Zriedkakedy má človek predtuchu hraničiacu s istotou, že hudobný materiál, ktorý mu polezie sťaby novinka do ucha, bude mať hodnotnú kvalitu. Napriek tomu som sa snažil svojho tušáka v sebe potlačiť. Zbytočne. "Volume II: Power Drunk Majesty" je viac než dôstojným nástupcom tri roky starého debutu "Metal Allegiance". Nebojím sa povedať, že ho v určitých parametroch prevyšuje, najviac to počujem v pestrosti jednotlivých skladieb, ktoré sú priam na telo šité jednotlivým vokalistom. V desiatich skladbách sa predstaví deväť spevákov, z toho osem chlapov a jedna deva. Každý po jednej piesni, len Mark Osegueda (Death Angel) si strihne dve.

Ak METAL ALLEGIANCE vznikal ako all star projekt, dnes sa už považujú za regulérnu kapelu, ktorá má napriek vyťaženosti hlavných protagonistov naplánované aj koncertné aktivity. No a ktože to vlastne tvorí kostru, svalstvo, mozog kapely? Nuž, nemajú to rozdelené, tvoria všetci spoločne a ich mená určite netreba zvlášť predstavovať. Napriek tomu: biciu artilériu svojimi paličkami a kopákmi obstaráva Mike Portnoy. Výčet jeho aktivít by bol dlhší ako samotná recka, takže spomeniem tie najmocnejšie: ex-DREAM THEATER, SONS OF APOLLO. Na gitaru čaruje Alex Skolnick (TESTAMENT), štyri, poťažmo pať strún drhnú zvyšné dva rytmické komponenty a to menej známy Mark Menghi a David Ellefson (MEGADETH).

Album štartuje "The Accuser", ktorú navrčal Trevor Strnad (The BLACK DAHLIA MURDER) a je to thrashová otváračka ako sa patrí. V dvojke "Bound By Silence", ktorá je tiež klipovka, sa predstavuje John Bush (ex-ANTHRAX, ARMORED SAINT). Jej stredné tempo je predzvesťou thrashovej víchrice "Mother of Sin", kde svoje žiletky (rouzumej hlasivky) nabrúsil Bobby Blitz. Mark Tornillo (ACCEPT) pokračuje pri "Terminal Illusion", ktorej melódia voľky nevoľky evokuje jeho domovskú kapelu, ale ten dojem je určite vyvolaný najmä Markovým charakteristickým vokálom. Zároveň ju považujem za jednu z najsilnejších rezaníc na albume. Následne sa k hlasu, či k hromu, či k hromovému hlasu dostáva Johan Hegg (AMON AMARTH) v "King with a Paper Crown", ktorá je zároveň najdlhšou skladbou. Jej hutnosť korešponduje s Johanovým mohutným prejavom.
Na rad sa dostáva dvojica skladieb, ktoré mi spočiatku vôbec nesadli, napriek vokálnym interpretom. "Voodoo of the Godsend" rozrúbal Max Cavalera a svojou atmosférou sa hodne približuje albumu "Roots". Tu sa asi najviac prejavil aspekt výberu spev kontra skladba. Sedmičke "Liars & Thieves" hlas daroval Troy Sanders (Mastodon) a tiež mi nebrnkla celkom na strunu. Až jej zrýchlený záver a radostné, priam ihravé mini sóla ju dochutili sladým dipom. Dva predposledné songy dostal do daru Mark Osegueda (DEATH ANGEL). "Impulse Control" musí dostať aj samovraha z koľajníc tesne pred príchodom vlaku, toľko energie prúdi z každej noty. Záver tvorí titulná dvojskladba. Osegueda v prvej časti plynule odovzdáva priestor jedinému nežnému hlásku na albume, konkrétne Floor Jansen (NIGHTWISH). Tá našťastie svoj prejav okorenila a mierne pribrúsila oproti prejavu vo svojej domovskej kapele.

"Power Drunk Majesty" hodnotím ako majstrovskú inštrumentálnu exhibíciu všetkých nástrojov, prešpikovanú vokálnym majstrovstvom všetkých zúčastnených. Zimomriavky pri počúvaní sú mi svedkom.