RUNNING WILD - Rolf Kasparek

Návrat pod pirátskou vlajkou

RUNNING WILD - Rolf Kasparek

K tradičnému nemeckému heavy metalu patrí RUNNING WILD asi tak, ako  KREATOR k tradičnému teutónskemu thrash metalu. Množstvo až sfanatizovaných fanúšikov na jednej strane a na druhej vlna nepochopenia od ľudí, ktorí dnes už pánov s istým vekom v úsmevných uniformách odsúdia pri prvom pohľade. No RUNNING WILD sú dôkazom, že je umením zložiť práve jednoducho znejúcu hudbu tak, aby dokázala zaujať a následne aj udržať pozornosť ľudí. Keď v roku 2009 RUNNING WILD odohrali na legendárnom festivale vo Wackene svoj rozlúčkový koncert, vyzeralo to už, že ich pirátska fregata odplávala už na veky vekúce, no netrvalo to ani tri roky a Rolf „Rock 'n' Rolf“ Kasparek je tu späť s novou nahrávkou. Viac už rozpovedal prostredníctvom obligátneho telefonátu sám pirátsky kormidelník Rolf.

RUNNING WILD je späť, aké sú tvoje pocity?
Teším sa z toho, keďže je to už dosť dlhá doba, čo sa nič nedialo. Rozlúčkový koncert vo Wackene v roku 2009 bol symbolický v tom zmysle, že už nejakú dobu pred ním to nebolo v takom stave a poriadku, ako som si predstavoval. V roku 2010 ma ale oslovilo jedno vydavateľstvo s ponukou na opätovné nahranie najstarších skladieb od RUNNING WILD, malo sa to vyberať z prvých deväť albumov. Tie patria vydavateľstvu Sanctuary Records, ktoré bolo neskôr kúpené spoločnosťou Universal a tá žiaľ nezabezpečila výrobu ďalších kusov nosičov, takže tie nahrávky nebolo možné zohnať žiadnym spôsobom, aj napriek tomu, že bol o ne záujem. Tak prišiel nápad s nahraním nových verzií, mali to byť dva balíky zhruba po dvadsať skladieb a k tomu na každé nové CD jedna nová bonusová skladba. Tak som sa pustil do písania nových kúskov a keď som bol pri treťom zo zamýšľaných štyroch, uvedomil som si, že to ide veľmi ľahko na to, ako dobre to znie a že týmto tempom a spôsobom by bolo oveľa zmysluplnejšie nahrať komplet nový regulárny album. Nové veci zneli veľmi sviežo a logicky 4 hotové nové skladby sú vlastne polovica novej nahrávky. Bol to obrovský rozdiel oproti poslednému albumu „Rogues en Vogue“, kde som sa so skladaním neuveriteľne natrápil a to, že to celkovo vtedy už išlo oveľa ťažšie, ako som si predstavoval, bol aj tým hlavným dôvodom, prečo som sa to v tom roku 2009 aj rozhodol definitívne zabaliť. Navyše zhodli sme sa na tom, že tie nové veci zneli príliš dobre na to, aby sa použili ako nejaký bonus ku kompilácii prehratých starých vecí. Keď sa nad tým zamyslím, tak v podstatne len pri skladbe „Dracula“ mi to trvalo viac ako 30 minút, kým som mal všetko vymyslené, to na ilustráciu toho, akým tempo nové skladby vznikali. Za 2 hodiny som mal najdlhšiu a najzložitejšiu vec hotovú a to je niečo, čo sa mi nikdy predtým nepodarilo. Samozrejme, že dorobenie aranžmánov zabralo niekoľko dní, ale ten základ bola v podstate pri každej novinke skôr otázka minút. Bral som to ako dobré znamenie, lebo všetky najväčšie hity kapely z minulosti vznikli práve takýmto rýchlym a prirodzeným spôsobom bez silenia a znásilňovania a myslím, že tá sviežosť a ľahkosť je na novej nahrávke veľmi dobre zachytená. 

Ako v roku 2009 reagovali fanúšikovia na oznámenie o ukončení fungovania kapely?
Pre mnohých to bolo veľmi ťažké, pamätám si, že keď sme vo Wackene hrali posledný prídavok „Under Jolly Roger“, videl som ako veľa ľudí v prvých radoch pod pódiom plače. Pre mňa osobne to ale bolo trocha iné, keďže ja som dal vlastne zbohom skupine už o 3 roky skôr, pre mňa to bol koncert RUNNING WILD viac menej ako každý iný. Ale na ľuďoch som videl, že sú z toho smutní a namrzení, ale jednoducho som bol v situácií, že som to musel spraviť a skupinu dať bokom. Veľmi dobre som si uvedomoval, aké zložité bolo nahrať vtedy posledný album a že si musím dať pauzu a venovať sa niečomu inému. A to som aj urobil napríklad aj v rámci TOXIC TASTE, čo bolo hudobne niečo úplne iné ako RUNNING WILD a takisto aj v prípade GIANT X, ktorý som mal teraz pôvodne nahrávať. Uvedomoval som si pri tom rozhodnutí, že RUNNING WILD je veľká kapela s veľkým množstvom fanúšikov, ktorých som určite nechcel nijako sklamať, ale iná možnosť pre mňa v tej dobe skrátka nebola. 

Takže návrat v podstate neplánovaný...
Všetko to začalo ísť tak nejako automaticky a prirodzene. Opäť som sa pri písaní nových skladieb cítil príjemne, nebola to vyčerpávajúca otročina. Tiež ma prekvapilo, že jednotlivé skladby znejú dosť odlišne, čo predtým nebolo zvykom a nikdy žiadny album RUNNING WILD nebol hudobne tak rozmanitý. Necítil som žiadny tlak a požiadavky typu, že teraz musí ísť jedna rýchla vypaľovačka, teraz jedna strednotempová hitovka, nič také, žiadny premyslený kalkul. 

Konečne po dlhých rokoch v rámci RUNNING WILD zábava pri nahrávaní?
Ako sa to vezme, nahrávanie je vždy o tvrdej práci, ktorá ťa vie prestať baviť veľmi rýchlo. Jedna vec je poskladať nové veci a druhá vec je ich potom aj nahrať v takej podobe, aby som s tým bol spokojný. 

Keď si spomínal tú rozmanitosť pri novom albume, mám to chápať tak, že si začrel aj do iných štýlov?
Tak by som to asi neformuloval...napríklad album „Port Royal“ mal niektoré sklady skôr hardrockové, ako metalové a hard rock bol v nejakej podobe vždy prítomný v mojej hudbe, ale nikdy to nebolo tak zreteľné ako na novinke „Shadowmaker“, kde už úvodná „Piece of the Action“ je viac hardrocková ako čokoľvek, čo som predtým napísal. Alebo „Into The Black“, ktorá znie možno ako niečo, čo by ste čakali od AC/DC alebo SAXON. Nemal som predstavu, ako má nový album znieť ako celok a jednoducho čo zo mňa vyliezlo, to tam aj je. Niektoré skladby možno pôsobia, že tam bol nejaká vízia, či nápad vopred, ale nie je to tak. Text a téma bola ovplyvnená tým, ako na mňa pôsobil daný nosný riff a v konečnom dôsledku to znie, ako keby ten proces vzniku bol presne opačný. 

Keď si spomínal, aké bolo niekedy zložité prísť s novými skladbami, nerozmýšľal si o tom, že by sa tvorbe nového materiálu spolu s tebou podieľal aj niekto iný?
Nebolo to v minulosti tak, že by som bol jediný a výhradný autor všetkej hudby. Napríklad posledný skutočný gitarista v kapele Thilo Hermann napísal zopár vecí, pokiaľ v radoch RUNNING WILD pôsobil. Takisto v osemdesiatych rokoch som skúšal tvoriť spolu s ostatnými hudobníkmi v kapele, ale tie skladby neboli také dobré, ako keď som ich napísal sám a väčšinou sa na nahrávku ani nedostali. Vtedy som si povedal, že toto nie je spôsob ako to má fungovať, keď práca vlastne vyjde navnivoč. A neskôr keď už RUNNING WILD bol v podstate sólo projekt, zostal som na všetko sám a nemalo už pre mňa zmysel niekoho zháňať na písanie nových skladieb. Vieš, dnes som RUNNING WILD len ja. Hudobníci, čo so mnou hrávajú, sú všetko nájomní muzikanti a aj keď sa snažím nemeniť zostavu, keď prídem za nimi s ponukou na ďalšie hranie a niekto z nich už má vtedy inú prácu, mám jednoducho smolu a nič s tým nemôžem urobiť. Na druhú stranu to má pre mňa výhodu, že sa môžem realizovať vlastnou hudbou bez toho, aby ma pri tom niekto obmedzoval.

Akým spôsob si hľadáš ľudí na hranie? Dopredu sa asi ťažko odhaduje, ako bude spolupráca na turné vyzerať...
Pred rozlúčkovým koncertom vo Wackene som mal už dlhší problém so zostavou, ale ešte predtým, keď sne hrali turné s IRON SAVIOR, všimol som si ich basgitaristu Jana Eckerta, ktorého hra ma oslovila. Keď sa už Wacken rysoval, tak som mu jednoducho zavolal s otázkou, či by nechcel hrať aj pre mňa a odpoveď bola veľmi pozitívna, čo ma veľmi potešilo – poznal som ho už dlhšiu dobu, vždy sa mi páčilo ako hrá a vedel som, že je to človek, ktorý do mojej skupiny zapadne aj ako muzikant aj ako človek a nemýlil som sa. Peter Jordan je zas človek, ktorého som poznal oveľa skôr, ako začal pôsobiť ako gitarista na koncertoch RUNNING WILD niekedy okolo roku 2005. Vedel som, že je dobrý gitarista a poznal som ho ako človek, tak to bola istá voľba. A takisto to bolo aj s bubeníkom Matthiasom Liebetruthom, ktorého poznám už roky. Výhodou je aj to, že sú z oblasti ako ja, čo je úplne iná situácia ako v deväťdesiatych rokoch, kedy Thilo Hermann, Thomas Smuszynski a Jörg Michael boli každý z iného kúta Nemecka, čo bol dosť veľký logistický problém. Dnes preferujem, keď sú všetci z môjho bydliska, alebo blízkeho okolia. Je potom oveľa jednoduchšie sa stretnúť, dohodnúť na skúškach a spoločne pracovať. 

Človek číta veľa o rôznych urazených egách a nepochopených majstroch, ty si mal viac dobrých skúseností s muzikantmi za tie roky? 
Na začiatku kariéry som si užil aj ja tieto problémy, ale našťastie je to už dávno za mnou. Dnes každý vie, čo požadujem a keď chceš hrať pre RUNNING WILD, musí ti byť jasné, čo to obnáša. A navyše keď hráš s profesionálnymi hudobníkmi, tak je je ten prístup úplne iný. A dokonca nikto v poslednej zostave okrem mňa nebol odchovancom metalovej scény a počas svojej kariéry sa venovali iným štýlom hudby.  Peter Jordan je originál bluesový hráč, ale vie zahrať hard rock aj metal a nemá s tým žiadny problém. Úplne tým odpadol problém s urazeným muzikantským egom, profesionál rozumie požiadavkám a aj vie ako ich splniť aj po technickej aj po hudobnej stránke. Vie, že na to, aby mal zvuk vhodný pre RUNNING WILD, musí zobrať inú gitaru so sebou a použiť iný zosilňovač a nerobí z toho žiadnu vedu. Keď hrá blues pre ľudí je to iný zvuk, ako keď hrá vo funky kapele a nemá problém precítiť hudbu ani pri metale.

Predpokladám, že výber skladieb na koncerty je teda plne v tvojej kompetencii.
Toto je vždy ťažký pôrod...(smiech). Zvyčajne mi to trvá aspoň týždeň, kým vyberiem skladby. Vieš, sú sklady ktoré musím jednoducho hrať vždy, ako napríklad „Prisoner of Our Time“, „Riding The Storm“,  „Bad To The Bone“, či „Under Jolly Roger“, to sú klasiky bez ktorých sa nedá. Z času na čas sa pokúšam o nejaké malé prekvapenie nejakou nečakanou obmenou, ale tiež musím dávať pozor na to, čo hrá napríklad bubeník, aby nehral 1,5 hodiny permanentne dvojkopák...(smiech). Nie že by to nezvládol, ale nie je to nič čo by bolo príjemné. Aj keď som dával dokopy setlist pre Wacken, tak som sa zameral na niektoré skladby, ktoré sme veľmi dlho nehrali, ako napríklad „The Battle of Waterloo“, alebo „Black Hand Inn", či „Whirlwind“. Na jednej strane sa tak snažím zaradiť vždy pár skladieb, ktoré ľudia nečakajú a prekvapia ich a na druhej strane si ale nemôžem dovoliť vynechať najväčšiu klasiku, pri ktorej si môžu fanúšikovia spokojne zaspievať. Niekedy sa ešte na skúškach ukáže, že niektorá skladba nepasuje medzi ostatné, či naopak nejaká iná znie prekvapujúco dobre, ale už to bývajú len minimálne zmeny. 

A ako to vyzerá s koncertmi?
Rok 2012 je už beznádejný kvôli pokročilému času a obsadeným dátumom. Do leta sa musím venovať propagácií novej nahrávky, potom chcem konečne dokončiť nahrávku GIANT X, čo je môj hard rockovo-bluesový projekt s Petrom Jordanom a to sa už pomaly budeme blížiť k zime. Druhým problémom je to, že RUNNING WILD nemá stálych členov, takže aj keby išli so mnou hrať poslední spoluhráči, museli by sa všetky nové veci naučiť a to sa už tento rok nedá prakticky stihnúť. Je to úplne iná situácia ako u štandardnej kapely, ktorá permanentne hrá a pracuje spolu, vtedy si môžeš povedať, že ideš budúci mesiac na turné a nie je s tým žiadny problém. Takto je to logisticko manažérsky problém pozliepať všetko dokopy. Budúci rok by mali byť nejaké koncerty a festivaly, ale je to ešte veľmi ďaleko, prvoradé je teraz dotiahnuť propagáciu novinky, ktorá mi fakticky zaberá všetok čas. 

Nebojíš sa meniacej sa situácie v hudobnom biznise, kde to vyzerá, že serióznejšie peniaze sa budú dať zarobiť len častým koncertovaním, že by to nejako negatívne ovplyvnila budúcnosť RUNNING WILD?
Našťastie toto nikdy nebol problém pre RUNNING WILD, keďže predajnosť sme mali vždy slušnú a koncertovanie k tomu patrí. Vždy som to vnímal tak, že ľudia môžu moju kapelu poriadne zažiť len na veľkej scéne, s poriadnou „show“, pyrotechnikou a všetkým, čo k tomu patrí, ale nie je vždy možné hrať len takéto koncerty. Dnes napríklad spomínaná pyrotechnika stojí štyri krát viac ako pre desiatimi rokmi, ale koncertný areál má stále rovnakú kapacitu, takže na vstupnom viac nevyberieš. Navyše pri koncertných šnúrach sa jednotlivé zastávky technicky líšia, tak nie je možné ani fyzicky všade chodiť s plnohodnotnou „show“. 

Pri toľkých rokoch na metalovej scéne môžeš ešte hovoriť o nejakých svojich vzoroch?
Pre mňa je zosobnením dokonalosti JUDAS PRIEST. Zober si imidž, texty, koncerty a nenájdeš jednu chybu. 

Na záver ešte otázka na už tebou spomínaný bočný projekt  TOXIC TASTE – do akej miery to bolo myslené vážne a akú to má v súčasnosti víziu do budúcnosti?
Má to teraz pauzu –  bol to projekt, ktorého členovia sú so mnou aj v inom projekte, ale hlavne RUNNING WILD je teraz pre mňa prioritou opäť číslo jeden. A či sa vrátime v budúcnosti? Ak sa budeme chcieť k tomu vrátiť, tak sa určite vrátime. A nie že by sme sa v súčasnosti tomu nechceli venovať, ale máme toho toľko, že na to teraz nemáme čas. Aj keď to bola dobrá zábava, nateraz to nie je pre mňa taká priorita.

 

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Rolf Kasparek

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2012-04-16 00:00:00

Prečítané: 1201x

Autor: Matej Žáry

Matej Žáry

Názory redakcie

Chýba názor redakcie