Od desiatej radovky nemeckej kultovice ATROCITY som popravde nečakal nič prevratné, čo sa napokon aj potvrdilo. No zároveň som si ju púšťal s akýmsi nedefinovateľným pocitom bázne, veď predsa len je to legenda, ktorá scénu obohacuje tu s väčším, tu so skromnejším prínosom už tridsať (30) rokov. A paradoxne aj tento pocit dostál svojmu. Novinkou Okkult II sa po piatich rokoch rozhodli nadviazať na predchádzajúci album Okkult. Ako som v úvode spomínal, album neponúka nič, čo by sme už nepočuli. Valivý a nekompromisný death metal ochutený orchestrálnymi zborovými vsuvkami, no Alex a spol. vsadili na agresívny, temný, miestami až morbídny hudobný prejav plný hutných a rozhodne nie druhotriednych riffov, ako napríklad v druhej skladbe Shadowtaker, ktorá ma svojim nosným riffom spojeným s úderným tempom rozdupala ako stádo mustangov.

Keď som pri tom rytme, nesmiem opomenúť prácu bicmena Jorisa, ktorého dvojkopák ženie gitary do neúprosného cvalu takmer neustále a štekavými prechodmi delí tempá v skladbách plynule, miestami až nebadane. A práve v týchto pasážach som to kapele zožral aj s navijakom, pretože boli obdobia, keď ATROCITY hrali až neznesiteľne monotónne, nebojím sa povedať nezmyselne. Tým časom však pevne verím nadobro odzvonilo, "páč" nový materiál ponúka variabilnú, hutnú, miestami síce mierne klišovitú, no plne vyzretú muziku. Ale to by už po tridsiatich rokoch mala byť samozrejmosť.

Ak som čakal nudu, nedočkal som sa, ak som čakal facku, priam K.O., tiež som ho nedostal. Pocit spokojnosti však rozhodne vyhráva, veď ATROCITY stáli pri zrode death metalu a po muzikantských "prešľapoch" z rokov minulých opäť doslova "zahrmeli".