Beznádej, smútok, utrpenie, temnota, plač, v skratke MY DYING BRIDE. Veteráni žánru, ktorí si prešli rôznymi obdobiami a momentálne už dlhšie fungujú v režime nastavenom na svoj vykryštalizovaný štýl, ktorý je bez problémov rozpoznateľný oproti všetkým iným kapelám a to najmä kvôli charakteristickým melódiám, vďaka ktorým je možné určiť aj ich štátnu príslušnosť.

Gitary sa tak ako vždy buď prelínajú a dopĺňajú v temných melodických dvojhrách alebo vás nechávajú dlhé minúty „trpieť“ len pri vypúšťaných akordoch, do ktorých sa vtláča ďalší charakteristický prvok, spevák Aaron. Jeho hlas je niekedy hlas pútnika prosiaceho o vodu po piatich dňoch na púšti, inokedy recitujúceho a kážuceho rozprávača a občas (na novom albume naozaj len občas) sa zmení aj na nervózne ručiace zviera. Špeciálne odporný vokál sa mu na "For L​ies I Sire" podaril v "A Chapter in Loathing". Kapelu podporuje ako vždy solídna rytmika, ktorá v pomalom a strednom tempe ponúka aj viaceré vychytávky, nie je to len „bumčvach“. Čas piesní je pomerne racionálny, keďže priemerne je niekde pod siedmymi minútami, čo v minulosti u tejto kapelky nehrozilo ani zďaleka.

Škaredo môžeme povedať, že MY DYING BRIDE vlastne dokola opakujú tie isté formulky, okolo ktorých stavajú piesne. V takýchto chvíľach už závisí len od toho, do akej miery vás to ešte baví (musím povedať, že mňa veľmi), do akej miery je to, čo kapela robí, iné od ostatných spolkov (musím povedať, že veľmi) a do akej miery sú dobrí v tom, čo robia (musím povedať, že veľmi), a tak je môj záverečný ortieľ tohto albumu jednoznačný – vynikajúce počúvanie, smúťte so mnou.

P.S.: do hudby týchto daždivých pánov a dám sa kde-tu vrátili v minulosti pre nich tak typické husle, čo je ďalšie plus.