Keď sa mi do rúk dostala novinka od fínskych lesníkov KORPIKLAANI, potešil som sa. Mal som náladu na trochu ľudového temperamentu a predpokladal som, že akonáhle rozbalím a spustím playlist, vtiahne ma do varu bezstarostná a pre KORPIKLAANI klasická „hopsa-hejsa“.

A veru, ani po prvej skladbe s názvom "Kunnia" sa na mojich očakávaniach nič nezmenilo. Tie sa však postupom času akosi rozbili a časom úplne rozprášili. V prvej chvíli sa mohlo zdať, že to pre kapelu samotnú symbolizuje úpadok, no pri druhom posluchu sa môj názor celkom neočakávane zmenil. Stále platí, že "Manala" je iná ako ste boli u zástancov krčmového tanečného metalu doteraz zvyknutí. Nepochybne natrafíte aj tu na odľahčené momenty, ktoré vám budú evokovať váš vlastný duševný stav, keď popíjate v krčme s partiou asi štvrté pivo a máte pocit, že nejestvuje vec, ktorú by ste nezvládli a že všetko je v pohode. Napriek tejto skutočnosti sa nemôžem ubrániť dojmu, že kapela sa konečne (!!!) posunula o nejaký ten jeden či dva krôčiky ďalej od jamy, ktorú za tie roky lenivo vystála.

Čo si človek uvedomí asi v polovici tracklistu, v prípade "Manala" ide podľa mňa o jeden z najmetalovejších albumov tejto bandy. Svoje folkové nápady balí miestami na jej pomery do relatívne mohutných metalových riffov, čo u tejto šestice zo severu nebolo vždy pravidlom. Ruka v ruke s uvedenou skutočnosťou kráča fakt, že kapela sa posnažila aj v inštrumentálnej rovine a namiesto toho, aby stále iba plávala po povrchu, odvážila sa miestami ponoriť hlbšie do skladby. Je to niečo, čo je pre poňatie hudby u KORPIKLAANI viac-menej nové, preto je viac ako prirodzené, že v podstate celkom odvážne novátorské tendencie si vyžiadali aj nejaké tie obete. V tomto prípade si to odniesli viaceré hluché pasáže, predovšetkým viaceré slohy zostali v tieni refrénov, ktoré si zachovali typický „korpiklaanovský“ šmrnc. Hoci by sa mohlo zdať, že folkové nástroje miestami ustupujú mohutnejšiemu zvuku gitarových riffov, nie je tomu celkom tak, pretože vzápätí príde také atmosférické husľové sólo ako napr. v skladbe "Ruumiinmultaa" alebo na konci "Petoeläimen Kuola". A hoci album budí dojem, že chce byť viac atmosférický ako jeho nedávni predchodcovia, je potrebné ho hodnotiť ako pomerne rozmanitú mozaiku, čo je tiež pre kapelu a jej ďalší vývoj dobrou správou. Ba čo viac, u Korpiklaani je to poprvýkrát, čo musím vyhlásiť, že na objektívne zhodnotenie skladateľského úsilia som si musel album vypočuť opakovane a naozaj dôkladne!

Zhrňme si to: nepredpokladám, že album nadchne masy a že bude takou peckou, ako nahrávky spred niekoľkých rokov, no zdá sa, že po akomsi veselom, no čo do nápadov nevýraznom období svitá v lesnej komunite pomaličky na lepšie časy. Hoci som mal KORPIKLAANI rád už od ich začiatkov, po ich posledných vystúpeniach som sa začal obávať, že kapela sa začína zahrabávať vo vlastnoručne vyhĺbenej (alebo vo „vlastnonožne“ vystátej) jame. O to radšej teraz konštatujme, že akýmsi zázrakom zaduli čerstvé vetry aj v starom fínskom lese (bez dvojzmyslov, prosím!). I keď sa v druhej polovici albumu miestami neubránite občasnému dobiedzaniu zákernej nudy, čert ju ber, pretože napokon to skončilo lepšie, ako sa predpokladalo!