Táto detroitská pätica vyzrela ako víno! Sledujem ich už od prvého počinu Unhallowed a už odvtedy ich oceňujem. Chlapi začali vo viac-menej kombinácii švédskej death-thrashovej melodiky s viac brutálnymi americkejšimi sekanicami. Už od spomenutého prvého albumu však (aj keď ešte s veľmi silnými vplyvmi iných kapiel) mali vlastný prístup a náznaky skutočne svojského rukopisu. Proste aj napriek v podstate klasickým postupom by ste mali obrovský problém nájsť kapelu, ktorá hrá podobne ako BLACK DAHLIA MURDER. To potvrdil ďalší album Miasma ešte viac, no a korunku tomu nasadila novinka s názvom Nocturnal.

Čo mi udrelo do uši ako prvé, a ako prvé to aj spomeniem, je neuveriteľne silný zvukový kabát albumu. Celkovo veľmi organické a zároveň moderné nazvučenie, na ktorom nenachádzam jedinej veci na vytknutie. Ostré a brutálne, no zrozumiteľné gitary, výrazná basa, s čerešničkou na torte v podobe rezavého zvuku bicích, kde každý prechod a každý činel, ktorými nový bubeník Shannon Lucas ozvláštňuje všetky rytmy, dodávajú aj vďaka zvuku pocit úplnej rytmickej dokonalosti. Za tú však veľkým dielom môže aj sám muž za bubnami. Jeho hra je fakt technická, no pri tom veci nekomplikuje a zanecháva piesňam potrebný „flow“. Zatiaľ jednoznačne najlepší bicman, ktorý v tejto kapele bol - nejdem sa o tom rozpisovať, lebo by to bola celostranová recenzia – treba počuť! Celkovo je technika jednoznačne na najvyššej úrovni v kariéry kapely. Výborné chytľavé obskakované riffy už nie sú tak cítiť tou švédskou melodikou, sú podstatne zložitejšie a menej opakované, ale sú jednoznačne niečím, čo by sa dalo nazvať ako typický rukopis kapely. Občas prechádzajú silnejšie do vôd fakt ostrého a brutálneho death metalu, lenže aj vtedy si zachovávajú silnú harmóniu a atmosféru, opäť jedine BLACK DAHLIA MURDER vlastnú. Všade prítomné melodické sóla ju len podporujú. To, že niekto občas označuje kapelu za blackened death metal, myslím nie je veľmi na mieste, keďže predsa len kvôli dvom - trom blackovejšie zafarbeným momentom (ktoré síce pridajú piesni ďalšiu farbu) to nie je nutné.

Štruktúra songov je dostatočne variabilná, poslucháč sa nenudí ani na moment. Veľmi podstatným členom kapely je jednoznačne Trevor Strnad, ktorého „dvojité“ hrdlo to do vás hustí počas celého trvania albumu. Jeho prejav opäť doznal určitých zmien a je (o niečo) hrdelnejší, extrémnejší i bezprostrednejší ako v minulosti. Takže suma sumárum: technika, kompozície, prepracovanosť, zaujímavosť, originalita, rýchlosť, tvrdosť, rytmika, zvuk – všetko na lepšej úrovni ako doteraz. A mne to nevychádza inak ako Unhallowed – 8, Miasma – 9, Nocturnal – 10. Black Dahlia môžu pokojne nahrať experimentálny album.