú problém dostať sa do niektorých krajín, ktoré majú zavedenú cenzúru. Nejde však o to, ide o to, že nechcem takéto veci fanúšikom prezentovať. Aj v mojej biografii na webovej stránke sa dočítaš, že či už si zabávač alebo kapela, máš určitú zodpovednosť za svojich fanúšikov. Nemôžeš vyjsť von a rozosievať medzi ľudí zlo. Môžeš to robiť pre zábavu, predávanie albumov, zarábanie peňazí, no určite nepôjdem na svetlo s tým, že budem ľuďom hovoriť zlé veci, aby urobili to, či ono. Myslím, že robiť niečo také je totálne hlúpe, človek tým len dáva najavo svoj primitivizmus. A to všetko sa ti aj vráti späť. Tým pádom sme znova pri princípe siedmych smrteľných hriechov. Nebuď klamár, nehraj sa na niekoho, kým v skutočnosti nie si. Je to, akoby bol v kapele sériový vrah, ktorý propaguje, čo si myslí, že je dobré – povedzme zabíjanie ľudí určitým spôsobom. Ak sa pozrieš na náš obal, je prepojený s filmom Saw. Vidíš tam rôzne čepele, ktoré môžu byť použité na vraždenie, my sme to však použili len na vyjadrenie muziky, ktorá je na albume. Taktiež v booklete budú fotografie, na ktorých vyzeráme veľmi zle a negatívne. Verím však, že ľudia pochopia, že je to myslené s nadhľadom. Vyzeráme hrozne, ale tieto obrázky nemyslíme vážne.

 Cítili ste po uhladenom „Unarmed“ best of potrebu nahrať niečo tvrdšie? Podľa oficiálneho vyhlásenia je nový album jeden z najrýchlejších a najtvrdších vo vašej histórii.
Áno, keď sme nahrali „Unarmed“, rozprávali sme sa o tom a už sme všetkým povedali, že sa znova vrátime s tvrdým metalovým albumom. S typickou nahrávkou HELLOWEEN. Myslím, že sme tým dodržali sľub. 

V kapele ste až štyria skladatelia. Je jednoduché zhodnúť sa na vybratí materiálu pre nový album?
Áno, v skutočnosti je oveľa lepšie, ak máš v kapele štyroch skladateľov. Nejde tu o žiadne masírovanie vlastného ega. Myslím, že takéto veci už máme dávno za sebou. Takto oveľa ľahšie zaplníme nahrávku. Keď sa rozhodneme nahrať dosku, každý má pripravené minimálne tri, štyri skladby. Nie je teda problém nový album nahrať, je to prinajmenšom veľmi dobrá situácia. Ja mám na novinke dve veci a vôbec ma to netrápi - keď sme sa zišli, prišiel som so štyrmi kompozíciami, takže mi ostali ešte dve. A počas nahrávania sme ich aj nahrali. Tieto dve skladby budú na ďalšej doske. A je mi to jedno. Nechodím a neplačem, že chcem všetky svoje piesne na novom albume. Toto nerobíme. Možno sme to robievali v začiatkoch, ale boli sme len dvaja skladatelia, takže sa to veľmi ani nemalo možnosť prejaviť. Nikdy teda nebol problém, ale mohol byť. So súčasnou zostavou si môžeme byť istí, že získame výbornú nahrávku. A ľudia si HELLOWEEN zapamätajú ako skvelú kapelu. O tom to všetko je. Nezáleží na tom, že jeden z nás sem-tam nemá na albume toľko skladieb ako druhý.

Ste jednou z vedúcich kapiel vo svojom žánri a nebojíte sa občas riskovať a experimentovať.  Niektorí metaloví fanúšikovia to stále nedokážu akceptovať. Čím to podľa teba je, že metaloví fans sú často tak konzervatívni?  
Neviem, prečo je to tak, viem však, že som bol svojím spôsobom rovnaký. Keď som bol fanúšikom THE BEATLES, rozprával som ľuďom jeden príbeh. Vtedy boli vinyly a CDčka ešte neexistovali, takže si si nahrávku musel prehrať na gramofóne a gramofón mal oceľovú ihlu. No a a na vinyloch vyšli sentimentálne balady Paula McCartneyho. Pri skladbách, v ktorých spieval najkrajšie (ťahavo napodobňuje – pozn. red.), som tisol rameno prenosky, takže ihla sa dostala nadol na vinyl. Keď som skladbu pustil znova, znelo to asi takto (vydáva škrabajúce, kvílivé zvuky – pozn. red.) a vždy som sa z toho rehotal. Chcem tým povedať, že som bol tiež akýsi zadubenec, ktorý robil niečo podobné. Nepáčili sa mi balady, pretože boli o láske a neboli tvrdé. Neviem, prečo som to robil. Možno som len jednoducho nebol vyzretý. Neznášal som hudbu o láske, náklonnosti, pocitoch. A sú metaloví fanúšikovia, ktorí tieto veci chcú zo svojho života vylúčiť. Chcú byť ťažkí frajeri, silní, cool. To je možné, no nakoniec z takéhoto postoja vyrastieš a úplne rozumiem tomu, že nemôžu zniesť niečo ako „Unarmed“. My sme však už z takéhoto chovania dávno vyrástli. Nevidíme žiaden hriech v tom, že sme „Unarmed“ urobili tak, ako sme urobili. Koniec koncov, je to len hudba. Nahráš nejaké nástroje a urobíš nahrávku. A v skutočnosti je naozaj dobrá. Je to vždy na poslucháčovi. Musíš ľudí rešpektovať, ak ti povedia, že je to úplný odpad a neznášajú to, že sa im páči sa iba jeden klasický kúsok, no elektrické gitary chýbajú. Mali sme dôvod urobiť to takto, bol to album k 25. výročiu a možno tí istí ľudia si o dvadsať-tridsať rokov povedia, že ten album nie je až tak zlý, že je dokonca výborný. Ja mám štyridsaťosem rokov a tí ľudia teraz majú osemnásť. Nechcú počuť o „Unarmed“, chcú počuť heavy metal, chcú hlučné gitarové riffy. Experimentom je, ak sa s vecami pohráme, je to otázka pestrosti. Prečo? Pretože môžeme. A nebudú o tom rozhodovať ľudia, ktorí albumy kupujú alebo ich počúvajú.

Robíte si teda veci po svojom, nehľadiac na to, čo fanúšikovia chcú.
Museli sme to urobiť. Sú kapely, ktoré hrajú iba power metal, nič iné, naservírujú presne to, čo fanúšikovia chcú a očakávajú. Kúpia si CD a sú šťastní, no s nahrávkami HELLOWEEN je to iné, je tam príliš veľa pestrosti, takže sa môžu sťažovať. A je to úplne v poriadku, pokiaľ si stále kupujú nosiče, páči sa im naša hudba a nenapádajú nás. Je to otázka toho byť muzikantom narodeným v roku 1962. Rozumieš, niektorí ľudia sa narodili v 1982. A ty vyrastáš s THE BEATLES, ROLLING STONES, Elvisom, SHADOWS, URIAH HEEP, LED ZEPPELIN a podobnými záležitosťami. Neskôr sa namotáš na „teenie“ kapely a zoskupenia sedemdesiatych rokov ako SUZI QUATRO alebo čo to tam bolo... veľa si z toho nepamätám, lebo som si vtedy myslel, že to nie je veľmi dobré. Proste tam bolo množstvo metalových zoskupení, dobre? Ale veľmi som to naozaj nesledoval. Nuž a my máme kapelu, hráme heavy metal, sme rocková skupina a to je to, čo robíme. Robíme nakoniec aj veci, ktoré sa nám páčia alebo o ktorých si myslíme, že je nutné ich urobiť. A  ľudia nemusia súhlasiť so všetkým. To je škoda, no robíme to (smiech).

Nikdy ste sa nebrali príliš vážne a myslím, že váš postoj k sebe samým pekne vystihol  Marcos Moura ilustráciami v booklete. Ako došlo k spolupráci s Marcosom?
Marcos bol vždy veľmi aktívnym fanúšikom HELLOWEEN na fórach. Čítal som si jeho komentáre a bolo zrejmé, že je veľmi inteligentný a talentovaný človek. Raz som ho teda kontaktoval a povedal mi, že sa venuje tvorbe grafiky a poslal mi nejaké ukážky. Zdali sa mi super, roztomilé a vtipné. Keď bola nedávno klasická HELLOWEEN súťaž dizajnov, vyhral to! Šiel som za naším manažérom a opýtal sa ho, či by teraz tento tekvičkovský projekt nemohol urobiť pre každú pieseň, keďže na to nikdy predtým nebola príležitosť. Zdalo sa, že práve prišiel ten správny čas. 

K singlu „Are You Metal?“ ste natočili videoklip. Už si spomínal film Saw. Ste v kapele fanúšikmi tohto úspešného hororu?
Nie, fanúšikmi nie sme. Ide o princíp, ktorý je za týmto filmom. A to sme si požičali aj pre video. Osobne si myslím, že určité veci nemusia vôbec byť produkované a publikované. Pre mňa sú tieto filmy kontroverzné. Zastávam názor, že svet by bol bez nich krajší. Sú totiž ľudia, ktorí by to kopírovali a kopírovali by to zlým spôsobom. A nevytváralo by to tlak, že sa ľudia vôbec môžu dostať do podobnej situácie, že môžu byť takto mučení a prinútení urobiť určité veci a nakoniec neuspieť ako vo filme. Myslím, že existujú dostatočne šialení ľudia, ktorí by pre zábavu tieto veci naozaj skúsili. Nemali by sa teda ukazovať. Na druhej strane to nemožno zakázať. Nejaký režisér chcel takýto film urobiť a predáva sa to sakramentsky dobre, pretože je to extrémne a to ľudia žerú. Iba si myslím, že vo filme by nemalo byť zobrazené všetko. V samotnom režisérovi by mala byť určitá prirodzená cenzúra. Mal by si sám povedať, že také niečo vo filme nechce. Samozrejme ale existujú ľudia, ktorí podobné filmy robiť chcú. Niektoré horory môžu byť vcelku umelecké a krásne a sú ako všetky ostatné filmy, pre mňa je to však otázka princípu – čo ukážeš a čo v skutočnosti robíš. Taktiež si myslím, že nie sú potrebné veci ako Hostel alebo podobné. Je to niečo ako otázka – mala by si sex s nejakým mužom za milión dolárov? A výsledok ukáže, že 79 percent žien by to urobilo. To je niečo, čo vo svojom živote nepotrebujem vedieť. Prežil by som bez tejto informácie (smiech).

Máš pravdu, aj také správy sú plné negatívnych informácií.
Väčšinou vôbec nesledujem televíziu. Snažím sa získať správy od  okolia, z iPadových aplikácií, z magazínov. A z toho, čo počujem od ľudí. Nepotrebujem počuť všetky správy, ktoré sú v médiách každý deň. A mám dobrý život, pretože vo svete sa deje toľko zlých vecí. Nechcem o tom všetkom vedieť. Nechcem byť ignorant, ale je to aj umelé vyvolávanie senzácií. Čo sa vyberá do správ? Nedozvieš sa všetky novinky, dostane sa k tebe výber správ, ktorý pre teba urobil niekto iný a ty to sleduješ. A nevieš, čo sa deje na inom mieste, hoci možno niekto urobil niečo skvelé. No zvyčajne sú to samé šokujúce správy, politika, futbal a potom predpoveď počasia. V týchto veciach som zotrvával, bolo mi z toho zle a bol som agresívny. Nechcem byť figúrkou médií. A vlastne na to ani nemám čas. Najprv by som musel zistiť, kedy vlastne správy vysielajú. Bolo by to o ôsmej. No ani neviem, kde mám ovládač, najskôr by som ho musel nájsť (smiech).

Vráťme sa späť ku kapele. Na turné po Európe pôjdete spolu so STRATOVARIUS. Ako ste prišli k tejto spolupráci?
Zvažovali sme mnoho možností a zvyčajne chceš mať ako špeciálneho hosťa alebo predkapelu silnú a populárnu skupinu. So STRATOVARIUS sa perfektne dopĺňame, čo bolo pre nás potrebné. Aké lepšie zoskupenie ako GAMMA RAY alebo STRATOVARIUS si môže človek želať? 

Rozmýšľali ste o prezentovaní skladieb v ich „Unarmed“ verzii?
Ani nie. Ak by sme tak chceli urobiť, znamenalo by to oveľa viac príprav. A na to momentálne nie je ani čas  ani peniaze.

Počas troch rokov sa po tvojom boku vystriedali traja gitaristi. S kým sa ti spolupracovalo najlepšie?
Nejaký čas som mal dobrý vzťah s každým z nich. Keď sa vyskytli problémy, tak sa vyskytli – čo je v danom momente vždy smutné a zbytočné. So Saschom Gerstnerom som zatiaľ veľmi spokojný. Dokázal, že je tým najspoločenskejším, dbá o životné prostredie a snaží sa optimalizovať všetko, čo vidí a zvyčajne v tom aj uspeje. 

So svojou kapelou si dosiahol obrovský úspech. Ktorú časť svojej kariéry považuješ za najlepšiu? 
Jednoznačne najúspešnejšie  bolo slávne obdobie turné „Keeper 2“. Bolo však veľmi neuspokojujúce, že kvôli zlým kontraktom sme neprofitovali tak, ako sme si zaslúžili. Ale EMI UK sa ukázali byť ako férová a žoviálna nahrávacia spoločnosť. A niekto od nich, neviem kto, nech je to v prospech Roda Smallwooda, nášho vtedajšieho manažéra, alebo kohokoľvek, nás zachránil od mnohého nešťastia. Až do bodu, keď náš predaj jednoducho nebol primeraný očakávaniam EMI a tak sme museli tento vzťah ukončiť. Bol to zázrak, že sme dokázali prísť s mnohými dobrými skladbami a albumami, vzhľadom na okolnosti, ktoré nastali v tom čase po období s EMI. Dnes ma teší, že máme to, čo máme a s dobrým manažmentom sme radi, že môžeme robiť to, čo robíme. 

Uvažoval si niekedy o vydaní sólového počinu?
Chcel som niečo skúsiť pred alebo po období „Dark Ride“, pretože som predpokladal, že v HELLOWEEN je všetko v najväčšom poriadku. Tak som čelil mnohým nedostatkom vo viacerých ohľadoch. A od tej doby by som asi nebol schopný urobiť sólovú nahrávku a zároveň ušetriť dostatok energie potrebnej pre HELLOWEEN. A za daných okolností by som neuvažoval o realizácii v sólovej oblasti. Prepáč.

Čo pre teba po toľkých rokoch na scéne metalová muzika znamená? Si stále „metal“?
Som „metal“ až do bodu, kde som sa do toho narodil a rozumiem tomu. Všetko ostatné, čo je za tým, sa ma pravdepodobne netýka.

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Michael „Weiki“ Weikath

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2010-11-20 17:00:07

Prečítané: 1774x

Autor: Eva Oriňáková

Eva Oriňáková

Názory redakcie

Chýba názor redakcie