Už dlho som nepociťoval toľko protichodných pocitov ako pri počúvaní tohto albumu. Po zaujímavej nahrávke "Machine Messiah" SEPULTURA pokračuje v experimentovaní a hľadaní nových obzorov. Tento progresívny prístup má však dve strany mince. No skúsme si najprv zhrnúť základné fakty.

"Quadra" je v poradí pätnásty album skupiny a zároveň deviaty s Derrickom Greenom. Je inšpirovaná vyučovacím konceptom Quadrivium, ktorý v sebe zahŕňal štyri disciplíny - geometriu, aritmetiku, astronómiu a hudbu. Dokopy tvorili v stredoveku vyšší stupeň vzdelania, ktorý dopĺňal jeho základy - gramatiku, rétoriku a logiku. Podľa toho aj rozdelili album na štyri časti. Aj keď album môžeme považovať za koncepčné dielo, jeho časti sú pomerne obšírne.
Vráťme sa ale k spomínaným dvom stranám mince. Na jednej strane treba kapelu pochváliť za snahu o originalitu a experimentovanie. Nie je veľa kapiel ich vekovej kategórie, ktoré by to robili. Žiaľ vedľajším efektom tejto snahy je nesúrodosť celej nahrávky. Odjakživa som vnímal hudbu skupín skrz albumy, ktoré reprezentujú ich jednotlivé vývojové etapy. Tu mám však pocit, že ich počúvam minimálne tri na jednej nahrávke. Úvod albumu sa nesie v znamení klasických thrashových songov s údernou rytmikou. Následne sa kapela snaží o niečo s nádychom "Roots", aj keď v trocha inej podobe. Nechýbajú tu ani progresívne skladby, z ktorých občas zacítiť vplyvy kapiel ako VOIVOD či STRAPPING YOUNG LAD. V záverečných dvoch piesňach potom počúvate úplne novú kapelu. Je v nich použitá atypická rytmika, melodický vokál Derricka Greena a na úplný záver duet s mladou brazílskou speváčkou Emmily Barreto. Osobne by som to nepripisoval ani tak kapele ako skôr producentovi, ktorý si to neustrážil. Alebo to bol zámer, ktorý ale mne trocha prekáža. Takisto mi miestami vadia symfonické aranžmány a príliš moderná produkcia. Sú síce miesta kde je to prínosné, no niekam sa to vyslovene nehodí.

Pokiaľ budeme posudzovať skladby jednotlivo, vôbec nejde o nudný materiál. Príchodom talentovaného bubeníka Eloya Casagrandeho skupina nabrala novú energiu a on sám ju obohatil trocha inou rytmikou, na ktorú sme boli u nich zvyknutí. Na albume je množstvo zaujímavých nápadov, len im chýba trocha súdržnejšia forma. Niekoľkokrát som si pri počúvaní albumu spomenul na tvorbu MACHINE HEAD. Jednak tam mierne cítiť ich vplyvy, no hlavne si prešli pomerne zaujímavým vývojom. No tieto ich etapy jasne reprezentujú jednotlivé nahrávky, ktoré ich presne ohraničujú. To sa však SEPULTURE nepodarilo. Je to škoda, pretože skladby ako "Isolation", "Raging Void", "The Pentagram", "Autem" či "Agony of Defeat" patria k tomu najvydarenejšiemu, čo kapela za posledných desať rokov vytvorila.

Nová SEPULTURA znie ako časozberná kompilácia, ktorá ukazuje niekoľko tvárí tejto brazílskej legendy. Ak vám tento fakt neprekáža, dostanete jednu z najlepších nahrávok ich novodobej éry.