Kto má nervy na albumy, čo trvajú sedemdesiat minút a obsahujú skladby dlhšie, ako štyri minúty? Tým nenarážam na úmornú novú METALLICU, ale na svižný eponymný album slovenskej trojice ATARAXIA. Kapela existuje od roku 2014 a už má na konte debut, i keď by sa mohlo zdať, že ide o skromný počin. Desať skladieb, dvadsaťjeden minút - je jasné, že o progresívny metal tu nepôjde.

Už po prvých tónoch (ak nepočítam úvodný sample) je počuť, že ATARAXIA sa štylisticky dajú celkom pohodlne zasadiť do škatuľky "powerviolence" vedľa kapiel ako NAILS, a do istej miery počuť aj tóny modernejšej tvorby NAPALM DEATH. Ibaže oproti NAPALM-u veria Ružomberčania skôr punkovému ťahu na bránku, než deathmetalovým riffom.  Agresivita, kľúčová pre tento štýl, sa však u ATARAXIE určite nachádza. Ich debut sa vás bude snažiť skopať, rozbiť a pomlieť na škále od stredného tempa až po občasné rýchlostné závody.

Najväčšou slabinou nahrávky je zrejme zvuk. Tajomstvo efektivity je napríklad v prípade NAILS skryté práve v produkcii, ktorá je veľmi hlasná a surová v duchu noisových nahrávok, aby bola v maximálnom súzvuku s hudbou. A v tomto ohľade ATARAXIA trochu stráca, pretože napriek všetkej profesionalite je nahrávka trochu príliš profesionálna. Zvuk určite nie je vymäknutý či nečitateľný, avšak nedokáže preniesť živelnú silu trojice v jej stopercentnej intenzite. O to silnejšie je potom táto prekážka cítiť pri posluchu (relatívne) priamočiareho albumu.

Každopádne, niektoré aspekty ATARAXIE treba oceniť a pochváliť. V snahe ozvláštniť svoj sound sa neboja využiť samply zo slovenskej kinematografie. Skladbám ako "Parazit" či "Bratstvo neohrozených" dodávajú celkom unikátnu náladu. Tento prístup by mohol priniesť veľmi zaujímavé momenty aj do budúcna, či už ako aspekt hudby, alebo len ako korenie. Ďalšia vec, ktorá znesie najprísnejšie hodnotenie, sú vokály. Gabiho vyššie položený hardcorový rev je väčšinou dobre zrozumiteľný a frontman sa celkom počuteľne nešetrí.

Vďaka výraznému spevu sa jednoducho liahnu aj občasné chytľavé momenty - vypichnúť treba hlavne štvorku "Mamonári" (s neodolateľným heslom "Choďte všetci do piče"). ATARAXIA si dáva dobrý pozor aj pri skladaní minútu-a-pol trvajúcich piesní, čím preklenie častý problém žánru - monotónnosť. Každý song má aspoň jeden riff, jednu zmenu tempa, sample... niečo, čo ju odlíši od ostatných. Najviac vynikajú skladby s poradovým číslom 1, 4, a 9, no šarm nechýba ani jednej.

Keďže ide o (aspoň približne) dlhohrajúci debut, ide o solídny úspech, pretože jasne a sebavedomo vymedzuje základy, na ktorých môže kapela v budúcnosti stavať. Muzikantské výkony sú na profesionálnej úrovni a songy sú dobre poskladané. A na veciach ako produkcia či objavovanie hrdo vlastného zvuku sa dá zapracovať. A ani tieto limity neuberú Gabimu, Jakubovi a Marovi príliš veľa bodov. Iste, tam, kde vám špička žánru plynulým pohybom odtrhne hlavu, dostanete od ATARAXIE iba jednu po papuli. Ale aj tá jedna vás bude ešte poriadne dlho bolieť.