Určite so mnou budete súhlasiť, ak poviem, že BEHEMOTH patria vo svojom štýle k špičke. Za 12 rokov svojej existencie sa vypracovali z black metalovej skupiny spievajúcej o lesoch na skupinu kombinujúcu extrémny death metal s temnotou black metalu. Toho roku vydali svoj ďalší album „Demigod“, ktorým opäť posunuli hranicu extrémnosti na vyššiu úroveň.

Už v predchádzajúcom albume „Zos Kia Cultus“ ste si mohli všimnúť nábeh na egyptské motívy, či už hudbou, textami alebo grafikou na obale albumu. V tomto albume to je ešte citeľnejšie – už v prvej pesničke „Sculpting the Throne ov Seth“ to zistíte. A to už od začiatočných sekúnd, kde hrá akustická gitara hudbu, ako vystrihnutú z egyptských príbehov. No a potom sa už rozbehne tá smršť Infernových bicích, Havokovej gitary a Nergalovho temného vokálu doprevádzaného gitarou. Z tejto pesničky je jasne cítiť, že skupina sa inšpirovala tvorbou skupiny NILE – skvelé sólo hovorí za všetko. Egyptský vplyv je aj v druhej piesni „Demigod“, ktoré je zakončené takisto skvelým „nileovským“ sólom. Tretia pieseň s názvom „Conquer All“ sa skôr nesie v tradičnom duchu BEHEMOTH.

Podobne ako aj štvrtá „The Nephilim Rising“, ktorá je treťou najdlhšou skladbou na albume. Neberte to však, že má šesť, až osem minút. Jej dĺžka je 4:20. To je myslím najväčšia chyba tohoto albumu – tvorí ho len 10 piesni s celkovou dĺžkou štyridsať minút. Túto pesničku opäť zakončí skvelé sólo, ktoré vystrieda akustická gitara, hrajúca – ako inak – egyptskú pasáž. Veľmi podarené. „Towards Babylon“ začína rýchlymi bicími, ktoré skvele dopĺňajú gitary. V celej piesni nenájdete jedno pomalšie miesto. Za ňou nasleduje najkratšia pieseň na albume „Before Aeons Came“ – má len 2:58. Začína sa pomaly, ale to len preto, aby vás pripravila na rýchle slohy a refrény. Musím povedať, že ďalšia pesnička „Myterium Coniunctionis (Hermanubis)“ nejako skĺzne do šedého priemeru, nie je v nej žiadna inovácia. Je to samozrejme z hudobnej stránky skvelá vec, nič menej, takú pesničku sme mohli počuť pár skladieb pred ňou. Za touto „nudnou“ pesničkou však nasleduje najtechnickejšia vec na celom albume – „Xul“. Za každou slohou, a takisto aj v refréne, sa nachádza sólo. V tomto tracku si zahosťoval Karl Sanders zo skupiny Nile , ktorého skvelému sólu patria záverečné sekundy. Plynulým prechodom a krikom všetkých členov skupiny sa začína predposledná pesnička „Slaves Shall Serve“ – opäť veľmi rýchla, avšak podľa mňa krátka vec. Posledná pieseň je „The Reign ov Shemsu-Hor“ – najdlhšia zo všetkých, a to v pravom slova zmysle – jej čas je 8:26. Začína pomalými bicími, ako na pochod, sprevádzajú ich gitary. Pripomína púť niekoľkotisícovej armády po púšti za veľkým víťazstvom. Po troch minútach sa to však rozbehne opäť do klasickej „Behemoth rýchlosti“, ktorú dopĺňanú sóla „na každom kroku“. Skvelé zakončenie celého albumu.

Ak budete počúvať tento album, určite vám neunikne rozdiel od predchadzajúcich albumov, to však nie je na škodu – práve naopak, vidno, že členovia chcú limit svojich schopností stále nastavovať vyššie a vyššie. Jedinými mínusmi sú krátkosť albumu (mohol byť aspoň okolo tých 50 minút) a jedna, dve skladby, ktoré vás nejako extra neoslovia. Ináč musím povedať, že to je super album. Som zvedavý, akú priečku si chlapci nastavia na ďalšom albume. Táto zatiaľ vyzerá na neprekonateľnú.

P.S.: Ospravedlňte zvýšený výskyt slova "sólo", ale ja nemôžem za to, že sú skvelé!