Po štvrtkovej návšteve Areny som v piatok zavítal do iného viedenského klubu Simm City. Tento zvláštny priestor sa nachádza v obchodnom centre a vždy mám pri jeho návšteve divný pocit. Možno je to iba predsudok, ale tento priestor mi neladí s metalovou hudbou. Každopádne sa tam zastavila americká skupina CATTLE DECAPITATION a to som si nemohol nechať ujsť.

Úvod večera si zobrala na svoje plecia juhoafrická deathcorová skupina VULVODYNIA. Už som ich raz videl v trnavskom Art klube, kde vystúpili v roku 2017 v rámci warm up Flesh Party. Môj vzťah k tomuto hudobnému štýlu nie je práve vrúcny a po pravde mu nerozumiem. Jednak samotná hudba mi znie u väčšiny týchto kapiel rovnako a nedokážem ich rozlíšiť. Viem že naopak fanúšikovia deathcoru majú podobný názor na death metal a možno je to len generačný problém. Druhá vec je image hudobníkov, ktorá je ako päsť na oko. Názov tejto kapely napríklad predstavuje chronickú bolesť vyskytujúcu sa v okolí vagíny. Samotná kapela v textoch rozoberá gore tématiku, vraždy a sexuálne perverznosti. Prečo potom na pódiu vidím skupinu mladíkov v letných bermudách, ktoré znázorňujú ovocie či rôzne kreslené postavičky. Možno som len staromódny ale nejak mi to proste neladí. Každopádne kapela bola dobre zohratá a zvuk mali celkom čitateľný. To či je táto hudba svojská či originálna už nechám na vás. Ja to posúdiť neviem. 

Nasledujúci REVOCATION z amerického Bostonu odštartovali svoj set skvelou rúbanicou "Diabolical Majesty" z ich posledného albumu "Netherheaven". Skupina produkuje mix death metalu, thrashu so štipkou čierneho kovu. Táto štvorica muzikantov využíva svoje inštrumentálne schopnosti k tvorbe hudby, ktorá je určená na sústredený posluch. Zároveň v skladbách nájdete aj groovy prvky a tak vás dokáže aj rozhýbať. Ja som väčšinu koncertu pozorne načúval tejto kvalitnej hudbe a užíval si výkony jednotlivých hudobníkov. V rámci setlistu odohrali najzásadnejšie single z ich poslednej doby ako aj staršie kusy. Takými boli napríklad "Teratogenesis" z roku 2012 či "Scorched Earth Policy" z albumu "Deathless". Štvrtého februára vypustili REVOCATION singel "Confines of Infinity", v ktorom hosťuje Travis Rayn a už určite tušíte čo sa udialo. V strede piesne vypustili na pódium toto monštrum aby svojím jedinečným hlasom ozdobil túto zaujímavú skladbu. Ak ste ju ešte nepočuli, určite to napravte.  Svoj set následne uzavreli dvojicou piesní "That Which Consumes All Things" a "The Outer Ones", ktoré pochádzajú z rovnomenného albumu. Celé ich vystúpenie malo vynikajúci zvuk a skupina predviedla svoj vysoký štandard.

S nasledujúcimi SHADOWS OF INTENT sa vraciame k môjmu "obľúbenému" deathcoru. Táto štvorica hudobníkov z Connecticutu ju ale mieša so symfonickými prvkami, čím sa odlišuje od svojich súputníkov. Netuším do akej mieri sa táto kombinácia vyskytuje na tejto scéne, ale ich set ma vcelku bavil. Okrem klasických rúbaníc a breakdownov ich hudba občas zbehne aj do pokojnejších pasáží, kde exceluje gitarista Chris Wiseman. Veľmi často menia tempá a celkovo je ich hudba veľmi dynamická. Je pravda že mi trocha prekážal zvuk, ktorý bol na môj vkus až príliš umelý. Škoda že nebol viac surový, pretože by to pridalo na ich autenticite. Dokonca aj spomínané symfonické prvky mi prišli trocha syntetické, čo je ale zámerom a nie nedokonalosťou zvuku. Na druhej strane musím pochváliť výkon speváka Bena Duerra, ktorý svojou kadenciou miestami pripomínal prejav spomínaného Travisa. Bubenícke sólo si mohli odpustiť, ale to je skôr otázka vkusu. Každopádne ma ich set zaujal, čo je u deathcorovej kapely naozaj výnimkou.

Vrcholom celej tejto session boli jednoznačne CATTLE DECAPITATION, ktorí opäť nesklamali. Ich živé koncerty sú ako uragán, ktorý zmetie všetko čo mu stojí v ceste. Svoj set odštartovali staršou skladbou "The Carbon Stampede". Okamžite mi rozprúdili krv v žilách a spustili svoj death grindový mlynček. Dych berúca rytmika spojená s geniálnymi gitarovými vyhrávkami Josha Elmoreho zafungoval okamžite. Kto ale držal opraty vystúpenia pevne v rukách bol Travis Rayn. Jeden z najoriginálnejších spevákov v tomto žánri a neprehliadnuteľný talent. V jedinej skladbe je schopný predviesť neuveriteľnú paletu speváckych techník. Temný growl, agresívny štekavý scream a samozrejme jeho najväčšia pýcha, melodický vokál s čudným chrapotom. Keď som túto jeho techniku počul prvý raz, bol som presvedčený že ide o nejaký efekt. On to ale dáva prirodzene zo svojho hrdla, čo sa cení. Po sérii starších piesní začali hrať z posledných troch albumov. Tam sa kapela posunula najmä skladateľsky a nastavila latku kvality nebezpečne vysoko. Skladby ako "We Eat Our Young", "Scourge of the Offspring" či "Bring Back the Plague" sú ukážkou extrémnej surovosti, v ktorých ale dominujú výrazné melódie. Posledne spomínaná mi pripomenula temné covidové obdobie, ktoré akoby predpovedali, aj keď vieme že išlo o náhodu.

Počas týchto piesní nestíhate sledovať čo sa to okolo vás odohráva, aby vás odpálili ďalším nápadom. Našťastie nám skupina ponúkla dve krátke pauzy v podobe intier "The Great Dying", počas ktorých sme si mohli aspoň na chvíľu vydýchnuť. Ďalší blok piesní "Solastalgia", "Forced Gender Reassignment", "Dead End Residents" a "A Living, Breathing Piece of Defecating Meat" nás ale opäť rozsekala na kusy. Na úplný záver odohrali skladby "Plagueborne" a "Death Atlas". Toto bola neskutočná jazda, ktorú som ešte dlho rozdýchaval. Absolútna dominancia a hudobný extrém tej najvyššej kvality. Veľký rešpekt!