Bývalý gitarista HELLOWEEN a dnes už aj dobre zabehnutý producent a majiteľ nahrávacieho štúdia sídliaceho v našich končinách Roland Grapow sa rozhodol oživiť si spomienky na svoje pôsobenie u „tekvíc“. Jeho domovská kapela Masterplan je už nejaký čas skôr pasívna než aktívna a tak mu možno prišlo vhod roky stagnácie vyplniť niečím prekvapujúcim. Nahratie starých songov HELLOWEEN, ktoré sám kedysi zložil, so svojou súčasnou kapelou je však viac-menej zbytočné. Väčšina fanúšikov sa aj tak radšej vráti k originálnemu prevedeniu. Zvedavosť je však určite na mieste a to platí predovšetkým pre fanúšikov „Tekvíc“. Grapow možno aj tajne dúfal, že by mohol byť súčasťou turné Pumpkins United, ktoré aktuálne prebieha a preto sa chcel touto cestou pripomenúť. Dnes už vieme, že na toto turné nebol prizvaný (možno je to na škodu, niektoré tie jeho skladby by sme možno naživo na turné počuli).

Prejdime však k obsahu nahrávky. Roland sa samozrejme zameral len na skladby, ktoré v HELLOWEEN sám zložil, aj to na albume nie sú zastúpené všetky (chýba pár vecí z "Pink Bubbles Go Ape" a "Chameleon"). V prvom rade treba povedať, že skladbám, ktoré predtým naspievali páni Kiske a Deris, hlas frontmana MASTERPLAN, Ricka Altziho príliš nesvedčí. Jeho možnosti a rozsah sú niekde úplne inde, zase na druhej strane piesne získali trošku inú tvár po vokálnej stránke, čo tiež nie je na škodu. No po stránke hudobnej sa toho veľa nezmenilo, Grapow asi chcel, aby ostala zachovaná pôvodná tvár a príliš sa neexperimentovalo. Úvodná hitovka "The Chance" sa každopádne podarila, má švih a je to jedna z tých skladieb, ktorú by zrejme Helloween na aktuálnom turné hrali, ak by bol pozvaný aj Grapow. Ďalšia, dnes už takmer zabudnutá speedovka "Someone's Crying" je taktiež dobre zahraná, no tu chýba predsa len vysoký falzet Kiskeho, refrén je preto skôr sklamaním. Altzi nech robí čo môže, jeho vokálne možnosti na vysoké polohy nestačia. Pôvodnú rýchlosť si skladba našťastie zachovala. Album "Chameleon" sa pripomenie najprv piesňou "Step Out of Hell". Táto skladba v strednom tempe vyšla kedysi ako singel, chytľavosť sa jej nedá uprieť a aj v prevedení Masterplan pôsobí vcelku dobre. Druhou je trochu zvláštna a atmosférická "Music".  

Pri počúvaní tohto albumu človek akoby spomínal na jednotlivé obdobia HELLOWEEN od roku 1991 po 2000. Je v tom dávka nostalgie, pozitívum vidím najmä v tom, že skladby sa znova týmto spôsobom pripomenuli, no ich pôvodné verzie aj tak ostanú neprekonané. "Mr. Ego (Take Me Down)" mohla byť možno niečím ozvláštnená, svedčal by jej nový kabát, kapela sa s tým mohla viac pohrať. Táto verzia, nebyť iného vokálu je takmer identická s tou pôvodnou. Som veľmi rád, že došlo aj na pár kúskov z môjho najobľúbenejšieho albumu „Tekvíc“, "The Dark Ride". Obe skladby, teda Escalation 666 a titulná The Dark Ride sú aj v nových verziách v podaní Masterplan zaujímavé, prvej menovanej pasuje aj Altziho spev, druhá si každopádne jej znovuobjavenie zaslúžila, keďže v časoch, keď album vyšiel bola nedocenená. Čo by človek dal za to, keby ju Helloween dnes hrávali naživo...    

Album treba chápať len ako vyplnenie hluchšieho obdobia u MASTERPLAN a možno Rolandovu túžbu ešte raz si pripomenúť niekdajšie poklady zo svojho vyše desaťročného pôsobenia v HELLOWEEN. Ako som spomínal už v úvode, fanúšik oboch kapiel si zo zvedavosti album vypočuje, ale pravdepodobnosť, že sa bude častejšie vracať k týmto verziám, než k tým originálnym je mizivá. Všetky tieto skladby si svoju éru už zažili, Roland Grapow by sa mal viac sústrediť na novú a čerstvú tvorbu a snažiť sa aspoň trochu priblížiť zatiaľ neprekonanému debutu z roku 2003.