U týchto fínskych melodikov sme si už zvykli, že na každý ďalší nový počin nemusíme čakať závratne dlho a viacmenej dodržiavajú pravidelnú periodicitu prísť s novinkou každé dva - tri roky. Druhá vec je, čo od nej môžeme očakávať. Fanúšikovský tábor kapely sa totiž už takmer desať rokov delí na dve skupiny. Jedni chcú návrat k pôvodnému power metalovému duchu s rýchlymi sypačkami, druhým zase vyhovuje súčasná skôr progresívna tvár kapely, zameraná na skúšanie neprebádaných prvkov v rámci hudobných teritórií. Na predchádzajúcom opuse Pariah´s Child sa sprvoti zdalo, že prichádza návrat k starým časom (aspoň podľa premysleného marketingu manažmentu kapely ešte krátko pred vydaním albumu), avšak realita napokon bola iná a kapela pokračovala v trende nastolenom od čias platne Unia. A ako sa zdá, ešte neprišiel čas vrátiť sa ku koreňom. Mozog kapely Tony Kakko sa totiž naďalej vyžíva v skladaní čo najpestrejšej mozaiky svojich hudobných vízií. Z časti sa mu to úspešne darí, nakoľko je tu viacero dobrých nápadov a krásnych melódií. Navyše, a to je dosť dôležité, stále v tom počuť klasického ducha Sonaty Arcticy, čo je evidentné hlavne v tých melódiách.

Začiatok patrí dvom, už pred vydaním albumu zverejneným piesňam Closer to an Animal, a Life. Treba povedať, že obe sa vydarili a majú v sebe všetko to, na čo sme u tohto spolku zvyknutí. O niečo viac bodov dávam Life pre jej chytľavosť a silno nákazlivé melódie najmä v refréne, ktorý sa v hlave usadí na veľmi dlho. Toto vie Tony Kakko robiť veľmi dobre, vie odhadnúť kde treba v štruktúre piesne viac zabrať, kde zvoľniť a podobne. Nechýbajú viac-hlasy a pozitívny text o oslave života. Vlastne koncept albumu je založený najmä na vzťahu človeka k prírode, čo sa odzrkadlilo aj na motíve obalu albumu. Na jednej strane človek v zničenom priemyselnom svete plnom všakovakej technológie, na druhej strane vlk v čistej neporušenej prírode. Medzi tým ozubené kolesá v strede. Celkom kvalitne premyslený koncept, ktorý je v dnešnom svete čoraz viac aktuálnejší. Zaujímavými motívmi s krásnymi zvukmi píšťalky začína štvrtý song We Are What We Are, z ktorého sa vykľuje precítená balada plná úžasných melódií. Čo si však fanúšik znalý tvorby tejto skupiny všimne, je pomerne slabý a málo agresívny zvuk gitár, ktorý je zbytočne kdesi utopený. Na tom by mala kapela viac v budúcnosti popracovať. Najrýchlejším a najviac na prvé štyri albumy odkazujúcim songom je jednoznačne Rise a Night. Ten má v sebe presne to, čo mnohým fanúšikom starej tvorby dnes na Sonate chýba. Priamočiarosť, ťah na bránu, žiadne špekulovanie a zároveň kvalitná power metalová skladba. Vrcholom novinky je však pre mňa nasledujúca Fly, Navigate, Communicate. Zaujímavo stavaná skladba s pomalým rozjazdom, neskôr rýchlejšou zbesilejšou pasážou, ktorá pokračuje až do konca. Z iného súdka je Candle Lawns, čo je však ďalšia balada, no už ani zďaleka nie taká zaujímavá, skôr by sa hodila len ako bonus, pretože tých balád je tu aj tak viac ako by mohlo byť. Prekvapením je predposledná, epická White Pearl, Black Oceans (Part II: By the Grace of the Ocean), čo je samozrejme pokračovanie niekdajšej rovnomennej skladby z albumu Reckoning Night. Tu sa však zakráda pocit veľkej podobnosti (alebo vykrádačky?) pomalej pasáže v úvodných minútach piesne s motívmi, akými oplývala časť skladby Larger Than Life z minulej fošny. To trochu kazí dojem, nakoľko snaha urobiť voľné pokračovanie niečoho staršieho sa vždy cení. Pieseň má vyše desať minút a až na spomínané negatívum je to solídna záležitosť. Záver albumu ma však sklamal. Namiesto grandiózneho finále, akým pre mňa bolo napríklad na minulom počine práve spomínaná Larger Than Life, prichádza nudná balada On the Fautline (Closer to an Animal). Záver mohla obstarať skôr predchádzajúca dlhá epická vec.

Treba povedať, že cesta, ktorou sa Sonata Arctica už nejaký čas uberá, nie je úplne zlá, kvalitné nápady stále sú, len by to chcelo uspokojiť konečne aj viac fanúšikov starej éry a na album pridať viac rýchlych a priamočiarych zásekov, ubrať z balád, a to medzi tým nech sú kľudne veci ako Life alebo Fly, Navigate, Communicate. Teda zlatá stredná cesta. Predsa len táto kapela nejako začala a postupným odbočovaním do neznámych hudobných vôd sa vytratila tá energia, aká tam kedysi bola.