Ani sme sa nenazdali a na svete je nový, v poradí už štrnásty album amerických MEGADETH s charizmatickým frontmanom Daveom Mustaineom. Kapele akosi zachutilo vydávanie albumov každé dva roky, veď sa tak deje od roku 2007 a vlastne je to len návrat k niekdajšej produktivite z 80. a 90. rokov. Otázne je, či tým neutrpela kvalita na úkor kvantity. Album otvára pomerne rýchla a ostrá Kingmaker, ktorá je zároveň druhým singlom. Má v sebe všetky známe atribúty tejto kapely. Početnosť gitarových sól a rôznych technických pasáží tu nájdeme dostatok. Na úvod slušná jazda. Titulná singlovka Super Collider akoby vypadla z obdobia albumov Youthanasia a Cryptic Writings. Ústredná melódia je veľmi hravá a uvoľnená, všetko navyše znásobuje neskutočne chytľavý refrén, ktorý vám zaručene ešte dlho ostane v hlave. Už teraz sa dá povedať, že album je oproti predchodcovi Th1rt3en menej temný a skôr sa stavilo na „pesničkovosť“ jednotlivých skladieb. Mustaine nič nestratil zo svojho typického štýlu spievania a aj keď veľa ľudí nadáva na jeho „mečavý“ hlas, vždy to patrilo k nemu a je to aj poznávacie znamenie kapely. 

Návrat k tvrdšej polohe predstavuje štvrtý track Built for War, kde však zaujmú aj veľmi vhodne zvolené zborové vokály v polovici skladby. Nečakané spestrenie nás čaká v Dance in the Rain, ktorá obsahuje aj nástroje ako viola a cello, a s vokálmi tu vypomohol David Draiman z Disturbed. Pieseň má dramatickú a náladovú atmosféru, pričom v jej druhej polovici dôjde k totálnemu zvratu, keď sa na nás vyrúti divoká thrashová jazda so skvelými vokálmi podporenými echom. Za čierneho koňa albumu však považujem nasledujúcu záležitosť Beginning of Sorrow. Tak silnú skladbu z môjho pohľadu Megadeth už dlho nemali. Výborné riffy, sóla, slohy aj refrén a celkový feeling z nej robia najlepšiu položku na tomto skvelom albume. Ďalšie príjemné spestrenie má v sebe bluegrassom „načichlá“ The Blackest Crow s použitím banja. Tu sa ukazuje, že nahrávka je v porovnaní napr. s albumami United Abominations a Endgame skôr rocková v určitom slova zmysle. Ďalšia jasná hitovka je Forget to Remember, ktorá je postavená na veľmi melodickom základe s chytľavým refrénom. Záver albumu patrí zase coververzii Cold Sweat od írskej rockovej legendy Thin Lizzy a je to pekná bodka za na prvý pohľad pomerne obyčajným, štandardným ale zároveň celkom pestrým zásekom v diskografii MEGADETH.

Treba povedať, že aj napriek v posledných rokoch trochu nadmernej produktivite kapely je tento album solídny a má svoje kvality. Cením si to, že Dave Mustaine oproti svojim niekdajším kolegom z METALLICy si s novou doskou nedáva až tak na čas a zatiaľ čo oni vydanie novinky neustále oddiaľujú, MEGADETH robia priamy ťah na bránu. Samozrejme je to vec názoru.