Istotne ste už zaregistrovali, že pred nedávnom odišiel z FEAR FACTORY ich dlhoročný spevák Burton C. Bell. Každopádne nový album "Aggression Continuum" stihol naspievať a to je dobre. Jeho hlas je výrazným prvkom ich hudby a bez neho by to nebolo ono.

Možno som naivný, no v kútiku duše som čakal od FEAR FACTORY nejaké inovácie. Je mi však jasné, že ich nemôžem čakať od Dina Cazaresa. Jeho gitarové riffy majú svoj špecifický výraz a je to proste jeho štýl. To isté sa dá povedať o Burtonovom speve. Na rytmike sa toho tiež veľa nezmenilo, aj keď je pozitívne, že sa nevrátili k automatu. A preto moja nádej vzhliadala k samplom a „industriálnym“ prvkom. Tie úvodzovky som použil zámerne, pretože tie skutočné nájdeme len na debutovom albume. Mimochodom dodnes nechápem, prečo nepokračovali v ich využívaní a vrhli sa na ich umelé klony. "Soul of A New Machine" považujem dodnes za vrchol ich tvorby. Ale dobre, akceptujem to. Od tej doby však prebehlo už štvrťstoročie a možnosti elektronickej hudby sa posunuli míľovými krokmi vpred. Na novinke je to počuť, no očakával by som menej sterility a viac špiny. Miestami mi pripadá, akoby ich robili tvorcovia videohier. Verím že to môže osloviť mladšiu generáciu, no mne to nejako nevonia.

Na druhej strane chválim použitie reálnych kovových samplov hneď v úvodnej skladbe "Recode". No zároveň v nej počujem niečo, čo znie ako umelá symfónia. Toto mi nerobte, prosím, neťahajte tieto prvky do svojej hudby! Podobné pokusy nájdeme aj v iných piesňach a ja sa pri nich cítim divne. Toto má byť surová industriálna hudba. Paradoxne na záver albumu prichádza pasáž, ktorá sa najviac približuje mojim predstavám. Chladné vesmírne zvuky, duniace údery a celkový soundtrackový nádych. Aj v ostatných smeroch znie "End of Line" asi najinovatívnejšie. Dokonca aj tie spomínané umeliny tu celkom pasujú. Nemohli s podobnými motívmi pracovať po celý čas?

Ale aby som len nekritizoval, je aj čo pochváliť. Burton C. Bell spieva na albume fakt veľké množstvo melodických liniek. Akoby tušil, že ich nebude musieť spievať naživo. Každopádne jeho vokál sa počúva veľmi dobre a skvele pasuje k ich hudbe. Čo sa týka gitary Dina Cazaresa, tak to je úplná klasika. Dynamické riffy v typických FEAR FACTORY-tempách sú jeho osvedčená receptúra. Majú stále svoje čaro, aj keď nejaký ten nečakaný moment by osviežil. Jeden by sa však našiel, a síce sólo v skladbe "Monolith". Tento prvok sa nevyskytuje v ich hudbe prakticky vôbec. Mimochodom je to druhá najvydarenejšia skladba na nahrávke. Baví ma v nej moment, kedy sa začne preklápať rockovým smerom. Je zaujímavé, že obe skladby sa nachádzajú na chvoste nahrávky.

Celkovo sú moje dojmy z novinky rozporuplné. Na jednej strane sú tu svieže nápady, ktoré som však očakával vo väčšej miere. Na druhej strane: sterilné sample a dosť veľa kopírovania vlastnej tvorby. Nik nepopiera ich originálny koncept a jedinečné prevedenie, no od vizionárov by som čakal viac invencie. Nabudúce budem mať asi menej očakávaní. A bude vlastne nejaké nabudúce?