Pavlovov pes mal zvonček, ja mám slová “thrash metal”. Slinné žľazy fungujú, no a keď sa objaví názov typu THRASHING MACHINE, už hľadám vreckovku v očakávaní bandy menej voňavých chalanov, ktorí by veľmi chceli žiť v 80-tych rokoch. Ale to je naozaj iba naučená reakcia. THRASHING MACHINE je mladá thrashová kapela z Českej republiky a skôr o rýchlosť sa snaží o sofistikovanosť, čomu svedčia aj dlhé skladby. Názov debutu je “Disease Called Human Mind” a obsahuje jedenásť trackov - dokopy šichta na 74 minút.

Štylisticky sa “mašiny” nepokúšajú o priamočiary thrash, do svojej hudby tlačia kopec groove metalu a niekoľko celkom funkčných kvázi-progresívnych elementov (najmä akustické gitary a rozplizlé štruktúry). Samozrejme, základným stavebným materiálom sú rozľahlé riffové sekvencie, ktoré však neoplývajú ani veľkou kreativitou, ani rozmanitosťou. Skôr sa nesú v monotónnosti groove metalu. To THRASHING MACHINE uberá veľmi veľa bodov, pretože niektoré sekcie nielenže stoja na slabších riffoch, ale trvaju aj ukrutne dlho. Kapely, ktoré úspešne skladajú dlhé skladby podobným spôsobom (napríklad COMMUNIC) väčšinou stavajú na melodike, technike alebo na agresivite. THRASHING MACHINE stavajú maximálne tak na hybnej rytmike a väčšina skladieb tak vôbec negraduje. Inak povedané, nie je dôvod, prečo by “Perdition” alebo titulná pieseň nemohli byť o polovicu kratšie.

O veľkom skladateľstve teda nemôže byť reč. A keďže iba štyri z jedenástich skladieb sa zmestia pod 7 minút, o nudné pasáže naozaj nie je núdza. Vadí aj mierne zakalený, priam sludgový zvuk gitár - viem si predstaviť, že by fungoval, nie však s týmto výsostne ne-atmosférickým materiálom. Na “Disease Called Human Mind” ale nazvučenie uberá silu práve spomínaným riffovým sekvenciám. Pár bodíkov by som ubral aj za monotónny štekavý vokál, ktorý pripomína Maxa Cavaleru alebo mladého Johana Edlunda. Žiadna sláva.

THRASHING MACHINE však majú aj zopár kvalitných prvkov. Hojné použitie čistých gitarových tónov ponúka solídnu zmenu tempa. Nie ako vybudovanie atmosféry, ale ako zaujímavý kontrast s tvrdšími pasážami. Silné použitie čistých gitár nájdeme v inštrumentálke “Solaris” - epickejšie chúťky tu nevyznievajú úplne zle, ako óda inštrumentálkam METALLICY to je celkom dobrý pokus. Najpodarenejšou skladbou je zrejme “Rest In Peace”, a to najmä kvôli podarenému sólu a zaujímavej pomalej, avšak tvrdej pasáži.

Mimochodom, sóla alebo melódie sú ďalšou možnosťou, kam sa THRASHING MACHINE môžu vydať - niekoľko melodických liniek či sól poukazuje na schopný cit pre kompozíciu. Opäť niečo, čo nájdeme napríklad u COMMUNIC. Najväčšími vzormi sú však počuteľne METALLICA - a práve po vzore ich nedávnej tvorby si “mašiny” odhryzli priveľké sústo. 74 minút by sa dalo pokojne okresať na polovicu a album by mal rovnaký alebo lepší efekt.

Klamal by som, keby som povedal, že THRASHING MACHINE vydali vydarený debut. Môže poslúžiť ako dobrý základ na vybudovanie výbornej kapely. Stačí buď piesne zredukovať, alebo sa sústrediť na techniku a vlastný zvuk (po vzore napr. VEKTOR), na precíznu kompozíciu (podarenejšie počiny MACHINE HEAD), alebo na neutíchajúcu agresivitu a rôzne druhy riffov (posledná štúdiovka DARK ANGEL). “Disease Called Human Mind” však nechýbajú veľké ambície, čo nie je v tuzemskom metalovom undergrounde vôbec na zahodenie. Držím palce.