Gama lúče tento rok vydávajú po švorročnej pauze už svoje jedenáste dielko a vystavujú sa tak pomyselnému súboju s odkazom albumu, na ktorom mal obrovský podiel práve frontman Gamma Ray Kai Hansen. Ako dopadol súboj Helloweenskeho odkazu Keepera, a majestátnych Gamma Ray, dnes už môžete posúdiť. Avšak ja sa tomuto tentokrát vyhnem a zameriam sa len na Lúče. Čo prvé udrie do očí, je ako vždy cover s maskotom známym už z Walls of Jericho od Helloweenu. Ale ako si už priaznivci Gamma Ray určite všimli, je tu zásadný rozdiel v pojatí tejto hlavnej maľby. Covery Gamma Ray boli vždy pestrofarebné, do detailov rozpracované a podrobné. Tentokrát zvolili jednoduchý motív, ktorý mi mierne pripomenul Hellfire Club od Edguy a aby zvýraznili svoju majestátnosť, praskliny okolo maskota symbolizujú mapu sveta. Novosti Kai Hansen sľuboval aj, čo sa týka hudobnej stránky. Album mal byť podľa jeho slov progresívnejší, experimentálny a menej priamočiary. Či sa mu ale zámer úplne podaril, nie som si moc istá...

Album začína rovno pekelne rýchlym nájazdom v podobe skladby "My Temple". Priamočiary heavy metal, z ktorého cítiť citáciu Judas Priest, ale o 180 stupňov sa obráti pomalá pasáž, v ktorej rozpoznáte hardrockové vplyvy. Riff po tretej minúte nesporne pripomenie Sabbath Bloody Sabbath, ba až moc okate. Aj priškrtený Kaiov hlas sa snaží o pripodobnenie. No, veličiny typu Gamma Ray by nemali kopírovať až tak otvorene. Ale musím pochváliť background vokály, ktoré dodávajú skladbe isté čaro. Najpriamočiarejšou skladbou na albume je ale nasledovná "Fight", ktorá odráža to najlepšie z minulej tvorby samotných Gammáčov. Najskôr tento odkaz smeruje k "elektrárni", čiže albumu "Powerplant". Čarovný je kratučký zborový refrén minútu pred koncom. Sľubované experimenty načrtne už úvod songu "Strange World", priam psychadelický nádych progresívneho rock/popu 80tych rokov. Celá skladba sa potom nesie v šlapavom tempe. Nenormálnym riffom začína štvrtá "Hell is Thy Home". Speedová gitarová jazda, diabolská rýchlosť, brutálny basový riff, ktorý dáva skladbe tú správnu tvrdosť - to sú esencie k speedovému úspechu. Úvod "Blood Religion" mi silne pripomína novú tvár Iron Maiden, alebo trebárs staršiu Hallowed be Thy Name. Ale je to len úvod... song prejde do šlapavejšieho tempa, dočkáme sa aj pár orchestrálnych vložiek a dramatických kláves v pozadí.

Prvých päť songov pre mňa predstavujú tú silnejšiu časť albumu. To neznamená, že druhá by bola zlá, práve naopak. "Condemned to Hell" začína maximálne progresívne, tento tvrdý riff bude dominovať songu po takmer celé jeho trvanie, výnimkou sú akurát refrény, kde poznať starú známu Gammu. "Spiritual Dictator" ma nijak extra nezaujal, proste klasická Hansenovská skladba ožiarená gama lúčmi. Nič viac a nič menej. Takmer titulná "Majesty" je najepickejším kúskom na albume, s orientálnymi a originálnymi prvkami, navodzujúcimi atmosféru, pri ktorej človeku po chrbte bhajú zimomriavky. Veľmi prepracovaná a silná skladba, takmer až s mystickým nádychom. Na ploche 6 a pol nám ukáže takmer všetko, čo je súčasná Gamma Ray schopná ponúknuť. Zaujímavé sú aj operné zbory, tak typické dneska napríklad pre Blind Guardian, ale u Gamma je to povedzme dosť nový prvok. Aby sme sa nenudili dvoma epickými skladbami po sebe, priestor medzi nimi vypĺňa veselá hardrocková pieseň s takmer až patetickými klávesami. Najdlhšia pieseň na albume, "Revelation" ma dokázala zaujať opäť opernými zbormi ála Blind Guardian alebo Rhapsody a silnou gitarovou jazdou a takisto pár veľmi emotívnymi pasážami akoby vystrihnutými z nejakého silného filmu...

Kai Hansen snáď ani nemôže vytvoriť zlý album. Experimentovať sa experimentovalo, v rámci možností, čakala som síce trocha viac a Lúčom by to ani neuškodilo. To, že sa stále držia odkazu svojich predošlých albumov, je pre niekoho klad a pre niekoho zápor. Svojmu typickému rukopisu ale chceli dať moderný kabát a myslím, že sa im to celkom podarilo.