Veruže dlho sme sa načakali na najnovší štúdiový počin floridskej deathmetalovej legendy Obituary. Po piatich rokoch od poslednej dosky Darkest Day nám naservírovali rovný tucet nových zásekov. Otázkou je či sa pokračuje v tradičnom duchu s klasickým rukopisom kapely, alebo prišiel čas experimentov. Našťastie druhý prípad sa nekoná a tak sa môžeme opäť tešiť na typické rozťahané valivé riffy oboch gitaristov, zadumanú basu majstra Butlera, štandardne výbornú hru bicmena Donalda Tardyho a najmä jeden z najcharakteristickejších a nezameniteľných vokálov jeho brata Johna. Ten je už akousi poznávacou značkou týchto floridských bardov.

Album začína pekne zostra. Centuries of Lies je krátkym rýchlym hnilobou zaváňajúcim nášupom, lepší úvod sme si nemohli želať. Je až neskutočné, že aj po štvrťstoročí od debutu Slowly We Rot si dokážu páni udržať ten nezameniteľný old schoolový smrtiaci sound, vďaka ktorému si ich nemožno s nikým iným pomýliť. Nový materiál je veľmi chytľavý, po posledných dvoch nie až tak presvedčivých tituloch vidno že dlhšia prestávka v štúdiovej práci chalanom výrazne prospela. Pomalšie ťahavejšie pasáže sa striedajú s rýchlejšími a výkon Johna Tardyho je azda najlepší za poslednú dekádu. Ten chlap nestratil nič zo svojho hnilobného chropotu, jeho vokál akoby nestarol. Jeden z najlepších trackov sa ukrýva pod číslom štyri, je ním Visions in My Head. Skladba sa nesie v strednom tempe s nabrúsenými riffmi, najviac však zaujme pomalá melodická stredná pasáž, kde cítiť až ozveny slayerovskej klasiky Seasons in the Abyss. Poriadny rýchlostný stupeň chlapi prehodili pri šiestej Violence, tam sa aj Andrews so svojimi sólami dostatočne vybláznil. Za najväčší hit albumu sa dá jednoznačne považovať titulný zásek Inked in Blood. Hlavný motív je jeden z tých, ktorý z hlavy len tak nedostanete. Chorobný refrén sa skladbou plazí ako smrtiaca epidémia. Treba spomenúť aj výbornú prácu hlavného skladateľa Trevora Peresa, ten je pre kapelu tak dôležitý element, že bez neho si Obituary ani nemožno predstaviť. Čo sa týka náplne textov, tie sú už tradične plné krvi, bolesti, strachu, presne to s čím sa kapela väčšinou prezentovala. Možno albumu chýba mierne novátorský kus, akým bol svojho času Threatening Skies, to však nie je žiadna tragédia. Od predminulého albumu sa zmenilo to, že sa zvýšila minutáž, skladby sú o niečo dlhšie ako kedysi a tak je celkový čas okolo 50 minút, čo je optimálne. Našťastie takmer žiadna vata sa na album nedostala a aj keď niektoré skladby sa možno na seba trochu podobajú, neuberá to vôbec jeho kvalite. Treba však povedať, že druhá polovica albumu, presnejšie od ôsmej skladby, mierne stráca navrch oproti tej prvej, kde bolo predsa len viac výraznejších skladieb. Obituary nie je kapela pre každého. Niekomu môže vadiť prílišná jednotvárnosť a takmer žiadny progresívny posun, iný na nich práve toto miluje. Je to však jedna z tých kapiel, čo si za celé tie roky zachovala svoju tvár, a ktorú bezpečne spoznáte v záplave iných kapiel v danom žánri.