CANDLEMASS sú azda prvou kapelou, ktorá do doom metalu primiešala melanchóliu a ich diskografia obsahuje nejedno zásadné dielo. Nejaký čas to vyzeralo, že sa legendárni Švédi už definitívne pobrali na pomyselný dôchodok - séria dvoch EP-čiek z rokov 2016-2018 však ukázala pravý opak a dnes tu od týchto matadorov máme zbrusu nový album "The Door to Doom". Ide o ich dvanástu plnohodnotnú dosku a buďte si istí, že páni nehodlajú uhnúť zo svojho epic doomového štýlu, ktorý pred mnohými dekádami v podstate sami definovali. Mimochodom, všetci piati zúčastnení boli prítomní na aspoň jednom z prvých dvoch albumov (a to sa písali 80. roky).

Hudobne sa CANDLEMASS spoliehajú na súhru dvoch gitár, ktoré majú na starosti Mappe Björkman a Lars Johansson. Celkový výsledok znie čiastočne „heavy“, no našťastie nie príliš. Povestné ťažké riffy sa striedajú s rôznorodými melódiami, občas dôjde na vybrnkávačky a špecialitou sú prepracované riffy, niekedy podporované pomalým doprovodom. Leif Edling, hlavný mozog kapely, sa s príkladnou presnosťou stará o štyri hrubé struny. Jan Lindh za bicími sa nemá kam ponáhľať, avšak okrem pomalších rytmov (tých je samozrejme väčšina) občas aj mierne zrýchli. Album sa rozbieha trochu ťažkopádne a hneď úvodná záležitosť "Splendor Demon Majesty" je napokon jednou z tých rýchlejších vecí. Prvou výraznejšou skladbou je klipovka "Astorolus - The Great Octopus", v ktorej si zasóloval sám veľký Tony Iommi (BLACK SABBATH). Špeciálnu príchuť má takmer-čisto-akustická balada "Bridge Of The Blind", ktorá svojou jemnosťou pohladí na duši, aby v závere prekvapila dojímavým sólom. Najhitovejšie vyznieva podmanivá "House Of Doom" (vyšla už minulý rok na rovnomennom EP), v ktorej započujeme i organ, a za zmienku stojí aj záver v podobe "The Omega Circle".

Špeciálnou kategóriou bol u CANDLEMASS vždy spev. Messiah Marcolin so svojim nezabudnuteľným výzorom sa už asi nevráti, jeho „zaDoomaní“ kolegovia však načreli do ďalekej minulosti a znovu angažovali mierne zabudnutého Johana Längquista. Že vám toto meno nie je povedomé? Tak vedzte, že práve on naspieval debut "Epicus Doomicus Metallicus" (1986), ktorý mal zásadný význam pre vývoj ním deklarovaného štýlu. Odvtedy ubehlo veľa času, no Johanov vokál je aj v roku 2019 na mimoriadnej úrovni a to dokonca i vo vyšších polohách. Nechcem ho porovnávať s nikým z bývalých spevákov, proste si vypočujte výsledok a názor si spravíte sami.

CANDLEMASS aj po 35 rokoch od založenia vydali dielo, za ktoré sa nemusia hanbiť. Iste, nenájdeme na ňom megahit typu "Mirror Mirror"; niekoľko silných motívov sa strieda s menej zaujímavými momentmi, žiadna vata ani trapasy sa nekonajú. Zvuk na "The Door to Doom" má v sebe určitú old-schoolovú špinavosť a predsa sú všetky nástroje krásne počuteľné. Ak by to mala byť rozlúčka Edlingovcov so scénou, odídu z nej so vztýčenými hlavami. Ale ktovie… nechajme sa prekvapiť!