Debatovať o tom, či LAIBACH tvoria nadčasovú hudbu, je absolútne zbytočné. Kto sleduje vývoj tejto slovinskej formácie, jasne si uvedomuje výnimočnosť ich tvorby. Aj keď je spojovaná s industriálnou hudobnou scénou, jej presah je ďaleko za hranicami akéhokoľvek žánru. Od surového industriálu, cez experimenty s elektronickou hudbou, Bachove sonáty, štátne hymny, soundtrack k fínskemu sci-fi filmu sa prepracovali k svojmu prvému ambientnému dielu, aj keď prvky tejto hudby obsahovala ich tvorba už dávno.

"Also Sprach Zarathustra" je jedna z najvýznamnejších kníh nemeckého filozofa Friedricha Nietzscheho. Jeho dielo bolo mylne spájané s myšlienkami nacizmu a antisemitizmu. No ide o obrovský omyl, ktorý má na svedomí najmä jeho sestra Elisabeth. Samotný Nietzsche sa k podobným nezmyslom nikdy nehlásil. Podobne aj hudba LAIBACH bola často spájaná s týmito ideami, no tiež si myslím že neprávom. Treba však podotknúť, že skupina s nesmiernou obľubou provokuje spoločnosť, no tým len poukazuje na jej problémy a predsudky. A nikdy nešlo o jednostranne orientovanú kritiku, skôr naopak.

LAIBACH sa aj po neuveriteľných tridsiatych siedmych rokoch existencie neustále vyvíja a experimentuje. Novinku čiastočne nasmerovali do ambientných vôd, no nejde o tradičný dark ambient, ako ho poznáme. Spojili do kopy orchestrálne pasáže, množstvo zaujímavých samplov, typické "laibachovské" prvky a čiastočne odobrali skladbám rytmiku. Tie sa nesú v pokojnom tempe a sú tradične temné, majestátne a záhadné. Na albume nájdeme množstvo samplov ako rôzne údery na kov, brúsenie kosy či chrápanie človeka. Tie sú veľmi sofistikovane začlenené do hudby a zväčša tvoria nevšedné rytmické podklady. Na ne postupne vrstvia či už elektronické plochy prípadne spomínané orchestrálne pasáže. Celý album má soundtrackový charakter a cítiť na ňom dozvuky ich posledných nahrávok. Minimalistické  poňatie celého diela spolu so sugestívnym odriekavaním úryvkov z tejto knihy v podaní Milana Frasa tvorí mimoriadne originálny hudobný počin. Pri počúvaní tejto hudby akoby zastal čas a poslucháč sa ocitá v Nietzscheho hlave plnej temných vízií. Nevníma ani priestor ani čas, len svoju vlastnú existenciu. Uvažuje nad svetom a jeho morálnymi hodnotami, ktorými pohŕda. Nechýbajú tu ani úryvky z pera Richarda Wagnera, čo sa dalo očakávať. Mimochodom pôvodne bol  tento materiál skomponovaný ako soundtrack k divadelnej adaptácii rovnomennej hry, ktorú režíroval Matjaž Berger pre Divadlo Anton Podbevšek v Novom Meste, v Slovinsku. Nie je to samozrejme hudba určená pre široké masy a ocenia ju skôr milovníci netradičných hudobných foriem a rôznych experimentov.

LAIBACH držia kvalitu svojich nahrávok nebezpečne vysoko a ich tvorbu možno považovať za skutočnú avantgardu. Neexperimentujú len s hudbou samotnou ale aj s jej formami. Novinkou posunuli svoju tvorbu opäť do nových neprebádaných území, pričom si zachovali svoj typický rukopis a atmosféru. Mňa toto dielo nadchlo a svojou kvalitou sa zaradilo k top nahrávkam skupiny ako "Opus Dei", "Volk" či "The Occupied Europe Tour 83–85".