Po pre niekoho dlhých troch rokoch od poslednej radovky The Days Of Grays týchto fínskych melodikov tu máme konečne nový pokrm. Už v rozhovoroch pred vydaním albumu chalani z kapely sľubovali, že tentokrát to bude oveľa pestrejšia, rozmanitejšia záležitosť, s prvkami, ktoré doteraz ešte nevyužili, pričom si chcú zachovať typické znaky svojej tvorby, rozhodne však nemáme očakávať žiadny návrat ku koreňom. Mne osobne predchádzajúca nahrávka až na pár skladieb príliš nesadla, mal som pocit, že sa na nej príliš vzdialili svojej minulosti, bola málo priamočiara, viac komplikovaná a zbytočne plná orchestrálnych prvkov. Nový album mi naopak veľmi ulahodil práve návratom k jednoduchosti, priamočiarosti, na moju spokojnosť sa opäť do tvorby vrátili aj nejaké tie rýchlejšie pasáže, typické sonatovské severské melódie a z platne je cítiť radosť. Akoby samotná kapela po tých prekombinovaných posledných dvoch albumoch znovu našla samu seba a mala chuť urobiť jednoduchší (v dobrom zmysle slova) pesničkový opus.

Už úvodný track Only The Broken Hearts (Make You Beautiful) je úplne typická sonatovka, ktorú zdobí silný melodický a ľahko zapamätateľný motív, na aké sme boli zvyknutí u tejto kapely vždy. Táto pieseň by sa nestratila snáď na žiadnom staršom albume. Na úvod výborne zvolený song. Čím ďalej sa albumom nesieme, tým viac sa odhaľujú všetky tie poklady tu ukryté. Väčšina skladieb má hitový potenciál, najviac však určite prvá singlovka I Have a Right s neskutočne chytľavým a často sa opakujúcim, nie však otravným refrénom. Veľmi dobre skladbe padlo, že aj keď znie pomerne odľahčene, nechýbajú jej ani tvrdé navrstvené gitary výborne skombinované s ultra melodickými klávesami. Tony Kakko sa opäť predvádza vo výbornom svetle, niekedy využíva aj pre neho nie veľmi typické výkriky. Práve jeho farba hlasu je jeden z najpodstatnejších elementov a poznávacích znakov SONATA ARCTICA. Túto pieseň len tak ľahko z hlavy nevyženiete, to vám garantujem. Z úplne iného súdka je pomerne tvrdá a ťažká záležitosť Somewhere Close To You, ktorá sa blíži k zvuku a vyzneniu z albumu Unia. Skladba má stredné tempo, najviac ma na nej zaujal výborný refrén a aj vokálne linky Tonyho striedajúce v sebe stredné polohy s agresívnymi výkrikmi a aj výškami. Ďalšia typická vec akoby naväzujúca na staršiu tvorbu okolo albumu Reckoning Night je tretia Losing My Insanity. Tá už má veľmi blízko k stredne rýchlym songom z najlepších čias Sonaty, a hoci nie je ktovieako nápaditá, fanúšikov starej tvorby poteší. Skladba nie je však úplne nová, Tony ju napísal už pred pár rokmi pre mladú fínsku metalovú hviezdu Ariho Koivunena a objavila sa aj na jeho prvom albume.

Ak by som mal vybrať najvydarenejší track z novej kolekcie, bola by to v strede albumu nachádzajúca sa zaujímavá vec The Day. Výborný text pojednávajúci o v mori navždy stratenej rodine jedného muža a jeho následných spomienkach na spoločný život, skvelé melodické pasáže zabalené do krásnej hudobnej mozaiky, kde je cítiť obrovskú uvoľnenosť a vzdušnosť. Najviac si tu užijeme klávesy Henrika Klingenberga. Čo však prichádza hneď v nasledujúcej Cinderblox, to sme u kapely ešte nemali. Práve tu sú tie sľubované netradičné prvky keď sa s typickým sonatovským speed metalom zmieša country. Navonok podivná kombinácia však vôbec nedopadla zle, naopak takto znie veľmi bohato a príťažlivo. Pre mňa jeden z vrcholov novinky. Tu je vlastne obsiahnutý absolútny návrat k prvým albumom (najmä v silnom refréne) a úplne čerstvé country ingrediencie. Pomalšia Don´t Be Mean je celkom vkusne a jemne urobená balada, ktorá poteší predpokladám najmä nežné pohlavie. Dokonca sú v nej použité aj husle, ďalší nový prvok, s ktorým sa na albume ešte stretneme. Dostávame sa pomaly na záver, kde nás čaká niečo, s čím sme asi pred vydaním albumu nerátali. Že práve skladba Wildfire z albumu Reckoning Night sa dočká dvoch pokračovaní by ma nikdy nenapadlo. Tú som predsa len nepovažoval za to najvýraznejšie na spomínanej doske. Asi mal Tony k tomu nejaký dôvod ale zlý nápad to zas nie je. Už len myšlienka vrátiť sa nejakým spôsobom k niečomu zo staršej tvorby poteší každého skalného fanúšika Sonaty Arcticy. Zatiaľ čo originálna Wildfire bola viacmenej rýchla vypaľovačka, jej dve pokračovania sa nesú skôr v epickej forme, kde sa striedajú pomalé, stredné aj rýchle pasáže, taktiež rôzne polohy Tonyho spevu. Prvá z nich začína znovu country motívom, ktorého sa v Cinderblox chalani ešte nepresýtili, aby sa neskôr niesla hneď viacerými náladami, badať tu aj progresívne prvky ale vlastne je to tradičná sonatovská kompozícia, ktorá mi pripomína najviac obdobie okolo albumu Unia. Wildfire Part III. v úvode ukáže agresívnu tvár s ťažkými power metalovými gitarami, tu sa najviac striedajú rýchle a stredné pasáže. Opäť sa nostalgicky vraciame niekam do čias Reckoning Night. Pieseň je postavená hlavne na riffoch, nie na chytľavosti, tej je tu pomenej. Opäť sa tu dočkáme aj huslí. Je to najdlhšia skladba na albume. Úplný záver dotvára outro so štebotajúcimi vtákmi a tým sa uzatvára táto farebná kolekcia plná rozmanitých nálad. Limitovaná edícia obsahuje ešte bonus v podobe baladickej a melancholickej Tonight I Dance Alone. Tá sa mohla kľudne objaviť aj na albume, je výborná práve v tej veľmi silnej a precítenej emócii. Kto sa dostal aj k japonskému bonusu, toho čakala aj speedmetalová One Two Free Fall.

Ak mám na záver zhodnotiť čerstvú novinku Fínov, musím vyjadriť celkovú spokojnosť. Pre mňa je to ich najlepší album z novodobej éry započatej nahrávkou Unia. Hoci tiež patrím k vyznávačom najmä prvých štyroch albumov, na novinke sa mi páči jej pestrosť, silná pesničkovosť, väčšia priamočiarosť a potešil ma aj čiastočný návrat k rýchlejším pasážam, ktoré mi najmä na poslednej radovke chýbali.