Hudba talianskeho kvarteta MESSA s každou novou nahrávkou prináša poslucháčovi iný prístup k „sabatovskému“ doom metalu. Debutový album slúžil ako vizitka ponúkajúca viac menej tradičné uchopenie štýlu. Jediný rozdiel bol v použití ženského spevu. Následne kapela na svojom druhom albume uletela do trochu alternatívnejšej sféry, v ktorej si našla svoj ostrov slobody. Žánrovo sa viac otvorila a začala výrazne experimentovať.

Nový album "Close" v tomto trende pokračuje a ich hudba je čoraz ťažšie zaraditeľná. Spočiatku to vyzerá na návrat k drevnému doom metalu, no jazzové gitarové vyhrávky razom zmenia atmosféru úvodnej skladby. Podobným spôsobom si skupina pohráva s poslucháčom aj v ďalších piesňach. Nájdete tu, okrem jazzových či bluesových prvkov, aj progressive rockové pasáže. Samostatnou kapitolou sú orientálne motívy, ktoré dostali na nahrávke veľký priestor. Na tieto motívy nadväzuje aj obal albumu a množstvo etno nástrojov. A v neposlednom rade je to aj názov piesne "Orphaese", ktorý odkazuje na básnickú zbierku "The Prophet" od libanonského básnika Kahlila Gibrana. Táto hudba má v sebe čosi archaické a zároveň inovatívne. Atmosféra Stredomoria presýtená slnkom a vôňou olív sa tu miesi s doom metalom.

Cítim vplyvy starých rockových kapiel, najmä v kompozičnej línii. Prirodzene tomu prispôsobili aj zvuk nahrávky, ktorý znie veľmi organicky. Nečudoval by som sa, keby ju nahrali analógovo, ako to robia napríklad BLUES PILLS. Podobne ako u nich hrá v hudbe výraznú rolu ženský vokál. Speváčka Sara Bianchin znie ako lúč slnka, ktorý osvetľuje ponurý svet podivného doom rocku. Veľmi suverénne používa svoj silný hlas, ktorý je najvýraznejším prvkom ich hudby. Znie veľmi žensky miestami až étericky. Je sympatické že jej hlasové party sú pestré a netočia sa v rotujúcich šablónach. Novinku považujem za zatiaľ najexperimentálnejšiu nahrávku skupiny. Nájdete tu mimo iné aj saxofón, občasné úlety do punku či black metalu. Toto nie je hudba, ktorá sa vám odhalí len tak na počkanie. Treba jej venovať čas a trpezlivosť, no odmena stojí za to.

Na doom metalovej scéne nám vyrástla veľká kapela, ktorá sa vybrala dosť nečakaným smerom. Je pre mňa záhadou, prečo aj po troch skvelých albumoch ostáva MESSA v podstate neznámou kapelou.