Základný pilier trilógie "Requiem" vznikol koncom osemdesiatych rokov. Skladba "Rex Irae (Requiem)" vyšla na druhom albume CELTIC FROST - "Into the Pandemonium" ako jej prvá časť. Dvadsať rokov po nej prišla tretia časť s názvom "Winter" (z kultového albumu "Monotheist"). Medzičasom sa táto legenda rozpadla a jej líder Tom G. Warrior založil novú kapelu TRIPTYKON. V roku 2017 dostal ponuku od festivalu Roadburn, či by pre nich nepripravil nejaký špeciálny set. A vtedy sa rozhodol, že dokončí chýbajúcu časť trilógie.

A tak sa pustil do jej písania, pričom mu ako aranžér pomáhal Florian Maier. Premiérovo odohrať celú trilógiu s orchestrom a k tomu naživo je vec, na ktorú musíte mať gule. Vedomie, že aj tá najmenšia chybička bude navždy zaznamenaná na jedinom nosiči, je slušný tlak. Na spoluprácu si zavolal holandský Metropole Orkest, ktorý v minulosti spolupracoval s WITHIN TEMPTATION na projekte "Black Symphony". Nahrávania sa zúčastnil dirigent Jukka Iisakkila, speváčka Safa Heraghi a za bicími sa prvýkrát v zostave TRIPTYKON predstavil známy Hannes Grossmann.

Koncerty metalových kapiel s orchestrom sa stali v istom období dosť populárne, no nie vždy sa vydarili. Niektoré zneli neprirodzene a obe zložky sa skôr bili medzi sebou. Takisto je ich veľkou slabosťou snaha o čo najbombastickejšie vyznenie, pričom sa zabúda na prirodzenosť. Tom je však známy milovník minimalizmu a tomuto sa úspešne vyhol. Naopak dosiahol prirodzené prepojenie oboch zložiek a vytvoril jedno hudobné teleso. Tento fakt je podľa mňa ťažiskový pre celý projekt.
Úvodná skladba je typické dielo CELTIC FROST s jednoduchými riffmi a temnou atmosférou. Môžete si tu vychutnať duet Toma so Safou, ako aj dramatické prechody na tympanoch. Táto skladba má tridsať rokov a je dôkazom nadčasovosti tvorby CELTIC FROST. Vôbec neznie ako nejaká vykopávka, práve naopak. Po nej prichádza najepickejšia stredná časť, ktorá má vyše polhodiny. Jej chrbtovou kosťou je pomalá rytmika, na ktorú sa postupne nabaľujú jednotlivé party. Od nádhernej trubky, cez „pinkfloydovské“ gitarové sólo, ženský vokálny part a tak ďalej. Nebudem to tu podrobne popisovať, aby som vás nepripravil o prekvapenia. Práve v tejto časti nám protagonisti ukazujú, ako prirodzene prepojiť kapelu s orchestrom. Miestami hrajú spolu, pričom znejú neuveriteľne kompaktne. Občas sa zapájajú len bicie s orchestrom a sú okamihy, keď znejú len perkusie. Ide o typický rukopis TRIPTYKON, ktorý prirodzene vychádza z tradície CELTIC FROST. Nenájdete tu ani náznak prebytočných aranžmánov, čo je dôkazom vyzretosti autora. Po čase prestávam vnímať, že tu ide o spojenie metalovej kapely s orchestrom.

Dôležitá je totiž samotná hudba. Tom vie veľmi umne pracovať s atmosférou a striedmosť je jeho silná zbraň. Pomaly sa zakrádajúca temnota vás pohltí do svojho labyrintu a prevedie vás svojimi mŕtvymi záhradami. Táto prechádzka je miestami upokojujúca, no chvíľami ide z nej strach. V tej skladbe sa ukrýva niečo démonické a nesmierne temné. Zrkadlí sa v nej Tomova temná osobnosť a schopnosť preniesť ju do hudobnej podoby. Dokazuje nám to od roku 1982 a stále sa v tom zlepšuje. "Grave Eternal" je výnimočná skladba vo všetkých smeroch. Smútok a temnota je tu zhudobnená s nesmiernym citom a eleganciou, pričom ani na sekundu nenudí. Svojou stavbou silne pripomína hudbu k filmom, čo jej pridáva na atraktivite. Záverečná časť je prirodzeným ukončením koncertu, ktorú má na svojich pleciach samotný orchester. Cítiť z nej zmierenie so smrťou ako prirodzenou súčasťou našich životov.

TRIPTYKON ukázali, ako umne spolupracovať s orchestrom a vytvoriť s ním prirodzenú symbiózu. Temná eminencia a hudobný vizionár Tom G. Warrior už po niekoľkýkrát dokázal svoj obrovský talent.              
Mimochodom, tento koncert bol venovaný pamiatke Martina E. Aina (CELTIC FROST) a H. R. Gigera. Snáď netreba nikomu predstavovať túto ikonickú postavu. Len dodám že to bol práve on, kto podporoval kapelu v časoch, keď ich umenie všetci odsudzovali.