Niektoré albumy by sa mali asi vydávať s užívateľským manuálom. V momente, keď začali americkí navrátilci SANCTUARY zverejňovať prvé ukážky z nového albumu, ako prvé sa v komentároch objavili obligátne porovnania s NEVERMORE. Áno, Warrel Dane a Jim Sheppard skutočne sú súčasťou SANCTUARY. Kto si však pamätá prvé dva albumy z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov - "Refuge Denied" a "Into the Mirror Black" - ten vie, že SANCTUARY je bližšie tradičnejším metalovým postupom. Takže, prvá veta manuálu hovorí: žiadne urýchlené súdy.

"The Year The Sun Died" by sa dal charakterizovať ako power metal, avšak, made in the USA. Táto škola power metalu je v mnohom odlišná od európskej. Američania vždy uprednostnili riadny riff pred melodickou vyhrávkou, a SANCTUARY tento štýl vcelku verne vyznávajú. A vôbec, radostné trilkovanie radšej nečakajte vôbec. Novinka má svoj vlastný estetický zámer – a ten je rovnako mrazivý, ako samotný názov albumu. On Warrel Dane už viac, ako dve desaťročia kultivuje svoje dystopické texty a, samozrejme, aj svoj školený barytón. A potom aj v skladbách, ktoré nie sú tak tvrdé, ako zvyšok albumu, je hudba kapely ako celok bližšia skôr nejakým CANDLEMASS než HELLOWEEN.

Warrel je hlavným konštruktérom. Nielen, čo sa týka atmosféry, ale aj toho, že album je jednoliaty, dokonca až textovo konceptuálny. Metaforické obrazy slnka sa vinú všetkými piesňami, takisto ako aj niektoré obrazy (ktoré sa niekedy spájajú aj s textami NEVERMORE). Fakt, že skladby sú textovo z jednej várky, vytvára možnosti pre skladateľskú pestrosť na hudobnej úrovni. A práve v tom je "The Year The Sun Died" excelentným albumom. Všetky piesne držia pokope, ale môžu byť od seba tak vzdialené, ako je napríklad razantná "Frozen" od polobalady "I Am Low". Mimochodom, ďalším rysom amerického power metalu je menší dôraz na chytľavé refrény, a ani SANCTUARY sa nesnažia poslucháčovi príliš vnucovať. Skôr až na druhý posluch si človek uvedomí, ako veľmi sa mu chce pri „Question Existence Fading“ skákať s davom, alebo ho zaskočia krehké španielky, progresívnejšie znejúce pasáže a iné vyšperkované detaily.

Slnko na dokonalom obale Travisa Smitha sa však rozpadá. Motív narušenia istoty, ktorú ľudská existencia má, je bez debaty metalový, ibaže jeho negativita môže mnohých odradiť. A ako som už podotkol – album patrí medzi tie najkompaktnejšie celky, aké som za dlhú dobu počul. Možno práve preto SANCTUARY nie sú ako NEVERMORE. Prísna podriadenosť hudobnej a textuálnej vízii nenecháva mnoho priestoru ani pre spomínané chytľavé refrény, ani pre technickú ekvilibristiku, tak príťažlivú pre mnohých poslucháčov. Kúzelníka Jeffa Loomisa na tomto albume nehľadajte. Rutledge a Hull nie sú okázalým gitarovým duom, takisto, ako Dave Budbill nie je originálne znejúcim bubeníkom. Aspoň teda – nie na tomto albume. Všetko je o skladbách.

Stojí pred nami skromne ponúkané a náročné, avšak v istom zmysle úžasné umelecké dielo. Trošku smutné je, že vďaka tomu je "The Year The Sun Died" albumom, ktorý zrejme bude milovaný najmä fajnšmekrami, podobne, ako celá tvorba kapely. Nedá sa poprieť, že ide o veľmi dobre poskladaný album s fantastickými skladbami. Na druhej strane, stojí tak ďaleko od „komerčnejších“ powermetalových kapiel, ako je to len možné. A také je aj odporúčanie – ak si nechcete predstaviť power metal bez grandióznych melódií, asi vám SANCTUARY mnoho neponúknu. V istom zmysle je teda „The Year The Sun Died“ album pre ľudí, ktorí sa snažia do hudby preniknúť po skladateľskej a textovej stránke. A tiež pre skalných. Pre nich nie je tento album ničím novým pod umierajúcim slnkom.