VADER - Piotr "Peter" Wiwczarek

Plní sily aj po 25 rokoch

VADER - Piotr

Prvá z extrémnych kapiel bývalého „východného bloku“, ktorá sa stala známou na západe. Tak ich poznáme a aj tak si vyslúžili dnes už svoj legendárny štatút – VADER. Ich hudba je rozoznateľná po pár tónoch a na tom má najväčšiu zásluhu ústredná osoba, frontman Piotr Wiwczarek, ktorý je známejší len ako Peter. Jeho parta je jedna z najdlhšie fungujúcich death metalových kapiel na svete (aj keď ako death metalová nezačala), ktorá sa chystá osláviť okrúhle dvadsiate piate výročie. Je takisto veľmi obľúbená na Slovensku a preto som veľmi rád, že vám môžem v spolupráci s kolegom Dušanom Skalickým (ktorému týmto veľmi pekne ďakujem) priniesť tento rozsiahly článok v podobe, sčasti retrospektívneho, sčasti súčasného rozhovoru práve s  charizmatickým frontmanom tejto kapely patriacej k death metalovej špičke.

Peter, čoskoro oslávite, ako kapela, veľmi pekné výročie. Chcel by som teda od teba, aby si sa vrátil späť ku počiatkom a povedal mi, čo bolo pre teba tým prvým impulzom k tomu, aby si začal hrať na gitare a založil kapelu. A čo ťa viedlo k tomu, že si si vybral metal ako štýl, ktorý chceš hrať?
Keď som založil kapelu, tak som bol už nakazený hard rockom a heavy metalom. Začalo to už tak dva-tri roky pred tým, ako som vôbec zobral gitaru do rúk. Bol som na základnej škole a tou prvou kapelou, ktorá ma naozaj ovplyvnila a zmenila môj život, boli BLACK SABBATH. Takže som chcel hrať hard rock. Časom som sa spoznal ďalšie kapely najmä cez rádio a nahraté pásky, keďže to bol jediný spôsob, ako sa u nás v tej dobe dalo dostať k hudbe. No a ďalším krokom boli JUDAS PRIEST. K nim som sa dostal v čase, keď už som začínal hrať na basgitaru, keďže to bol môj prvý nástroj. A vtedy som stretol Zbigiho (pozn. aut.: Zbigniew Wroblewski)  a spolu sme založili VADER – to sa písal rok 1983, takže preto sa blíži naše 25 výročie. Začali sme hrať viac heavy metalovejšiu muziku. Naše prvé songy boli rýchle a agresívne lebo tak sme si našu hudbu predstavovali. Ale skutočná agresivita sa do kapely dostala potom, ako vyšiel Show No Mercy od SLAYER. Tento album zmenil svet a aj naše vnímanie extrémneho metalu. Začali sme hrať svoje prvé koncerty, zmenili sme zostavu, keďže Zbigi chcel hrať jemnejšie ako ja. No a vtedy som našiel Doca, ktorý nám najprv len pomáhal, no časom sa stal regulárnym členom a spolu s ním sme začali tvoriť piesne pre naše prvé oficiálne demo Necrolust , ktoré vyšlo v 1989. Tam bol ten skutočný začiatok. V ďalších rokoch to bolo hľadanie ostatných členov a v 1990 sme nahrali Morbid Reich, čo bol prvý úspech VADER, keďže vďaka nemu sme podpísali zmluvu s Earache, pre ktorých sme nahrali v 1992 s Ultimate Incantation. Takže na vydanie prvého albumu sme museli čakať desať rokov. To bola naša realita vo východnej Európe v osemdesiatych-deväťdesiatych rokoch. 

Napadlo by ťa v tej dobe, že o mnoho rokov budete jednou z najzásadnejších kapiel v death metalovom žánri?
Určite nie. Úspech ani nebol náš cieľ. Samozrejme, každý kto začne hrať v nejakej kapele, sníva o tom, že bude hrať veľké koncerty a turné s dobrými kapelami, kvalitnou technikou a tak ďalej. Ale to bol len sen. Vtedy by mi ani nenapadlo, že sa nám to podarí. Zmena politickej situácie nám však veľmi pomohla. Naše prvé turné mimo Poľska s BOLT THROWER a GRAVE v Európe a s DEICIDE a SUFFOCATION v USA boli pre nás obrovskou šancou a my sme mohli ukázať náš potenciál. Pre ľudí na tých koncertoch sme boli zaujímaví hlavne tým, že sme boli z pre nich exotickej krajiny, no my sme sa im snažili ukázať, že to nie je nič zvláštne, že VADER je skutočný. A snažili sme sa ukázať mnohým z nich, ktorí tomu neverili, že kapela „spoza opony“ dokáže hrať poriadne zverskú hudbu a že takýchto spolkov je viac a VADER je len jedným z prvých, ktorí sa dostali ďalej a myslím, že sa nám to podarilo a všetci pochopili, že aj východné kapely majú čo ponúknuť, keďže okrem nás sa aj v okolitých štátoch tvorili extrémne kapely – v Česku, u vás na Slovensku, na Ukrajine, proste všade. A my sme mali tú možnosť ukázať, že tu je potenciál. No a potom sme pracovali skutočne tvrdo, čo sa vyplatilo, keďže stále tu sme a stále ideme ďalej. Vytvorili sme si vlastný štýl a stali sme sa kapelou, ktorá ovplyvnila a ovplyvňuje ďalšie generácie hudobníkov a to je niečo úžasné.

Mal si možnosť vidieť, ako sa scéna mení. Nechcem, aby si porovnával, aké to bolo niekedy a aké je to teraz. Chcel by som vedieť, čo vidíš ako negatívum. Čo bolo v minulosti lepšie?
Myslím si, že metaloví fanúšikovia v minulosti mali v sebe viac zanietenia pre hudbu. Možno to bolo tým, že vlastne nebolo v obchodoch nič dostať. Žiadne magazíny, len nejaké kopírované, albumov bolo menej, všetky tie veci boli drahé, ale ten zápal bol oveľa väčší. Ľudia si kreslili logá kapiel na bundy, vlastnoručne si robili tričká. A „metalheads“ tvorili akýsi spoločný oddiel, chodili spolu na koncerty v mánii. V súčasnosti je všetko v obchodoch. Myslím, že aj metalová hudba je pomerne dosť skomercionalizovaná a tá vášeň pre vec nie je tak veľká. Samozrejme stále sú kopy fanúšikov po celom svete, ktorí navštevujú koncerty, aj takých, ktorí sú skutočne do metalu zažratí. Ale niečo mi proste chýba.

Ktorý album VADER je podľa teba ten najdôležitejší a prečo?
Ja by som povedal, že úplne prvý. Už len preto, že bol prvý a podarilo sa nám ho nahrať pre vtedy mimoriadne známy label Earache, ktorý nám potom dal možnosť propagovať ho na veľkých koncertoch. Nahrali nám videoklip, ktorý sa dostal aj do MTV Headbanger’s Ball. A bola to prvá šanca, pre nás ukázať sa svetu, ako som spomínal. A bolo to dôležité aj pre Poľsko, keďže to bolo niečo, na čo boli naši metaloví fanúšikovia hrdí. Takže pre VADER, poľských fans, ale aj pre zvyšok sveta bol najdôležitejší Ultimate Incantation. Ale aj ten posledný, keďže po veľkej strate Doca, po jeho dlhých problémoch s drogami a alkoholom, sme museli ukázať svetu, že sme stále schopní a že aj bez takej silnej a talentovanej osobnosti, akou bol Doc, dokážeme stále robiť dobré nahrávky a stále byť kapelou. Tak by som to teda rozšíril na debut a zatiaľ posledný album.

Je nejaká nahrávka, s ktorou nie si až taký spokojný, alebo si ňou vyslovene sklamaný?
Ako hudobník a skladateľ som nikdy nebol nespokojný so žiadnym albumom. Bol som nespokojný len s reakciou na jeden z nich, ktorý bol pokusom o vytvorenie niečoho trocha iného – stále metalového a stále vaderovského, ale iného. Konkrétne mám na mysli The Beast. Bol to prvý album bez Doca s novým bubeníkom a bol zároveň o troška jemnejší, bližší klasickému metalu. Bol som sklamaný hlavne preto, že veľké množstvo ľudí chcelo, aby VADER urobili niečo „iné“ a potom ako sme sa o to pokúsili, volali po návrate „skutočných“ VADER, ktorý bol rovnako agresívny od svojich začiatkov až doteraz. Takže nebol som sklamaný z albumu, len z reakcie tých, ktorí chceli niečo iné.

Čo by si povedal, ak by sa ťa niekto spýtal na to, čo je najlepšie na pôsobení vo VADER?
Hm... ťažko povedať. Zrejme by som povedal, že sú to koncerty a cestovanie. To je tá najlepšia vec na bytí v kapele. Hranie naživo je tá podstata, to prečo sme tu, prečo hráme hudbu. Metal je o živých vystúpeniach. Nahrávanie je len, aby boli tie piesne zaznamenané. Ale hranie naživo je podstatou VADER. No a skvelé je aj cestovanie za novými ľuďmi z rôznorodých kultúr, náboženstiev s odlišnou mentalitou a počuť ten istý „krik“ z rôznych kútov sveta. Aj keď cena za to je veľká, keďže sme sa obetovali a nemáme vlastne žiadny súkromný život. Sme už dlho profesionálni hudobníci a všetku energiu vkladáme do kapely – deväťdesiat percent našich životov tvorí VADER.

Takže strata súkromného života je tým najhorším momentom pre člena kapely?
Je to cena. Cena za to, že som členom profesionálnej kapely, aj keď death metalovej. 

Si hlavný skladateľ a líder kapely. Koho vidíš ako toho druhého muža, ako svoju pravú ruku?
No… Doc bol vždy tou osobou, keďže bol akousi chrbticou kapely – bol bubeník a poriadne talentovaný. Odkedy sme začali nahrávať prvé demá to počas všetkých tých rokov šlo medzi nami výborne. Mohli sme spolupracovať bez slov. Ja som niečo pripravil, on na tom popracoval a šli sme do štúdia. No a teraz sa mi zdá, že práve jeho nástupca Daray je podobný typ osobnosti. Po dvoch albumoch sa v kapele našiel a pochopil náš spôsob tvorby. I keď to je vlastne len zjednodušenie práce v štúdiu. Každý člen k tomu pridáva niečo zo svojich schopností. Ale myslím, že potom ako odišiel Doc, Mauser sa stal tou veľmi dôležitou druhou časťou. Začal tiež skladať, je, po mne, služobne najstarší a trávi, tiež po mne, najviac času hraním, tvorením a prácou pre kapelu. Takže, vyzerá to tak, že Daray a Mauser sú rovnako podstatní.

Sú nejaké veci v tvojej kariére, ktoré by si chcel zmeniť, ak by si mohol vrátiť čas?
Možno by som niečo zmenil, ak by som mohol. Ale ja nemám rád tento spôsob zmýšľania. Pretože stále je tu možnosť meniť veci do budúcnosti. Vracať sa do minulosti a nariekať, prečo som neurobil hento alebo tamto nemá zmysel. Radšej myslím dopredu.

Takže sa viac koncentruješ na budúcnosť.
Áno, pretože ideme do budúcnosti a nie do minulosti (smiech). Minulosť je učiteľ a ak sme niečo spravili zle, tak sa môžeme poučiť a napraviť do budúcna.

Pri príležitosti spomínaného výročia ste vydali nové DVD And Blood Was Shed In Warsaw. Pripravili ste teda pre fanúšikov niečo špeciálne?
Je to vlastne prvé DVD nahraté na normálnom, takmer normálnom, koncerte. Predchádzajúce DVD vznikli v TV stanici, čo je síce výborné miesto na zaznamenanie obrazu, ale je to svojim spôsobom „zakázané“ územie, pretože len málo fans sa mohlo dostať dnu. Myslím, že koncerty VADER sú špeciálne vďaka ľuďom a keď nepustíme ľudí, nemôžeme čakať taký dobrý záznam. Fanúšikovia VADER, maniaci, ako ich ja volám, sú dôležitou súčasťou našich vystúpení, možnou tou najdôležitejšou. Tentokrát sme hrali pred takmer normálnym hľadiskom vo Varšave. Stále hovorím takmer, lebo to bol festival a my sme boli len jednou z mnohých kapiel, ktoré vystúpili. Ďalšou skutočne pozitívnou vecou na DVD je zvuk. Konečne máme poriadny sound, ktorý je nielen prídavkom ku obrazu, ale je súčasťou videa. Aj pre ten skvelý zvuk má špeciálne edícia DVD aj bonus v podobe CD so zvukovou stopou z tohto koncertu. Tieto dva aspekty sú asi tými najlepšími vecami na nosiči. Ale je tu aj jeden problém, keďže niečo na tom DVD chýba, čo mi dosť vadí. Keďže náš vydavateľ robil všetko dosť narýchlo, čo bolo chyba a nemohli sme pripraviť to, čo podľa mňa bolo tou najlepšou časťou záznamu – zábery zo zákulisia. Chceli sme ukázať veci, ktoré ľudia v obecenstve nevidia – čo sa deje, keď zídeme z pódia, počas prestávok, alebo ako sa pripravujeme na koncerte a to je niečo dôležité, čo tam chýba kvôli nedostatku času. Vždy keď sa veci náhlia, nedopadnú dobre, takže nie som s týmto DVD stopercentne spokojný.

Aký je „tvoj štýl“ metalu, ktorý najviac počúvaš?
Mám svoj obľúbený metal. Sú to viac-menej kapely, ktoré som spomenul na začiatku interview: BLACK SABBATH, JUDAS PRIEST, ACCEPT, SAXON, alebo MOTÖRHEAD. Tieto kapely ma stále inšpirujú a stále mám pri ich počúvaní husiu kožu. Ja som proste old schoolový týpek. Začal som dokonca zase zbierať vinyly. A keď počúvam nejaký starý album na gramofóne, mám opäť ten istý pocit, aký som mal pred mnohými rokmi. A vlastne asi osemdesiat percent toho, čo počúvam, je to, čo som počúval v minulosti – staré záležitosti, starý metal.

Takže nemáš veľmi rád mladšie kapely? A čo tie, ktoré sú ovplyvnené vami?
Nikdy nevravím nič zlé na kapely, ktoré sa snažia hrať a niečo robiť. Aj keď podľa môjho názoru nie je skupina až taká dobrá, ako by mala byť, je to len môj názor. Ak v nej vidím nejaký potenciál, vidím, že niekto chce hrať, nielen byť úspešná „rocková hviezda“, tak som rád. Keď sme my začínali, mali sme ďaleko od dobrých hudobníkov a hudba nie sú len nejaké úžasné muzikantské schopnosti. Hudba je niečo viac. To, že niekto vie hrať, nie je dosť na to, aby vytvoril dobrú hudbu. Prístup k tomu je dnes dosť iný. Keďže štandard schopností pre hudobníkov je neuveriteľne vysoko, čo niekedy naháňa strach človeku ako ja (smiech), ktorý nie je gitarista. Ja len hrám na gitare, ale nepovažujem sa za gitaristu. Nie som žiaden virtuóz, ani som ním nikdy nechcel byť. Takže som rád, keď vidím chlapcov, ktorý majú v sebe zápal – vedia hrať, no stále majú to zanietenie. A vždy budem takéto bandy podporovať. Možno už nemám toľko času ako v minulosti na to, aby som všetko sledoval, no keď sme na cestách, vždy počujem niečo nové. Sledujem kapely na festivaloch a na šnúrach. Niekedy síce zmeškám kapely, ktoré nás sprevádzajú, ale snažím sa pochytiť niečo zo súčasného diania a podporovať mladé kapely, „mladý metal“. Je to budúca generácia a sme radi, že na ňu môžeme mať nejaký vplyv. My sme mali svojich učiteľov a my môžeme byť podporou a vzorom pre ďalších nasledovníkov. Metal nie je o tom, aký si starý, ale o tom, či to cítiš. To je na muzike skvelé.

V poslednej pracujete skutočne tvrdo a rýchlo. Vydávate albumy pravidelne, vždy urobíte medzi nimi aj nejaké EP-čko. Vaše piesne často vznikajú priamo v štúdiu. Čo máš rád, alebo čo považuješ za dobré na tomto spôsobe práce?
Ako som už spomenul, sme profesionálna kapela. Vždy sme snívali o takom statuse. V minulosti nikto neočakával, že bude niečo ako death metalová profesionálna skupina. Málo kapiel vo svete je v takej pozícii. Ale potom, ako sme sa rozhodli, zariskovali, obetovali sa, máme teraz čas venovať všetko hudbe a tvorbe. Takže preto sme schopní vydať album takmer každý rok pomedzi dlhé koncertné šnúry. Od roku 1993 sme hrali sto, v poslednej dobe už stopäťdesiat koncertov ročne. Je to veľa, ale sme profesionáli a nemusíme vkladať úsilie do nejakej inej práce. Možno nie sme žiadni boháči, ani to nepotrebujeme. Peniaze, ktoré zarobíme, nám postačujú a môžeme sa naplno venovať hudbe. Ale je tu aj druhá strana – aj toho najlepšieho jedla sa dá prejesť. Takže musíme myslieť napr. na plánovanie koncertov, aby sme boli vítanou kapelou a nie niekým, kto hrá niekde príliš často.

Ako ste sa dostali ku spolupráci s tvorcami počítačovej hry The Witcher, ku ktorej ste nahrali titulnú pieseň, na VADER dosť netypický kúsok?
Nápad prišiel od firmy, ktorá hru vytvorila. Vedeli o VADER, a keďže chceli udržať určitý poľský aspekt, ktorý v tej hre je, aj v hudbe, oslovili nás. Boli sme práve v štúdiu a možno práve preto sme sa rozhodli do toho ísť. Bolo to niečo nové. Ja ako skladateľ som povedal: „Dobre, môžeme to skúsiť…“. Vypýtal som si nejaké podklady z originálneho soundtracku ku hre a potom som zložil niečo ako trailer k tejto hre, určité priblíženie atmosféry. Je to aj metalový kúsok, no je v tom aj The Witcher. Už pred tým, ako som začal so skladaním, som vedel, že to bude niečo odlišné od klasických songov od VADER. Aj preto sme použili viac klávesov a samplov, rytmus je iný, pieseň nie je taká rýchla. Nechal som sa inšpirovať spomínaným soundtrackom a pridal k tomu niečo z VADER. 

Čo si myslíš, je také špeciálne na Poľsku, že má takú veľkú kolekciu veľmi kvalitných extrémne (najmä death) metalových kapiel?
No, metal je dosť osobitý v našej krajine. Ale máš pravdu v tom, že je tu obrovské množstvo fakt zaujímavých kapiel a myslím, že tak deväťdesiat percent z nich sú extrémne bandy. Kapely z Poľska, nech sú death, black, alebo aj heavy metalové, hrajú veľmi agresívne a rýchlo. Nie sú tu takmer žiadne kapely, ktoré by hrali veci populárne v iných krajinách, ako power metal alebo klasický heavy metal. Silne extrémny death, black, alebo gothic metal sú žánre, ktoré poľskí metaloví fanúšikovia viac akceptujú. Možno je to celé aj v našej mentalite. Kvôli ohňu, ktorý v nás stále horí. Tá nenávisť, hnev skoro v každom. Možno tam je ten dôvod. Sám neviem, ako to vysvetliť. Je to len taký môj pocit.

Čo, na druhej strane, vravíš na to, že metalové kapely, ako napr. BEHEMOTH majú u vás problém s koncertovaním a podobne?
No, máme tu takzvanú „čiernu listinu“, ktorú vytvoril jeden psychotik menom Nowak. Myslím si, že čosi také by v krajine nemalo existovať. Myslím, že to je narušovanie demokracie v Poľsku. A myslím, že masmédiá tohto chlapa spravili slávnym. Nie je to jeho zásluha. On je len hlupák, ktorý všetko robí z nenávisti, ktorý sa snaží spopularizovať sám seba a média ho do tejto pozície dostali. No podľa mňa je to proste ilegálne. A čo urobil, je pre kapely ako BEHEMOTH vlastne reklama. Oni ani nerušili žiadne koncerty. My sme mali s touto „listinou“ problém. Museli sme presunúť koncert v Krakove do iného klubu, lebo pôvodný organizátor sa bál a chcel koncert zrušiť. A možno problém ani nie je v tom blbcovi Nowakovi, ale problém je vo všetkých tých ľuďoch, ktorí niekoho takého počúvajú a majú pred ním strach, keďže on vlastne nemá na nič podobné právo.

Informácie o rozhovore

Odpovedal/-li: Piotr "Peter" Wiwczarek

Webová stránka:

Informácie o rozhovore

Uverejnené: 2007-12-01 00:16:50

Prečítané: 1511x

Autor: Kamil Adamík

Kamil Adamík

Názory redakcie

Chýba názor redakcie