Holandskí doom/death metalisti OFFICIUM TRISTE fungujú už úctyhodných 25 rokov a predsa patria medzi menej známe kapely. Nedávno sa po dlhšej pauze prihlásili o slovo s novinkou v podobe svojho šiesteho albumu "The Death Of Gaia".

Šestica pánov na tejto doske pokračuje po ceste, ktorá je pre nich najpriechodnejšia. Hudobne nám ponúkajú množstvo melodiky, precítených momentov a vcelku dobre stráviteľného, stále však melancholického doomu. Zásluhu na tom má najmä súhra dvoch gitár. Gerard de Jong i služobne mladší William van Dijk sa s jednotlivými riffmi, melódiami i harmóniami naozaj vyhrali a výsledkom je niekoľko veľmi silných nápadov. Za všetky spomeniem napríklad vedúci motív vo "World In Flames", či prepracované sólo v "Just Smoke And Mirrors". Bicie sú prevažne v pomalom tempe, nemajú sa kam ponáhľať. Výraznú rolu tu zohrávajú i klávesy, ktorými nás ich autor Martin Kwakernaak sprevádza od začiatku do konca. Jeho priestor je naozaj veľký, krásne obohacuje hudobnú zložku Holanďanov a mení ju v rôznorodé spektrum pomyselných farieb.
Výsledné znenie mi pripomína hneď niekoľko známejších interpretov z oblasti death/doomu, občas aj funeral doomu (nebudem konkrétne menovať, veď OFFICIUM TRISTE nemajú potrebu nikoho kopírovať). Sami pritom ponúkajú niečo navyše, konkrétne prítomnosť huslí a violončela, ktoré sa mihnú v úvodnej "The End Is Nigh" a následne ešte v jednom songu.

Hlavné slovo má, už tradične, spevák Pim Blankenstein. Od tohto nestarnúceho frontmana nečakajte žiadne experimenty. Jeho vokály pozostávajú takmer výlučne z hlbokého, zato však poriadne mohutného growlingu, ktorému je navyše dobre rozumieť texty. Škoda týchto žánrových „mantinelov“, lebo kľudne by som uvítal viac čistých odbočiek, aké na moment predviedol v "Like A Flower In The Desert". A za zmienku stojí aj hovorené slovo v krátkej, tak trochu oddychovej "A House In A Field In The Eye Of The Storm". Aby sa náhodou nedostavila nuda, na albume sa objavujú až traja hosťujúci „speváci“ - započujeme útržky detského hlasu, no najmä znamenitý ženský spev v skladbe "The Guilt".

Pri kapelách hrajúcich melodický doom/death sú prvoradé emócie, ktoré vo mne ich hudba vyvoláva. A hoci sú OFFICIUM TRISTE už starí harcovníci (alebo práve vďaka tomu?), z ich novinky cítiť zohratosť, ako aj lásku k samotnému prezentovanému štýlu. Všetko je zahraté od srdca, všetky zaznamenané pocity sú úprimné a nechýba im patričná atmosféra. Dokonca by som povedal, že ide o jeden z ich najlepších albumov!

Umne vyskladané melódie a z nich prameniace množstvo melanchólie robia z "The Death Of Gaia" úctyhodné dielo, ktoré síce neprináša nič inovatívne, no vďaka fanúšikom tohto štýlu určite nezapadne prachom. 56 minút v spoločnosti Holanďanov sa rovná výletu do krajiny ponurej záhuby… či azda len odpočinku od zúfalstva reálneho sveta.