THE DILLINGER ESCAPE PLAN - Liam Wilson

Továreň na sofistikovaný hnev

THE DILLINGER ESCAPE PLAN - Liam Wilson

Od doby, kedy sa objavili na scéne sa The Dillinger Escape Plan (DEP), stali doslova fenoménom. Ich šialená, najmä rytmicky neuveriteľne kľukatá hudba bola skutočne niečím novým a zabezpečila im polohu novátorov, ktorí najmä v poslednej dobe nachádzajú veľké množstvo nasledovníkov. Oni sa zatiaľ posúvajú stále ďalej a s každým novým albumom vnášajú do svojej tvorby nové prvky. Inak tomu nie je ani na poslednom výtvore „Ire Works“ o ktorom, no nielen o ňom rozprával vynikajúci basgitarista kapely Liam Wilson.

Najprv by som chcel vedieť niečo o nahrávaní vášho najnovšieho dielka „Ire Works“. Ako prebiehalo, bolo na ňom niečo zaujímavé, urobili ste niečo tentokrát inak?
Nahrávali sme v Južnej Kalifornii, v Orange County od júna do augusta. Myslím, že nahrávku veľmi ovplyvnilo to, že sme tam boli všetci spolu a urobili sme to celé od začiatku do konca v kuse. V minulosti sme zvyčajne nahrávali po častiach pomedzi turné, alebo sme sa vždy po dni v štúdiu mohli vyspať vo svojich posteliach. Teraz sme sa všetci napchali do jedného hotelového apartmánu, čo skutočne nebolo „med lízať“. Ale mohli sme sa sústrediť všetci na jednu vec a takisto komunikácia a výmena nápadov prebiehala demokraticky. Všetky tieto faktory prispeli k tomu, čo my považujeme za zatiaľ najlepšiu nahrávku od Dillinger.

O.K., skús teda nejako priblížiť hudobnú náplň tohto majstrovského diela.
Tak pre tých, ktorí našu kapelu nepoznajú, by som povedal, že to je veľmi sofistikovaný, veľmi rýchly, agresívny punk-jazz… ale pridať ku nám „jazz“, alebo „math“ je žiadosť o problémy, lepšie povedané o to, aby sme boli niekde zatriedení a zaškatuľkovaní. Je tam proste všetko, čo sme robili doteraz a ešte viac. Vďaka tomu, že sme pri minulom albume „Miss Machine trocha zariskovali, sme lepši skladatelia a myslím, že na „Ire Works“ to vidno. Rýchlejšie, tvrdšie songy sa viac ponášajú na našu staršiu tvorbu, čo sa týka rýchlosti, dĺžky a intenzity. Ostatné piesne slúžia na určité premostenie nahrávky, na to, aby jej dodali iné momenty, ktoré sú na úplne iných póloch. A takisto na to, aby sme ukázali aj iné naše schopnosti a dali ľuďom niečo, čoho sa chytiť a dodať tým albumu ťah.

Je možné, že budú fanúšikovia kapely niečím prekvapení? Nájde sa na „Ire Works“ čosi, čo by nečakali?
Ja myslím, že sme plní prekvapení a tiež si myslím, že naši fans tentokrát očakávali neočakávateľné, takže ťažko povedať. Podľa mňa je táto nahrávka inteligentnejšia ako tie predchádzajúce. 

Myslím, že najviac kladenou otázkou pred vydaním tohto albumu bolo, ako sa vyrovnáte s odchodom Chrisa.
Myslím, že sa s niečím takým dá vyrovnať ako s akoukoľvek neočakávanou udalosťou v  živote. Zastavíš sa, spracuješ to, položíš sám sebe nejaké otázky, trebárs sa aj pomodlíš, ak si na tieto veci, urobíš určité rozhodnutia a pohneš sa ďalej. Myslím, že s jeho odchodom som sa vyrovnal proste tak, že som ho vymazal z pamäte. Oceňujem všetko, čo urobil pre kapelu aj pre mňa, ale na teraz nemám čo k nemu, ani k celej tej situácii povedať.

No a ako ste spokojní s novým mužom na palube – Gilom? A tiež, aký veľký bol jeho príspevok ku skladaniu?
Gil je skvelý a vychádzame s ním, ako keby bol s nami odjakživa. Samozrejme, došlo k nejakým osobným nezhodám, kým sa aklimatizoval, ale nebolo to nič vážne. Nezmenil mnoho na už zložených kompozíciách, ale skutočne do nich pridal svojský groove, čo ja ako basák oceňujem. No a najviac sa namakal určite na piesni „Horse Hunter“. (pozn. aut.: čo môžem ako poslucháč len potvrdiť!)

Mohol by si sa predsa len vrátiť ku dôvodom Chrisovho odchodu? A takisto povedať, čo si myslíš o jeho súčasnej kapele Coheed & Cambria... Zaujímaš sa ešte o jeho prácu?
Jeho dôvody sú osobné, aspoň myslím. Na to, či bol len trápny, alebo osobný, asi nikdy nedostanem odpoveď. Nie som si istý, či ju on sám vie. Určite boli veci, ktoré neboli ľahké pre členov DEP a aj keď sa situácia vylepšila, tieto veci úplne nezmizli. Myslím, že Chrisa unavovalo žiť na hrane a čakať, čo sa s nami stane a chcel konečne hrať čo najviac a v poslednej dobe sme spolu nehrali veľmi často. Cvičili sme najmä doma, písali a robili demá jednotlivo, nie ako kapela. No a Coheed & Cambria absolútne nie sú niečo, čo by ma zaujalo. Myslím, že jeho hranie s nimi, podľa toho čo som videl a počul, je smutné a nudné.

Do kapely takisto prišiel nový gitarista Jeff Tuttle. No a takisto vo všeobecnosti – DEP prešli mnohými zmenami. Nie je ťažké zachovať nejakú základnú podstatu kapely stálu?
Určite je to ťažké, no je to stále jednoduchšie. Uvedomili sme si, že kapela je postoj,  hnacia sila – ako autobus – ktokoľvek je na palube, všetci ideme na to isté miesto a nebrzdíme. Myslím, že my, ktorí sme mali možnosť byť fanúšikmi kapely predtým, ako sme sa stali jej časťou, si pamätáme, aké to je pozerať sa na kapelu zvonku. Cítim v sebe akúsi zodpovednosť ku tej osobe, ktorou som bol ja, keď som prvýkrát videl DEP. Chcem si byť istý, že nesklameme fanúšikov.

Myslím, že by bolo zaujímavé vedieť, ako vlastne tvoríte piesne, keďže sú tak neuveriteľne komplexné a zložité. Prichádza táto komplikovaná štruktúra sama od seba, alebo sa silou-mocou snažíte byť tak technickí a chaotickí?
Skutočne to prichádza samo. Sme vystresovaní frustrovaní ľudia a naša hudba je toho priamym odrazom. Najmä Ben je hlavným zdrojom väčšiny našich piesní – on to rozbehne. Následne prídu bicie a vytvorí sa základná štruktúra, časti a približné poradie; postavia sa steny aj so strechou. Greg a ja do toho vstúpime potom a dotvoríme aranžmány, poprípade nejaké prechody; my teda namaľujeme steny a vyberieme závesy. Pri nahrávaní idem ako posledný, čo je pre veľkú časť kapiel netypické, keďže basa sa nahráva hneď za bicími. Moja úloha v Dillinger je „zlepiť“ to všetko dokopy, keď sú jednotlivé časti na svojom mieste.

Môžeš povedať, čo vás inšpiruje – hudobne aj textovo?
Prichádza to zo všetkého. Viem, že to je priam až Zen myslenie (pozn. aut.: Zen = budhistický smer). Ja sa snažím veľmi sa tým nezaoberať. Takisto nemôžem veľmi hovoriť za Gregove texty, ale viem, že len život, spoločnosť a vystavovanie sa riskantným situáciám mi dávajú ten pocit napätia, ktorý chcem dostať do piesní. Niekedy chcem, aby basová linka vyznela opito, šťastne, staticky, alebo pohyblivo. Inokedy nasledujem bicie, pretože daná časť je viac o rytme a zase, v inej časti piesne môžem nasledovať vokály, lebo chcem posilniť melódiu. Samozrejme, že aj rôzna iná hudba ma inšpiruje, ale len v prvotných štádiách písania. Neskôr prestanem počúvať všetku vonkajšiu hudbu a koncentrujem sa len na svoju kompozíciu. Aby som to uzavrel, môžem povedať, že ostatní členovia DEP sú mojou najväčšou inšpiráciou.

A aký je tvoj názor na množstvo mathcoreových a technických kapiel, u ktorých veľmi často cítiť vplyv DEP?
Lichotí mi to a zároveň trápi. Som poctený, že som vytvoril určitú značku ako hudobník, no som smutný, keď vidím, že kapely, ktoré nevedia hrať, nás označujú za inšpiráciu a pritom jediné, čo majú s nami spoločné, je, že na pódiu mávajú gitarami a predstierane sa hrajú na šialencov. No a niektoré kapely sa zase snažia byť technické len kvôli technickosti samotnej. Tvoria hudbu, ktorá sa až príliš tvári ako „hudba“ a nie je to o živote. Dúfam, že tých pár kapiel, čo to chápu, bude mojou inšpiráciou o pár rokov.

No a aké kapely teda počúvaš? Mám taký pocit, že to nebudú len metalové, alebo coreové spolky a že možno niečím rozšíriš obzory vaším fanúšikom a poslucháčom extrémnej muziky.
Sú tu nejaké súčasné kapely, ktoré ma ovplyvňujú a zároveň cítim na nich náš vplyv. Behold…The Arctopus sú u mňa medzi nimi na vrchole. Z iných kapiel sú to Fugazi, ktorí boli pre mňa vždy veľkou „etickou“ ikonou. Som takisto zaujatý ostatnou nahrávkou Radiohead a v poslednej dobe sa dosť zaoberám klasickou hudbou. Nič zvláštne: Bachove fúgy, Beethovenova Sonáta mesačného svitu, Bartokove sláčikové kvartetá, Maessianove kvarteto pre koniec sveta...

Po nejakých problémoch pôjdete na európske turné. Na záver sa ťa teda chcem spýtať na tvoje názor na koncertovanie v USA a v Európe. A teraz nemyslím to klasické porovnanie fanúšikov a koncertov, ale turné ako takého. 
Turné v štátoch je iné z mnohých dôvodov. V USA poznám oveľa viac ľudí, a tak šnúra často vyzerá ako neustále trvajúce rodinné stretnutie, čo sa o Európe nedá povedať. Ďalší fakt je to, že v Európe sa každý deň stretávame s iným jazykom. To sa zase nedeje v USA. Neviem si predstaviť, že by som sám cestoval po Európe. No a takisto som viac vzdialený priateľom, rodine, priateľke atď. A ešte som si všimol, že v Európe je ťažšie zohnať jedlo po zotmení na rozdiel od USA, kde sa našťastie, alebo žiaľ, zdá, že sa nikdy nezatvára. No a fanúšikovia sú úžasní kdekoľvek sme. Ja viem, že to je klišé, ale prisahám, že DEP má najväčšmi oddaných fanúšikov zo všetkých kapiel súčasnosti, a za to im neskonale ďakujeme.

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Liam Wilson

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2007-11-11 00:34:05

Prečítané: 826x

Autor: Kamil Adamík

Kamil Adamík

Názory redakcie

Chýba názor redakcie