Po troch rokoch sa vraciame späť na vikingské mohyly, aby sme videli nielen HEILUNG, ale aj WARDRUNU, ROTTING CHRIST a desiatky skvelých experimentálnych severských kapiel.
 

Vstúpiť do posvätnú zeminu v Borre ma vždy naplní úctou k minulosti a pripomenie mi roky prastarej vikingskej histórie. Ale tak, ako čas plynie neúprosne dopredu, tak sa festival Midgardsblot vyvíja, rastie a umožňuje ľuďom z celého sveta sa stretnúť na práve tomto históriou naplnenom mieste. Ťažko povedať, či je to Matka Príroda, ktorá nás všetkých vtiahne do svojho sveta, alebo je to hudba a atmosféra, ale festival sa odohráva vo vlastnej dimenzii.
Nerád používam slovo festival, lebo tento vyraz nie úplne vystihuje tento seversky rituál. Šermiarske vystúpenia, semináre od svetových odborníkov, vikingská dedina Fólkvangr, nórsky folklór, stany pri oceáne a samozrejme neúprosná temnota black metalu. Midgardsblot je oslava kultúry, tradícií, života i smrti. A blot tohto roku bol najväčší od čias Vikingov, viac než 1500 rokov dozadu.

Prvý Midgardsblot sa odohral v roku 2015 a odvtedy sa festival veľmi zmenil. Aj napriek komplikáciám posledných dvoch rokov sa ho znovu podarilo zložiť. Ľudia z celého sveta prilietajú do Nórska, aby našli spoločnú cestu v univerzálnej reči ľudstva: v hudbe. Výber kapiel minulých rokov bol vždy kvalitný, ale tento rok sa nedá porovnať s ničím v minulosti.
Line-up mnohých letných festivalov v Európe utrpel straty a musím sa priznať, že na mnohé z nich sa mi nechcelo. Ale keď som videl, čo zložila Runa (organizátorka festivalu), tak som sa skoro rozplakal. Dokonalý mix severského folku, metalu a mnohých nových experimentálnych projektov. Ale stačilo slov na začiatok a uveďme si zopár headlinerov: experimentálni HEILUNG, americko-švajčiarsky avantgardný metal ZEAL & ARDOR, grécke black metalové legendy ROTTING CHRIST, dánska multiinštrumentalistka MYRKUR, jediná metalová (?) kapela, na ktorej koncertoch sa sedí - WARDRUNA a heavy metaloví BORKNAGAR.

Ale predtým, než sa začneme rozprávať o koncertoch, povedzme si najprv niečo o priestoroch festivalu. Hneď za palisádami sa nachádza Midgard Viking Center a Múzeum ktoré sa oplatí navštíviť nielen kvôli svojej blízkosti k festivalu, ale aj ako jednu z hlavných historických atrakcií v okolí Osla. Návštevník sa tu môže nielen dočítať o histórii vikingských pohrebných mohýl, ale aj nájsť jedny z mála splachovacích záchodov na hudobnom festivale. Tieto priestory taktiež zastrešujú prednášky Mimir. Vnútri festivalovych priestorov sa nachádza Gildehallen, na prvý pohľad autentická rekonštrukcia vikingskej lodnej siene, ktorá nielen dodáva priestorom historicky nádych, ale má aj celkom kvalitný zvuk. V okolitých lesoch je cítiť kadidlo a môžete tu nájsť slamené bábiky a všelijaké mytologické príšery. Kdekoľvek sa človek ocitne, všetky priestory dýchajú históriou.

O smrti a znovuzrodení

Brány na festival s veľkým nápisom Valhalla majú taktiež menší, ale o to emocionálne nabitý nápis “Welcome Home”. Vitajte doma. A že bolo na čase.
Čo vlastne znamená meno festivalu? Mnohé historické rituály obsahujú všetky 4 elementy, a tak i Midgardsblot začína s ohňom, vodou, zemou i vetrom. Ale blot obsahuje aj piaty element. A tou je krv. Blot je seversky rituál, pri ktorom sa zviera alebo človek obetuje bohom. Pre každého návštevníka rituálny blot znamená niečo iné. Pre niektorých je to nábožensky rituál, niektorí chcú zažiť svoju chvíľku slávy, niektorí žiadajú bohov o zdravie, priateľstvo či potomka. A či už blot znamená to, či niečo iné, všetci sú tu vítaní.

Minulý rok bol Blot tak trošku chaos: pravej zvieracej krvi nebolo dosť, hostí priveľa a malé Nórsko nebolo pripravené narábať s davom. Tento rok to bolo ako na bežiacom páse, členovia kapely Folket Bortafor Nordavinden bubnovali niekoľko hodín bez prestávky a dav ľudskej biomasy sa jeden po druhom prepracoval k dreveným bustám Freyi a Odina. Rituál žiadne prísne pravidlá nemá, ale je tam určitý proces a bontón, ktorý sa rokmi vytvoril.  Veriaci vstúpi do kruhu bubnov, tanca a ohňa, ponorí vejár z brečtanu do nádoby s krvou, vykríkne svoju modlitbu a poleje sa krvou. Byť v centre tohto magického kruhu je prinajmenšom extatické, pre nedostatok lepších výrazov.

A tak sa začína oficiálna časť Midgardsblotu 2022.

O vzývaní Satana

Čo sa dialo v Nórsku počas „prvej vlny“ je neodpustiteľné, ale mnohé kapely prekonali svoju temnú históriu a dnes je Nórsko epicentrom nových subžánrov a hudobnej experimentácie. A tak sa všetci nechávajú podmaniť temným, neokresaným zvukom, ktorý je pre tento žáner typicky.
Tejto kapitole som vybral trošku klišé názov, ale black metal je omnoho viac než len “hail satan” a kapely nám ukazujú cestu, ako nahliadnuť do temných vôd života. Slová textov kapiel ako LUCIFER’S CHILD, ROTTING CHRIST, URHEGAL, MAYHEM, či GAAHLs WYRD sú toho dôkazom.

Hneď prvý deň festival otvorili dánski black/doomoví KONVENT. Chrapľavý hlas Rikke Emilie List znie ako vzývanie starých bohov a návrat tých, ktorí nás opustili na toto posvätné miesto. Konvent vytvára dokonalú úniu medzi neokresanosťou black metalu a funeral doomu, ktorý tak zapadá na pohrebisko Borre ako kadáver do rakvy.

Osobne som prvýkrat videl i kapelku MORK,  ktorá je jedna z mála blackových projektov ktoré v roku pána 2022 stále znejú, ako keby niekto nahrával Mother North v dedkovej kúpeľni. MORK si stále udržiavajú ich démonický zvuk, ktorý mi pripomína staré dobré časy. Ak niečo funguje, netreba to meniť. Návštevníci festivalov občas potrebujú hodinku či dve, kým sa preladia z denno-denných smrteľných problémov ako sú kariéra, kreditné karty a nákupné zoznamy na relax a dovolia temnote, aby im vstúpila do duše. Práve počas koncertu MORK môžeme vidieť prvé točenie vlasmi, parohov je stále viac a viac, a je cítiť, že “kvlt” a “true” ešte nevymrelo.

Síce sú MORK prvou kvlt kapelou, ktorá hrdo nosí “corpse paint” hneď v prvý deň festivalu, ale LUCIFER’S CHILD boli prvou kapelou na novom veľkom stagi “Helheim”. Práve tento stage je príkladom toho, ako festival narástol. Biomasa, čo sa kedysi zmestila do chráneného územia vnútri palisád okolo Gildehallen, dnes potrebuje poctivý stage, ktorý poznáme z iných, väčších európskych festivalov. LUCIFER’S CHILD to nemali ľahké, ľudia sa v nových priestoroch neorientovali, zamestnanci festivalu boli klasicky nórsky zmätení, ale ako koncert pokračoval, tak sa viac a viac stratených duší necháva prilákať temnými melódiami tohto gréckeho kvartetu. LUCIFER’S CHILD prináša na festival okultnú ideológiu, blast beast, poctivé blackové riffy a samozrejme Mariove démonické hlasivky.

Neprešlo veľa času a na tomto istom stagi vystúpili temno-mystickí GAEREA. Títo extrémni metalisti z Portugalska vzývali satana priamo z pekla a atmosféra by sa dala krájať. A že black metal nefunguje za denného svetla!

Na všetko dobré treba čakať, a tak ukončujeme druhý deň festivalu black metalovou legendou ROTTING CHRIST. Ja ich osobne nazývam “hnijúci Kristus” a dodnes mi ten preklad spôsobuje mráz na chrbte. Také krásne použitie našej ľúbozvučnej slovenčiny. Na bariére sa začínajú doťahovať nízke metalistky, húfy ľudí prichádzajú na hlavný stage a všetci čakáme na tradične intro Χ Ξ Σ (666). Nemyslím si, že preháňam, keď poviem, že hluk ktorý dav zo seba vydal, keď Sakis vystúpil na pódium, bolo počuť až do Dánska.

Pre mňa ma „Hnijúci Kristus“ špeciálne miesto v duši, keďže je to kapela, ktorú som videl na troch kontinentoch, Rituals musím mať vždy byt stiahnutý do offlinu na Spotify a hlavne je to kapela, na ktorej koncerte som spoznal moju manželku. Hnijúci Kristus hrali nielen ich novšie veci, ale samozrejme aj black metalovú klasiku ako Non Serviam a Thy Mighty Contract. Ako píšem tento text, tak cítim energiu ich koncertov v mojej hlave. Abba-Elah-Hosanna-Rasha!

Bohužiaľ sa mi tento rok nepodarilo zachytiť The DEVIL & The UNIVERSE, keďže rada na vstup do Gildehallen bola dlhšia ako rada na mäso za čias komunizmu.

Pravou mágiou Midgarsblotu je, že človek tu vždy objaví niečo nové. Ak nepoznáte YM:STAMMEN,  tak odporúčam ochutnať. Kapela nevystupovala naživo 23 rokov a popísať ich hudbu slovami je trosku je pri najlepšom zložité. Môj najlepší pokus je zhruba “smoothie s vysokým obsahom popu, punku a primitívneho rocku”. A samozrejme saxofón. Lebo.. prečo nie!

Posledný deň festivalu, za pražiaceho slnka; zahrala asi najznámejší interpret tohto satanistického žánru: BORKNAGAR. Táto kapela je dokonalý príklad evolúcie black metalu. Ich začiatky sú klasický black, ale dnes znejú viac melodicky a atmosféricky, priam deathovo. A práve tento novší zvuk z „True North“ zapadá do popisu tohto festivalu, ktorý dokonale reprezentuje flexibilitu severských hudobníkov. 

Pre mňa najlepší výkon jednoznačne podali švajčiarsko-americkí ZEAL & ARDOR. Koncept kapely s frontmanom Manuel Gagneux je: ako by zneli černošské kostolné chorály, ak by Satan bol ten hlavný šéf. Hudba kombinuje anjelské mužské chorály s temným, energetickým chraplákom od Manuela, ktorý dáva do svojej hudby absolútne všetko. Jediné slová , ktoré prehovoril medzi pesničkami, boli “Radi vás tu všetkých vidíme. Dúfam, že vám nevadí že toho veľa nenahovorím. Chceme sa vám poďakovať, že sa zúčastnili nášho rituálu”. Skladby ako Death of the Holy sú kolotočom emócií a osvetľovač, ako sa patrí pre tento festival, dokázal dokonale zladiť svetlo s hudbou a emóciami, ktoré tato kapela vzbudzuje.

O krvi, rituáloch a nórskych Bohoch

V roku pána 2022 je pohanstvo je takmer populárnou kultúrou. Keď sa tu, na tomto festivale, človek obzrie okolo seba, vidí uppercut haircut, Thorove kladivo, Vegvísir tattoo a repliky vikingského oblečenia. Ľudia sem prišli z ďalekých kútov celého sveta, ale ako keby bola alternatívna móda tá istá všade.

Veľa návštevníkov tohto festivalu je hlboko zaujatých (priam až posadnutých) severskou mytológiou a pohanstvom. Žijú, dýchajú a debatujú o kultúre starej stovky rokov. Človek môže započuť diskusie o autentickom zapletaní, o pôvode kameňov vo vyhniach či o rituáloch a histórii Borre.

Pre tých, ktorých vikingská kultúra zaujíma najviac, existujú prednášky Mimir vo vikingskom múzeu. Názov týchto akademických stretnutí pochádza z nórskej mytológie, v ktorej je Mimir strážcom studne múdrosti pod názvom Mimisbrunnr. Studňa sa nachádza v temných hlbinách svätého stromu Yggdrasil. Samotné meno Mimir znamená “ten múdry” a perfektne vystihuje atmosféru tejto komunity. Človek sa tu dokáže naučiť veľa detailov z mnohých aspektov severskej kultúry, vikingskej histórie, pohanstva, čarodejníctva, a omnoho viac. Je to taktiež unikátna príležitosť spoznať túto celosvetovú komunitu a rozšíriť svoju sociálnu či profesionálnu sieť. Severský folk dáva oveľa viac zmyslu, keď človek rozumie mytológii a chápe, o čom mnohé z týchto pesničiek sú.

Pre tých, čo majú silnejšie žalúdky, je tu taktiež možnosť sa zúčastniť  na závesný rituál. Podľa prastarej histórie tento rituál pochádza od Odina, ktorý sa zavesil z Yggrasilu, aby sa dostal k posvätným runám. Sledovať Tima Nancarrowa visieť zo stropu múzea nie je pre každého.
Návštevníci si môžu oddýchnuť od hlučnej hudby vo vikingskej dedinke Folkvangr. Pre nás, strednú Európu, zvyknutú na kvalitné šermiarske vystúpenia na desiatkach slovenských hradov to je pomerne známa klasika, ale pre mnohých cudzincov je to niečo, čo nikdy nezažili. Vikingské oblečenie, autentické stany, hudba, výzbroj, postele, či autenticky opití obyvatelia nemohli chýbať. Grimfrost, pod vedením frontmana z Amon Amarth, Johana, predvádzala vikingské športy Holmgang. 

Klasické šermiarske vystúpenia dva krát denne pritiahli pozornosť stovky ľudí, ktorí s radosťou skandovali “Na smrť”, keď dunenie mečov utíchlo.
Po hudobnej stránke nemohli chýbať FOLKET BORTAFOR NORDAVINDEN a ich jemnejšia polovička RUNAHILD. Každé vystúpenie s inými hudobníkmi, improvizovaným playlistom a klasickým Folket chaosom sú dennou dávkou dobrej nálady, ktorú si nikdy nenechám ujsť.

O bubnoch, ktoré sú cítiť v kostiach

Hudba na nás všetkých pôsobí inak. Agresívne tempo metalu môže byť ironicky ukľudňujúce a dodávajúce vnútorný pokoj. Severský folk s jeho silným rytmom, bubnami a basou prehovára priamo do hĺbky našej duše. Je málo hudobných žánrov ktoré inštinktívne ťahajú človeka do tanca, nútia ho kývať si nohou, či dokážu ho priam dostať do hudobného a mystického tranzu.

Sibírske duo NYTT LAND s ich unikátnym výzorom to nepopierateľne dokáže. Natalya Pakhalenko s čiernymi zreničkami, farebnými maľbami po celom tele a hlasom človeka vtiahne do iného sveta. Sveta plného bohov, sibírskeho mrazu, polárnych medveďov a stratených duší.

A potom je tu pôvodná, pravá, a jediná BATUSHKA od Krzysztofa Drabikowskiho. Liturgie začali na pódiu HELHEIM vo forme ortodoxných kadidiel a kahanov s tuctami maľovaných sviečok. Kombináciu ortodoxného katolíckeho zvuku, zrodeného pre echo vo východných katedrálach  s black metalom by si človek nemal nechať ujsť. Batushky sú každopádne dve, takže pozor!

Objavom festivalu je pre mna islandské trio KÆLAN MIKLA. Tri mladé slečny s farebnými vlasmi kombinujú atmosféru goth z rokov 80-tych s modernými elementmi a beštiálnymi škrekmi. Pre ich silnú basovú líniu mám len jedno slovo: mňam.

Keď WARDRUNA otvorili festival vo prvú štvrtkovú noc, tak nasadili veľmi vysokú latku pre ostatných headlinerov. Zopár minút pred začatím koncertu tohto headlinera nám nad hlavami preletel kŕdeľ husí vo W formácii. A tak sme všetci vedeli, že duše vikingov z prastarých mohýl nás akceptujú na ich posvätnom mieste. Prvé noty zazneli z albumu Kvitravn a frontman Einar Selvik držal ľudí v snovom stave pesničkami ako Solringen, Raidho ci Odal.  Počas predchádzajúcich ročníkov bolo možné si s Einarom sadnúť pri ohni a rozprávať sa s nim o histórii, jeho prístupe k svetu, kultúre či náboženstvu. A tak nie je prekvapujúce, keď nám dnes Einar na pódiu pripomenul že “Toto nie je o mojej kultúre či tvojej kultúre. Toto je o niečom univerzálnom pre všetkých. Hudba je univerzálna”. (vhodne vložené nadávky prekladať nebudem). Večer bol ukončený už tradičným Helvegen, piesni o smrti a o lúčení sa s tými, ktorí nás opustili. Einar má jednoznačne pravdu: Nasrať na tých, čo si myslia, že ich kultúra je lepšia, než ktorákoľvek iná.

Tento rok bol pre mňa prvou príležitosťou vôbec vidieť MYRKUR a EIVØR. Obe hudobníčky počúvam roky, ale nikdy nehrali na tradičnom metalovom festivale, kde by sme sa prelínali v čase a priestore. Každá je unikátna svojím vlastným, originálnym zvukom, ale čo ich spája, je, že obe definujú svoj vlastný, novy, a skvelý žáner ktorý sa nedá zhrnúť jediným prídavným meno ako black či death. MYRKUR zahrala mnohé pesničky z albumu Folkesange. EIVØR v modrom svetle hrala vypaľováky ako Trollabundin či Ocean. Pri jednom nezvyčajne vysokom tóne odišiel odposluch a vlastne cely audio systém. Po 5 sekundách zmäteného ticha začalo publikum skandovať a baviť sa ako nikdy predtým. EIVØR má naozaj anjelsky hlas.

Ukončiť festival nemohol nikto iný ako viac-menej lokálni HEILUNG. Ako ľudia čakali v chladnej, nórskej upršanej noci, tak postupne na pódium nastúpili HEILUNG, čiernou farbou pomaľovaní bojovníci hari, a organizátori festivalu, aby začali posledný rituál tohto roku. Festival sa ešte neskončil, ale koniec je neodvratne blízko a všetci si začíname uvedomovať, že čoskoro sa budeme musieť vrátiť do smutnej reality plnej hrozných šéfov a otravných zákazníkov. Ale najbližšia hodina bude plná bubnov, bojovníkov a “amplifikovanej histórie”. To je vyraz, ktorý HEILUNG používajú na popis ich rituálov. Ich kombinácia starých jazykov s inštrumentmi z doby kamennej (hlavne kostí) a nádherná atmosférická dekorácia pódia mi dovoľuje zabudnúť na to, čo bude a oslavovať to, čo bolo, alebo mohlo byť. HEILUNG nie je ani zdaľeka tradičnou kapelou. Sú to stvorenia tmy a svetla, ktoré nám tu na zemi piesňou pripominaju že hudba je univerzálna. Bohužiaľ pre niektorých univerzálnejšia než pre iných a tak si zopár vyvolených mohlo dovoliť navštíviť súkromné, exkluzívne (a drahé) počúvanie budúceho, zatiaľ nevydaného, albumu. Ak odhliadneme od exkluzívneho zážitku, pri ktorom si môže zopár vyvolených vytvoriť hlbšie puto s členmi kapely, slovo HEILUNG pochádza zo starého germánskeho výrazu pre “liečenie”. A liečiť ma ich hudba určíte dokáže. Ak na to nestačia vysoké tony Marie Franz, Kai-Uwe Faustove chrapľavé chorály, či kombinácia bojovníkov s kópiami a štítmi, tak nahá žena v reťaziach, adaptácia maorskeho bojového pokriku Haka či Christopherov Juulove narábanie so zvukom by to určite dokázať mali. 

Všetko, čo má začiatok, má neúprosne svoj koniec a ani najlepší liečitelia nedokážu zastaviť čas. Jediné čo ostáva na koniec sú moje slová vďaky pre organizátorov, hudobníkov a všetkých návštevníkov: „Tusen Takk!“

O tolerancii

Veľa som v tomto článku hovoril o tolerancii a univerzalite hudby, ale bohužiaľ reálny svet nie je voči všetkým priaznivý. Každý rok sa tisícky ľudí rozhodnú opustiť ich rodnú hrudu, aby navštívili studené Nórsko. Mohli by sa váľať na pláži v teple, alebo piť lacné pivo, ale namiesto toho prídu sem, kde sú doma. Ale démoni reality čakajú na ich návrat.

A tak na záver tohto článku chcem vysloviť podporu nórskemu projektu Metalheads Against bullying a ich dedikácii k ich anonymným obetiam netolerancie a diskriminácie. Držte sa, o rok sa vidíme zas doma!