Jednou z mála skupín, u ktorej si úplne presne pamätám prvý vypočutý song, je DEICIDE. Už je to teda nejaký ten piatok a tou "vyvolenou" bol "Serpents of the Light" z vtedy aktuálneho rovnomenného albumu. Bol som vtedy totálne uchvátený a bolo jasné, že táto skupina bude mojou obľúbenou. Odvtedy Glen a spol. prešli ďalekú cestu, ktorá síce zahŕňala personálne zmeny a v podstate nemeniacu sa hudbu. Ak uvážime aj to, že po odchode bratov Hoffmanovcov kapelu doplnili technickejší hráči, tak nenastala žiadna výraznejšia zmena. DEICIDE hrajú stále "len" death metal, samozrejme s veľkou dávkou blasfémie.

Práve textová podoba je hlavným poznávacím znakom týchto pekelníkov a taktiež Glenov hlas. Ak by som robil nábor na moderátora pre rozhlas v pekle, tak Glen by bol mojou prvou voľbou, pretože jeho prejav k tým textom pasuje tak, ako obrátený kríž na jeho čelo. Jednu jedinú výhradu k nemu mám. Občas by mohol byť chvíľku ticho. Je neuveriteľné, koľko toho odspieva, odreve, odkomunikuje.
Jednotlivé záseky sú pomerne krátke, "najdlhšia" skladba je hneď prvá ("One with Satan") a nemá ani štyri minúty. Ak si zoberieme, že tu máme celkovo 12 songov, dostaneme sa takmer na 38 minút. Vzhľadom na to, že album je naozaj intenzívny a jediný oddych je v podstate len na začiatku, pár sekúnd, tak je stopáž v poriadku. Menej odolní poslucháči by možno prijali dokonca aj kratší hrací čas.

Hudobne sa DEICIDE mierne posunuli k jednoduchším kompozíciám. Nie síce v zmysle v začiatkoch kapely, ale predsa len už tu boli aj prepracovanejšie veci, z hľadiska gitár. Takmer po 30 rokoch nestratili nič zo svojej agresivity, protikresťanského / protináboženského postoju a skvelého death metalu. Koho to nepresvedčilo doteraz, tak už nikdy. Neostáva len dúfať, že Glen a spol. nám pripravia ešte nejednu porciu skvelej hudby, a to aj s vedomím, že od Glena len o niečo starší ex-člen Ralph Santolla zomrel pred pár mesiacmi.

(O vydanie "Overtures Of Blasphemy" sa postarali Century Media Records a samozrejmosťou sú tak všetky možné aj nemožné edície.)