Ktorá skupina (spolu s pár ďalšími) založila žáner zvaný brutal death metal? Ktorú si v tomto žánri nepomýlite so žiadnou inou? A ktorá sa počas existencie, ktorej začiatok datovaný je rokom 1988, z deathmetalového smerovania neuchýlila ani o krok, nech už bola doba akákoľvek „zlá“ a akýkoľvek trend okolo (mimo) jej sveta prebiehal? Odpoveď na všetky tri otázky znie CANNIBAL CORPSE.

„Mäsiari“ pôvodom z Buffalo v štáte New York v marci prišli s v poradí dvanástym dlhohrajúcim krvavým zárezom, na ktorom sa opäť nepotrebujú na nič hrať a sú sami sebou. Je mi dosť jedno, či takto hrajú v prvom rade kvôli sebe, alebo hrajú na istotu, pretože „ich ľudia“ od nich chcú presne toto, hrajú to ako Páni. Táto skupina sa hudobne plne vyvinula ešte pred koncom 90. rokov, odvtedy viac-menej hlavne „vybrusuje detaily“ a je pravda, že albumy z tohto tisícročia ma niektoré bavia viac, iné menej, za každých okolností však predstavujú žánrovú extratriedu. Dvanásťskladbová novinka ukazuje „ľudožrútov“ v plnej sile, možno aj preto, že si na ňu tak trochu netradične dožičili skoro tri roky – v začiatkoch to chrlili rok čo rok, potom prešli na dosť stabilný dvojročný interval. Materiál nechali poriadne dozrieť, tým pádom tu máme ich „patentovaný“ nárez v štýle vlastnom im samým – gitarové postupy, melodické sóla a zvuk dua Barret/O’Brien si nepomýlite s ničím a CC inšpirovali mnoho mladších bánd ešte predtým, než to celé prevzali oni – len tie gitary nikto, kto by sa ich snažil otrocky napodobňovať, proste takto dobre nevymyslí. Všetky tie typické riffy a harmónie stvorili a rozvinuli oni (a Jack Owen blahej pamäti), ostatní nech sa radšej snažia o niečo svoje, nech sa ten štýl aj niekde hýbe (nie že by sa miestami po novom skôr netočil v kruhu).

Absolútne typický je aj „železný“ zvuk virtuóznej a zároveň funkčnej Websterovej basy, a Fischerov hlboký burácajúci, prípadne nie celkom príčetne vreštiaci vokál, pri ktorom si už mladšie deathmetalové generácie na meno Barnes možno ani nespomenú. Milovníci vysoko technického, „umeleckého“ hrania na bicie v extrémnom metale môžu mať výhrady k priamočiaremu, pre niektorých „nudnému“ Mazurkiewiczovmu štýlu, fakt ale je, že ten chlap je tam človekom na pravom mieste, keďže u CANNIBAL CORPSE proste vždy viedla priamočiara údernosť a drvivosť, a techniku do svojej hudby začleňovali vždy prirodzeným, nevnucujúcim sa spôsobom. Ich prístup k žánru je absolútne klasický, vedia, že lepšie, než snažiť sa nasilu hrať a znieť „moderne“, je lepšie hrať a znieť po svojom a dobre. To dokazujú aj tým, že materiál obsahuje veľa chytľavých „do mozgovne lezúcich“ motívov, aj tým, že svoje klasické textové krváky majú dobre napísané a mladá generácia sa môže poučiť, ako to „gore“ vlastne má vyzerať. Kto do vecí vidí aj pod povrch, bude vedieť napríklad aj to, že „Strangulation Chair“ nie je len výplodom fantázie, a odkazov na krvavú realitu sa tu nájde viac. Áno, dajme tomu, že CC sú v zásade dosť predvídateľnou skupinou. Ale okrem iného v tom, že stále sú zárukou najvyššej kvality.