Dvanásta štúdiová nahrávka z dielne elity nemeckého thrash metalu KREATOR. Tuctová? Ani náhodou. Éra, ktorá sa začala v histórií skupiny písať v roku 2001 po príchode skvelého sólového gitaristu s ťažko skloňovateľným menom Sami Yli-Sirniö sa tak dočkala tretieho prírastku. Začiatok toho obdobia v podobe suverénnej a šokujúco surovej „Violent Revolution“ dal zabudnúť na kontroverzné (i keď podľa mňa tiež výborné) experimentálne nahrávky z deväťdesiatych rokov a návratom ku pôvodnému extrémne agresívnemu konceptu opätovne priviedol spolok okolo charizmatického Mille Petrozzu tam, kde zaslúžene patrí - na výslnie európskej thrashmetalovej scény.

Ani „Hordes Of Chaos“ v princípe neuhýba z úspešného smeru nastaveného v roku 2001, no odlišností a noviniek je viacero. Citeľných zmien sa dočkal aj výborný a špecifický zvukový kabát, ktorý znie podstatne menej „chladne“ a „sterilne“ aj vďaka živému analógovému nahrávaniu s minimom strihov. Skvelú formu potvrdil vždy extrémne presný bubeník Jürgen "Ventor" Reil, ktorý tentokrát prihodil väčšie množstvo rôznych fines  a prekvapivo pridal na už aj tak vysokej rýchlosti. No i tak musím vyzdvihnúť v prvom rade už vyššie spomínaného Samiho s jeho unikátnym citom pre zožierajúcu apokalyptickú melodiku a ukážkové melodické linky v mnohých zlomových momentoch skladieb. Nepochopiteľne prehliadaný a nedocenený virtuóz thrashmetalovej gitary.

Čo sa týka celkových pocitov z nahrávky, na „Hordes Of Chaos“ ubudlo aj z robotickej priamočiarosti krvou podliatych očí, ktoré v amoku hnali končatiny tupo mlátiť všetko v úzkom zornom poli. Nie, „Hordes Of Chaoes“ nie je ani o piaď menej agresívna nahrávka, práve naopak. No vďaka množstvu vyhrávok, medzihier, stoptimov a majstrovskej práci s tempami a dynamikou výpady Milleho jedovato spenených slín a ostrých gitarových riffov zasahujú tentokrát oveľa účinnejšie a presvedčivejšie. Za cenu straty prvotnej chytľavosti a ústupu od niektorých severských elementov pôsobí novinka viac old-schoolovo, neprístupnejšie a v konečnom dôsledku aj extrémnejšie. Ani ostrieľané ucho si tak cestu k nej nenájde na prvých pár vypočutí, ale verte, že skvosty ako „To The Afterborn“ s doslova hypnotickým refrénom, „Absolute Misanthropy“ v niektorých pasážach nesúca posmrtný dych kultu finálnej tvorby kapely DEATH, či šialenej „Amok Run", ktorá vyplaví adrenalín do žíl aj tomu najväčšiemu flegmatikovi, jednoducho stoja za to. Hlavne sa ale nenechajte prekvapiť minutážou len niečo cez pol hodiny. Viac by už bolo o zdravie a majetok poslucháča.