THERION - Christofer Johnsson

Od death metalu ku gotickej symfónii

THERION - Christofer Johnsson

Christofer Johnsson, nositeľ tradičnej švédskej značky Therion, sa nikdy nevyhýbal kontroverziám. Teší ho, keď sa o jeho hudbe diskutuje, i keď bolo doba, keď výrazne prevažovali práve negatívne názory. Napriek tomu nedostatkom sebavedomia rozhodne netrpí, ale pri pohľade na úctyhodnú diskografiu skupiny človek rýchlo pochopí, že nejde o namyslenosť či pózu, ale len o uvedomenie si hodnoty vlastnej dlhoročnej práce. Therion je jednou z tých skupín, ktorá nemá typizovaného fanúšika. Neustály vývoj sprevádzaný výraznou zmenou hudobného obsahu nosičov dokázal odplašiť nejedného priaznivca, no na druhú stranu minimálne rovnaký počet ich dokázal pritiahnuť k tomuto pojmu symfonického metalu. Christofer Johnsson vo všeobecnosti rád rozpráva, ale ešte radšej mudruje o svojej vlastnej hudbu. Posúďte sami, príval jeho slov bol síce nezastaviteľný, i napriek tomu však pôsobil príjemným dojmom. 

Sú to len dva roky dozadu, čo ste vydali špeciálny set obsahujúci okrem iného aj štyri DVD nosiče. Teraz po dvoch rokoch ďalšie DVDčko. Môžeš mi k tomu povedať niečo bližšie?
„Celebrators of Becoming“ bola špeciálna záležitosť obsahujúca obrovské množstvo materiálu a tomu zodpovedala aj vysoká cena. A pre mnohých ľudí to pochopiteľne predstavovalo problém, naozaj nešlo o malú sumu. Takže tentokrát sme chceli niečo oveľa jednoduchšie a prístupnejšie – len jedno DVD s koncertným záznamom, alebo alternatívne len jedno CD so zvukovou stopou z koncertu. Aj sa zvykne hovoriť, že je dobré mať zastúpenie vo viacerých cenových triedach, nech máme niečo aj pre ľudí, ktorí si jednoducho také vysoké výdavky dovoliť nemôžu. Nahrávali sme to na našom tohtoročnom turné na prelome januára a februára. Hlavným dôvodom vzniku tohto DVD bol ale fakt, že naše koncerty sa po vydaní albumu Gothic Kabbalah oproti minulosti radikálne zmenili. Sú teraz omnoho výpravnejšie a cítili sme potrebu túto zmenu aj adekvátne zachytiť. 

Nerobí vám problém preniesť ten špecifický a neraz netypicky bohatý zvuk zo štúdiových nahrávok na koncertné pódia?
Nie je to jednoduché, ale pre nás je to už za tie roky normálna vec. Samozrejme, že na živo znieme o niečo odlišnejšie, o niečo tvrdšie, je v tom viac surovosti. Čo je ale zaujímavé, mnoho fanúšikov - a mám pocit, že ich je dokonca väčšina - nám zvykne hovoriť, že na živo znieme lepšie ako z nahrávok. 

Zvuk Therion sa ale rokmi citeľne menil, rovnako ako sa menila aj vaša hudba. Ktoré z tých mnohých podôb a období bolo tvoje najobľúbenejšie?
Musím povedať, že tieto posledné tri roky sú veľmi dobré. Mám z nich veľmi dobrý pocit, je to niečo ako náš vrchol. Na druhej strane  v našich úplných začiatkoch to bolo obrovské množstvo zábavy a tiež to malo niečo do seba. Ale ako si to tak rekapitulujem, vždy ma to bavilo, vždy som mal z toho radosť, aj keď sa vyskytlo zopár rokov, keď to bolo všelijaké, len nie dobré. Na mysli mám dobu okolo roku 1996 či 1997, keď sa začali veci rôzne komplikovať. Ale už sme za tým a v tom komplexnom pohľade to všetko stálo za to. 

Čo presne sa stalo v posledných týždňoch, keď sa všetci ostatní členovia kapely rozhodli Therion opustiť?
Therion je v mnohom odlišný ako iné skupiny a t,o čo sa u nás stalo, by inde ani nebol problém. Ale u nás je to iné a nevysvetľuje sa to ľahko. Predstav si všetky tie mladé kapely, sú plné energie, motivácie a nadšenia, vydajú zopár albumov a postupne získajvaú na sláve. Ako takto postupujú, tak časom začínajú byť menej draví a začne sa u nich prejavovať určitá pohodlnosť. Nahrajú ďalší album, vyjdú na ďalšie turné, zarobia peniaze, zabavia sa, všetko je v pohode, ale už z nich vyprchal ten oheň, tá obrovská motivácia, čo mali v začiatkoch a už tam čosi chýba, čo vycíti aj poslucháč. Pre mňa osobne však bola každá jedna nahrávka zábava a zároveň výzva, ako náš prvý album. Jasné, že to bolo neraz oveľa vyčerpávajúcejšie. Vždy sme sa snažili nezľahčovať si naše nahrávanie, vždy sme sa snažili začať od úplnej nuly. Skúšali sme rôzne miesta, rôzne štúdiá, aj sme vyskúšali postaviť si naše vlastné štúdio a potom ho predať, pracovali sme s odlišnými producentmi, takže to nebolo nikdy to isté viackrát. Vždy sme skúšali nové veci. Mne osobne veľmi pomohlo, že väčšina nových hudobníkov, ktorí v posledných rokoch prišli do skupiny, prišla v podstate odnikiaľ. Boli to extrémne talentovaní ľudia, len sa im do tej doby nikam nepodarilo dostať, alebo aspoň nie tam, kde by si zaslúžili byť. Mám pocit, ako keby som fungoval ako magnet na hľadanie takýchto ľudí, ktorí si zaslúžia, aby sa stali svetovo známi, ale zatiaľ o nich nikto nevie. Najlepším príkladom je posledný bubeník Peter Karlsson, ktorý hral na „Gothic Kabbalah“. Napísal 40 % z toho albumu, skladby píše naozaj vo veľkom štýle a je skutočne fantastický bubeník. Okrem toho je i výborný spevák a na tejto nahrávke naspieval množstvo partov. Jeho hra na klávesy je excelentná, rovnako ako jeho hra na base, či gitare. Je oveľa lepším gitaristom, ako som ja. Bez debaty ide o najtalentovanejšieho človeka, akého som kedy stretol. Keď sa stal súčasťou Therionu, mal už skoro tridsať rokov, no i napriek tomu na svojom konte nemal dovtedy ani jednu nahrávku. Ťažko sa tomu vôbec verí, že niekto takto talentovaný sa do tej doby viac neprejavil. Ale určite si vieš predstaviť, čo to dá kapele, keď jej rady rozšíri takýto človek s takou obrovskou dávkou talentu, ktorý zatiaľ nemal možnosť naplno sa prejaviť. Je to ako explózia energie. Ďalší prípad je Kristian Niemann. Ten nemal na svojom konte takisto žiadnu nahrávku. A je to gitarista svetovej triedy a zároveň vynikajúci skladateľ. A môžem takto pokračovať s Johanom Niemannom, ktorý hrá fantasticky na basgitaru a písanie skladieb mu tiež nerobí žiadny problém. Ten už na svojom konte niečo mal, ale pôsobil len v neznámej lokálnej skupine hrajúcej progresívny metal. Viac ako dvetisíc nosičov určite nepredali, takže o ňom tiež môžeme hovoriť ako o úplne neznámej osobe vo svete hudby. Therion bol o tom, že týmto ľuďom umožnil skoncentrovať tento obrovský potenciál a uvoľniť všetku tú do tej doby spútavanú energiu. A práve toto pomáhalo udržať ten zápal aj vo mne. S bratmi Niemannanovcami som hral od roku 1999, boli sme spolu už osem rokov. A nestalo sa nič zvláštneho – udialo sa len to, čo sa deje vo väčšine kapiel a je to vlastne úplne normálne po piatich štúdiových nahrávkach, nejakých tých DVDčkach, živom albume a množstve koncertných šnúr. Prvý koncert, ktorý Kristian Niemann v Therione odohral, bol na druhom pódiu na Dynamo Open Air festivale pred 30 000 ľuďmi. Je to niečo, na čo si ani za tie roky nezvykneš, ale časom sa začneš aj tak dostávať do stereotypu a čím ďalej, tým menej vecí ťa prekvapuje a nadchýna. Stále má z toho človek dobrý pocit, stále ho to teší, ale už tam nie je ten „wow“ faktor, začne ísť o rutinu. Potom príde rodina, deti o ktoré sa treba starať, človek už tú hudbu neberie tak vážne – má aj iné ciele, na ktoré sústredí svoju energiu. Jasné, mohli sme spolu nahrať ďalší dobrý album, vyraziť na ďalšie dobré turné, ale tá pôvodná energia tam už jednoducho nebola. A ja som nikdy nechcel, aby Therion bola skupina, ktorá vydáva „len ďalší album“ dokonca ani „len ďalší slušný album“. Musí to byť niečo nové, vyzývajúce. Nestarám sa o to, či sa to bude ľuďom páčiť, či nie, ale ide mi o to, aby sa o novom albume hovorilo. Chcem aby bol zaujímavý a aby si ľudia naň vytvorili jasný vlastný názor. Nie je mojím cieľom vytvoriť ďalší podarený album pre fanúšikov Therionu, mala by to byť nahrávka, ktorá vytvára polemiku. A doteraz to tak aj vždy bolo, ľudia to buď mali radi, alebo nemali, tie názory boli ale zreteľné a silné a nie že: „Aha Motörhead má novú nahrávku, tá musí byť určite skvelá“. Necháp to zle, že by som nemal rád lojálnych fanúšikov, alebo Motörhead. Ale keď počúvaš Motörhead, určite to nie sú tie najnovšie albumy, čo ťa oslovia najviac, je to práve tá stará klasika. Alebo si zober taký Saxon. Poznáš nejakého ich fanúšika, ktorý by povedal, že ich posledný album je ich najlepší? Určite nie. A nie preto, že by ich nová tvorba nebola dobrá, ale tá kapela mala tiež svoje klasické obdobie, z ktorého žije dodnes. Idú na turné a stále hrajú tie staré veci a k nim len na doplnenie zopár nových a takto to ide roky. Je to už pár rokov dozadu, čo sami povedali, že majú vlastne ten istý setlist už pätnásť rokov. Ale nemám proti tomu žiadne námietky, fanúšikovia sú spokojní i skupina je spokojná – je to v poriadku, len som nikdy nechcel, aby sa z Therionu stala takáto skupina. Osobne ma ani neteší, keď vydáme nový materiál a ľudia to označia za klasický Therion. Potrebujem cítiť, že prichádzame s niečím novým, že prenikáme do nových oblastí v hudbe, inak je to nuda. Keď je to tak, že celá kapela už len starne, rozvíja si iné záujmy, pribúda detí, tak mi tam už začne niečo chýbať. Vo svojej hudbe potrebujem byť revolučný. Či sa to ľuďom páči a či nie je, už ale iná otázka. Kľúčové je však udržať teň oheň, tú hnaciu silu. O tom je Therion, o tom je aj našich trinásť štúdiových albumov. Nemusíš mať všetky rád, niektoré sa ti pokojne nemusia páčiť, alebo sa ti nemusí páčiť ani jeden, je to jedno – ale nemôžeš na žiadny z nich povedať, ak sa na to pozeráš objektívne, že je to sračka. Nemusí ti byť pochuti, môže to ísť úplne mimo tvojho vkusu, ale nikde nenájdeš úpadok kreativity, alebo stratu inšpirácie. U nás je to vec osobných preferencií poslucháčov, len na tom záleží, ktorý album koho osloví. Pri mnohých iných kapelách je to tak, že takmer všetci fanúšikovia sa bez problémov zhodnú na ich najlepších dielach. Zober si Iron Maiden, kto ti povie, že Virtual XI je fantastický album? Nikto. Som veľkým fanúšikom Iron Maiden a aj tento album mám rád a nájdu sa tam veľmi dobré skladby, ale keď si to porovnám s Piece Of Mind (smiech). Alebo s ich posledným albumom, ten je tiež vynikajúci. Väčšinou je to tak, že ak kapela existuje dlhšiu dobu, tak tie výpadky kreativity sa dostavia. No zišiel by sa  nahrať ďalší album. Čo urobíme, čo tam dáme, aby sme nestratili fanúšikov? U nás sme tento problém nikdy nemali, u nás boli také zmeny, že sme pôvodných fanúšikov niekoľkokrát kompletne stratili. 

To je problémom mnohých veľkých skupín. Ako keby im obavy o vlastnú fanúšikovskú základňu zväzovali ruky a vydávajú čím ďalej tým priemernejší materiál, ako keby ich hudba už nebola o tom, čo oni sami cítia alebo chcú vyjadriť, ale len o tom, čo sa bude pozdávať majorite poslucháčov.
Toto býva problém, ak má kapela za roky pôsobenia vybudovaný určitý vlastný štýl. Napríklad už spomínaný Motörhead. Majú svoj zvuk, ktorý nemenia. Keby ho zmenili, tak väčšina fanúšikov by s tým mala veľký problém. Pri Therion je to presne naopak, ľudia už pri každom albume čakajú zmenu a doteraz to aj tak vždy bolo. Fanúšikovia odhadujú, ako asi bude nový Therion znieť, majú svoje predstavy a vlastné preferencie. Potom sa ale ľahko stane, že sa im nový album nepáči, lebo si ho jednoducho predstavovali inak. Čo je ale zaujímavé, po každej novej nahrávke počuť strašne veľa sťažností a nespokojných reakcií. Ale po troch, či piatich rokoch už prevažná väčšina ľudí tie nahrávky označuje za naše klasické albumy. Typickým príkladom je „Secret Of The Runes“. Keď sme ho dokončili, tak to bola takmer samá negatívna reakcia na Internete. A teraz po pár rokoch je to údajne jedno z našich najlepších diel (smiech). Možno len ľudia zmenili názor, alebo je to vďaka novým fanúšikom, ťažko povedať, ale tie vlastné očakávania majú obrovský vplyv. Nezvyknem sa trápiť negatívnymi reakciami, ale keď sme „Secret Of The Runes“ vydali v roku 2001, bol tu názor, vraj ako si to predstavujeme, že sme neprišli s ničím novým (smiech). Akože nič nového? Bol som v šoku, však ten album je úplne iný ako veci, ktoré sme robili predtým. Ale úplne iný. Tak som tam hneď vymenoval desať vecí, v ktorých je ten album úplne iný. Sú tam dychové nástroje, vplyvy folklóru, navrstvené zbory... Keby si to poriadne vypočuli ešte raz, hneď by zmenili názor. Kto prvýkrát počul koncepčný „Secret Of The Runes“, bol sklamaný, lebo po albume „Deggial“ plnom operných spevov, skrátka čakal niečo úplne iné ako dostal a vôbec tomu nedal šancu. Zaujímavé je to, že ak majú radi tie ostatné nahrávky, tak po pár rokoch začnú mať radi aj tie, ktoré im spočiatku vôbec nevoňali. Ako dôkaz slúži obrovská predajnosť našich starších diel. Väčšinou to funguje tak, že kapela vydá novú nahrávku a ľudia ju so záujmom kupujú prvých zopár mesiacov. Keď predajnosť po tejto relatívne krátkej dobe uviazne, nahrávky zvyknú prejsť do nižšej cenovej kategórie, nech sa ten záujem opäť obnoví. Album „Theli“ sme vyhrali v roku 1996, ale zlacnenia sa dočkal až teraz nedávno – takmer dvanásť rokov po vydaní. A toto bol prípad väčšiny našich albumov okrem prípadov ako „Crowning of Atlantis“ alebo „A'arab Zaraq - Lucid Dreaming“, ktoré však neboli radovými nahrávkami. Všetky regulárne albumy sa predávali za plnú cenu päť, šesť, či sedem rokov. Aj keď ľudí nové dielo v dobe vydania nezaujalo, často sa k nemu po pár rokoch vrátia, kúpia si ho a potom si začnú pochvaľovať, o akú dobrú nahrávku ide. 

Podľa môjho názoru určitú rolu zohrá aj to, že väčšina ľudí časom získava širší záber, takže po pár rokoch už je rozhľad fanúšika väčší a tým pádom doň môžu zapadnúť aj diela, ktorým sa predtým silou-mocou bránil. 
Tí mladší zas dajú často na rady starších kamarátov a aj vďaka tomu sa dostanú k dielam, ktoré ich dajme tomu v ich veku a rozhľade neveľmi zaujmú, ale o dva roky nato tam už tie hodnoty objavia a rozvíja sa aj ich poznanie. 

Aké je tvoje hudobné pozadie?
Som vlastne samouk. Nejaké lekcie som skúšal, keď som bol ešte malý, ale nebola to veľmi intenzívna snaha. Keď som mal osem rokov, začal som so zobcovou flautou, čo trvalo asi rok. Ale veľmi som sa tomu nevenoval, keďže som chcel hrať na bicie. V tej dobre bol vo Švédsku v štátnych hudobných školách taký systém, že boli síce úplne zadarmo, ale aby zistili, či má žiak skutočný záujem, musel rok povinne hrať na flautu. To bola taká socialistická záležitosť, že každý musel byť povinne flautistom, aby si potom mohol vybrať nástroj, na ktorý skutočne chce. A vieš si to iste predstaviť, aké to bolo pre niekoho, kto chcel hrať na taký „cool“ nástroj, ako sú bicie a namiesto toho musel povinne hrať na flautu, čo je fakt babský nástroj (smiech), na ktorý nikto nechce hrať. Pamätám si ešte, ako som sa musel nútiť do toho, aby som sa nejaké tie ťažšie skladby vôbec naučil (smiech). Na bicie som začal hrať vo veku deväť rokov, ale nemohol som ich mať doma, bol to príliš hlasný nástroj na vkus našich susedov. Nie že by som býval v bytovke so susedmi hneď za tenkou priečkou, ale drevené steny bežných domov zvuk bicej súpravy veľmi netlmili. Tak som sa vo veku deviatich rokov musel vzdať svojho veľkého hudobného sna. Kým som si v pätnástich nezaobstaral basgitaru, nehral som na nič. Ale ani vtedy ma hudobné lekcie nejako nezaujímali, učil som sa sám. Mojou prvou reálnou skupinou bol Blitzkrieg, čo bol vlastne Therion, len ešte s iným menom. Začali sme s veľmi hlasným metalom v duchu Venom, Motörhead, či ranou Metallicou. Veľmi hlasný thrash a heavy metal reznutý trochou black metalu. Neskôr, keď sme už hrali pod menom Therion, prešli sme na death metal a ja som sa chopil gitary. Potom sme začali pridávať orchestrálne prvky a na albume „Lepaca Kliffoth“ už účinkovali operní sólisti. Na ďalšom albume „Theli“ pribudol aj zbor. Na nahrávke „Vovin“ sme pridali sláčikový orchester, na „Deggial“ drevené i plechové dychové nástroje. Stále sme nemali dosť, tak sme „Secret Of The Runes“ nahrávali so symfonickým orchestrom. Vždy sme sa snažili nejako hýbať vpred a skúšať nové prvky, vďaka čomu sme sa stále museli učiť novým veciam. Rozumieť rôznym nástrojom, ich rozsahu a obmedzeniam, aby som nepísal nehrateľnú hudbu. Zaberie to veľa času, lebo väčšinou máš v hlave predstavu, ako by to malo znieť, ale nemáš daný nástroj po ruke, aby si si to aj vyskúšal. Potom až pri nahrávaní zistíš, aké nereálne boli tvoje pôvodné predstavy. Lebo jedna vec je samotný teoretický rozsah nástroja a druhá to, ako nástroj v tých hraničných polohách v skutočnosti znie. Nie je to ani zďaleka také jednoduché, ako si ľudia predstavujú. Je to úplne iné, ako keď sa používajú klávesy, kde keď máš nejaký zvuk, môžeš si ho zahrať v hocakej potrebnej výške. 

Do akej miery sú dnes tieto reálne nástroje nahraditeľné samplami? 
Ten rozdiel v zvuku tam stále je, aj keď dnes sú už dostupné skutočne dobré sample, ako napríklad Vienna Intruments, čo na mnohé veci bohato stačí. Ale dynamiku a farbu symfonického orchestra stále nedokáže nič dokonalo nahradiť. 

Aké sú tvoje súčasné zámery? Máš už vyhliadnutých nových hudobníkov do kapely? 
Basgitaristu aj bubeníka už mám, tam nie je problém. Horšie je to však s gitaristami. Niežeby ich bolo málo dobrých, ak sa bavíme o technických schopnostiach. Ale nechcem niekoho, kto síce perfektne zahrá veci po Kristianovi Niemannovi, ale neprinesie do Therion nič nového. Pri bubeníkoch a basgitaristoch o tom netreba toľko premýšľať, buď je dobrý, alebo nie je dobrý. Na gitaru hrá obrovské množstvo ľudí, ale tých originálnych je výrazne menej. A je to ešte o to ťažšie, že potrebujem niekoho, kto vie hrať, je originálny a ešte má aj vkus. Mal som vytipovaných dvoch, jedného úplne neznámeho a jedného známejšieho. Obom som ponúkol spoluprácu, obaja mali záujem, ale ďalej sme sa nepohli – ten známejší mal už plný kalendár dohodnutých kontraktov a ten druhý zas vážne rodinné problémy. No i napriek tomu to spôsobilo určité nezhody v skupine, každý mal svoje preferencie a svoj názor. Aj preto som sa rozhodol, že tento post zatiaľ netreba obsadzovať. Tento rok máme v pláne len jeden festival, kam na výpomoc zavolám mojich kamarátov, inštrumentálne to zvládnu bez problémov, takže nie sme pod žiadnym tlakom. A keď príde čas na nahrávanie nového albumu, chcem, aby sa na ňom zúčastnili obaja spomínaní gitaristi, niečo nahrám prípadne aj ja a stále ostáva možnosť prizvať si aj nejakého bývalého člena. Tých zaujímavých možností je tam viacero, myslím si, že potenciál, aby vzniklo niečo unikátne, tam je. Keď už bude všetko nahrané a album pripravený, prídu opäť koncerty, ale to bude najskôr v polovici  roku 2010. A dovtedy sa toho môže ešte veľmi veľa udiať či zmeniť. Počítam však, že v tej dobe jeden z týchto gitaristov už bude môcť vstúpiť do radov kapely a odohrať koncerty. Ak nie, tak mi nezostane nič iného, ako nájsť ďalšieho gitaristu. 

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Christofer Johnsson

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2008-07-25 20:14:36

Prečítané: 869x

Autor: Matej Žáry

Matej Žáry

Názory redakcie

Chýba názor redakcie