Asi málokomu po vydaní minulého albumu We´ve Come For You All (2003) napadlo, že na ďalší album si počkáme rovných osem rokov, a že jeho vznik bude sprevádzať kolotoč udalostí personálneho charakteru na poste speváka. Najprv sa zdalo, že kapela naďalej počíta so službami vokalistu Johna Busha, ktorý s nimi nahral štyri albumy. Ten sa však začal postupne viac zameriavať na svoju materskú kapelu Armored Saint a tak začalo hľadanie nového speváka. Medzitým však v roku 2005 Anthrax odštartovali spomienkové turné v pôvodnej zostave z 80tych rokov s pôvodným vokalistom Joey Belladonnom a gitaristom Danom Spitzom. Po skončení turné sa kapela s nimi akosi nedohodla na pokračovaní spolupráce, takže sa pokračovalo v hľadaní nového muža za mikrofónom. Tým sa napokon v roku 2007 stal neznámy Dan Nelson z kapely Devilsize a s ním skupina konečne začala nahrávať nový album. Po jeho dokončení sa však z kapely porúčal a Anthrax opäť ostali bez speváka. Po presviedčaní sa na chvíľu na scéne opäť objavil John Bush, aby sa napokon definitívne do kapely vrátil legendárny Joey Belladonna. Ten s kapelou vyrazil na veľké turné The Big Four s ďalšími kolegami Metallica, Megadeth a Slayer, potom nanovo prespieval chystaný album, prepracovalo sa tiež pár skladieb a výsledok máme možnosť počuť práve v týchto dňoch. Musím povedať, že čakanie sa oplatilo.

Poďme sa na novú placku pozrieť bližšie. Už úvodné zlovestné intro Worship vystrihnuté akoby z nejakého hororu predznamenáva, že príde niečo veľkolepé. To aj prišlo v podaní skladby Earth On Hell s guľometnými bicími na začiatku, tvrdými hutnými gitarami, thrashovou atmosférou a najmä skvelým spevom Belladonnu. Úvod ako sa patrí, kapela sa nešetrí, skladba sa valí na poslucháčov s obrovskou dávkou energie. Nasledujúcu The Devil You Know som počul z albumu ako prvú ešte pred jeho vydaním a ihneď ma zaujala najmä vďaka melodickému chytľavému refrénu. Zdá sa mi, že album sa svojou náladou a vyznením pohybuje skôr v ére s Johnom Bushom než na starých doskách s Belladonnom. Znie moderne, sviežo a pritom nestráca nič z toho čo je pre Anthrax typické. Husté Scottove riffy, krkolomné sóla, groove nálady, melodický vokál so zapamätateľnými refrénmi, presná a dynamická rytmika, to je to, čo kapela na novinke servíruje svojim fanúšikom a ide jej to výborne. Najmä prvá polovica albumu je plná hitových skladieb, čo dokazujú aj singlovka Fight ´Em Till You Can´t a pre mňa absolútny vrchol platne I´m Alive. Tento kus ma dostal ihneď po prvom vypočutí. Úvodná gitarová vybrnkávačka naznačuje, že pieseň bude z albumu vytŕčať pre svoju chytľavosť, refrén mi ešte dlho ostal v hlave. Presne to sú atribúty, ktoré u Anthrax milujem.

Za zmienku stojí vlastne každá skladba, ale ja vyzdvihnem ešte tie podľa mňa najvydarenejšie. Tou je určite aj dramatická In The End s bijúcimi zvonmi v úvode, z ktorých pieseň prejde do ústredného riffu, ktorý to ženie celé v strednom tempe až do konca. Najneskôr tu, teda v strede albumu si poslucháč musí uvedomiť, že počúva ozajstný skvost, proste veľmi vydarený album s množstvom úžasných momentov. Belladonna nestráca nič zo svojho typického melodického prejavu, akoby nestarol a spieval ešte lepšie a vycibrenejšie ako kedysi v 80tych rokoch. Jeho hlas je vyzretý a v niektorých momentoch nemá ďaleko k bývalému spevákovi kapely Johnovi Bushovi. Na albume sa nachádza aj pocta veľkým obľúbencom Scotta Iana a spol., ktorú kapela pomenovala rovno po tejto veľkej heavy metalovej legende, Judas Priest. Pieseň síce nemá typický rukopis halfordovej družiny, ale o to tu ani nešlo. Počúva sa výborne, znie presne tak ako má Anthrax znieť.

Čo musím na nahrávke vyzdvihnúť, je vynikajúci zvuk, veľmi tvrdý, čistý a moderný. Album nemá slabé miesta, všetko tu sedí ako má a pôsobí to veľmi komplexne. Zaujímavú náladu má Crawl, kde cítim tak trochu grungeové odkazy, čo pieseň veľmi spestruje a dodáva jej svojskú temnejšiu a pochmúrnu atmosféru. Opäť jedna z najlepších skladieb na platni. Oceňujem ako skupina dokáže pracovať s nápadmi, nechýba dôraz na silné a zapamätateľné melódie. Na druhej strane tvrdé riffy piesňam dávajú hlavnú myšlienku. Záverečná Revolution Screams s dĺžkou okolo 9 minút album uzatvára tým najlepším spôsobom. Je v nej zahrnuté všetko podstatné, o čom tento album je. Plno silných riffov, opäť výborný refrén a ďalšie nápady, akým je napríklad pasáž, z ktorej vzíde gitarové sólo. Miešajú sa tu stredné a rýchle tempá, skladba je krásnou bodkou za týmto vynikajúcim dielom. Keď sa už zdá, že je naozaj koniec, príde ešte na úplný záver po dlhšom tichu prekvapenie v podobe coververzie New Noise od Refused.

Už teraz viem, že novinka Anthrax bude u mňa kandidát na album roku. Odporúčam ho aj tým, ktorí s Anthrax doteraz až tak nemali do činenia, je tu veľká šanca, že si ich práve touto doskou skupina získa.