Jedna z kapiel „Veľkej štvorky“ má za sebou náročných niekoľko rokov. Album „Worship Music“ mal vyjsť už pred nejakým časom a mal ho naspievať Dan Nelson. Ten však z kapely odišiel a o dotyčnej časti histórie kapela nehovorí. Chvíľu sa v kapele otočil John Bush, no nakoniec sa s ANTHRAX znova spojil Joey Belladonna, ktorý spieval na najdôležitejších albumoch. Osem rokov trvalo, kým ANTHRAX vydali po „We've Come For You All“ ďalšiu štúdiovú nahrávku. Pätica však s „Worship Music“ a Joeyho hlasom mieri naspať na vrchol. Zakladajúci člen, Scott Ian, počas rozhovoru prejavoval nesmierny rozprávačský talent.

V tomto momente, tesne pred vydaním „Worship Music“ je práca ANTHRAX dokonaná. Na album sa čakalo zopár rokov a sprevádzalo ho mnoho problémov so zostavou. Predpokladám, že cítiš úľavu.
Cítim sa skvele. „Worship Music“ sme začali tvoriť začiatkom roku 2007, za tie štyri roky sme si toho preskákali veľmi veľa. Teraz sme na druhej strane a v rukách máme hotový album, ktorý doslova milujeme. Je to ako odmena.

Myslíš, že vám tie problémy nakoniec pomohli?
Určite, vyviazli sme z toho ako silnejšia a lepšia kapela. Nie som príliš nábožensky založený, ale niekedy sa veci nedejú bezdôvodne. Takže niektoré tie problémy sa jednoducho museli stať, aby sme sa s ANTHRAX dostali na tú správnu koľaj a vytvorili takú nahrávku, akú sme vytvorili. Najdôležitejšie pre vydanie „Worship Music” bolo to, že sa do kapely vrátil Joey Belladonna, bez neho by sme možno ešte stáli na jednom mieste. Ale odkedy je znova s nami, teda od začiatku roku 2010, ide všetko ako po masle. 

Svet o tom, že pripravujete nový album vedel už dosť dlho, pôvodne bol album avizovaný už na rok 2008 alebo 2009 a v jednom momente ste boli už pripravení ho vydať, keď ho naspieval Dan Nelson. Ako veľmi sa líši materiál, ktorý ste mali vtedy, od materiálu, ktorý budú môcť fanúšikovia počuť?
To záleží na konkrétnych songoch. Niečo ostal nezmenené, niečo je zas úplne nové. O podobe „Worship Music” sme rozhodovali počas septembra a októbra 2010, keď sme boli na americkom turné s MEGADETH a SLAYER. Každý deň sme trávili v šatni a pracovali na piesňach, rozhodovali sa, čo necháme, čo pozmeníme a čo zahodíme do koša a nahráme nanovo. Dva mesiace sme „Worship Music” dolaďovali a tiež sme sa rozhodli, ktorých desať piesní sa na albume objaví. Päť z nich je hudobne takmer identických a na zvyšku sme niektoré pasáže buď prearanžovali alebo prepísali.

A ako by si charakterizoval tento finálny produkt človeku, ktorý ho ešte nepočul a o ANTHRAX má len matné povedomie?
Ako už iste tušíš, je to to najlepšie, čo sme kedy vydali. (smiech) V skratke by som povedal, že „Worship Music” je pekelne tvrdý, ale zároveň prepracovaný a dobre vymyslený album. Skutočne ohromený som z toho, ako dobre to Joey zaspieval a tiež musím povedať, že Rob Caggiano sa predviedol ako šialene dobrý sólový gitarista.

Ty a Charlie ste dvaja najstabilnejší členovia kapely, hrali ste na každom štúdiovom albume. Zároveň ste dvaja členovia, ktorí sa asi najviac venujú písaniu skladieb a textov. Aký vplyv máte na produkciu a finálny mix? Ovplyvňujete celý proces alebo sa spoľahnete na producentov?
To nie, my máme prsty vo všetkom. Pri produkcii sme tentokrát mali uľahčenú prácu, pretože nahrávanie albumu produkoval Rob Caggiano, ktorému stopercentne veríme. Je to v jeho záujme, aby sme zneli dobre. (smiech) Rob okrem iného vie, o aký zvuk sa snažíme, a teda je schopný dosiahnuť, aby moja gitara znela presne tak, ako chcem. S Joeym ale spolupracoval v štúdiu Jay Ruston, ktorý potom album aj mixoval. Na to sme tiež trochu dozerali, ale nebolo ani treba, pretože Jayovi sa podarilo vytvoriť poriadne tvrdý zvuk, a ten sme chceli dosiahnuť. To je, mimochodom, veľký rozdiel oproti minulým albumom, na ktorých sme zneli trochu odlišne a nie taký nekompromisne. Celkovo to ale prebiehalo veľmi hladko, povraždiť sme sa nechceli.

Pre novinku ste napísali pieseň s názvom „Judas Priest”, ktorá má byť poctou legendárnej kapele. Ako táto pieseň vznikla a aké prepojenie s hudobu, resp. textami JUDAS PRIEST v nej vidíš? 
Myšlienka napísať “Judas Priest” vznikla veľmi jednoducho – všetci v kapele JUDAS PRIEST zbožňujeme a táto kapela sa nám počas toľkých rokov veľmi pomohla. Trikrát nás vzali na turné a správali sa k nám nesmierne ohľaduplne. Keď sme sa dopočuli, že končia s veľkým koncertovaním, chceli sme nájsť spôsob, ako im poďakovať a vzdať hold. Jedna z piesní, ktorú sme napísali, dostala preto pracovný názov „Judas Priest”, a ten názov už ostal. A nejde v nej o to, znieť ako JUDAS PRIEST, ale skôr o to, že tá pieseň znie ako tradičný, poctivý heavy metal. Napísal som k nej text v podobnom duchu, ktorý keď si prečítaš, tak si spomenieš na tie prvé metalové kapely. No a poznáš lepší spôsob ako vzdať hold JUDAS PRIEST než ako napísať skvelý, heavy metalový song? Len dúfam, že sa členom PRIEST bude páčiť. (smiech)

Podobný, aj keď smutnejší príbeh, je na pozadí piesne „In The End”. Niekde som počul, že ste ju venovali zosnulým rockovým legendám – Dimebagovi Darrelovi a Ronniemu James Diovi. Je to tak?
Áno, je to tak. „We've Come For You All” vyšlo v roku 2003, Dimebag zomrel v roku 2004. Takže sme od jeho smrti nevydali album. Bola to jedná z vecí, na ktorých sme sa jednohlasne zhodli – že si chceme uctiť pamiatku ľudí, ktorí boli nielen našimi priateľmi, ale aj našimi hrdinami. To ale bolo až potom, ako sme na tej piesni pracovali s prestávkami takmer tri roky. Keď sa nám podarilo skĺbiť ju do jedného celku a zaranžovať, tak mala veľmi mohutný, epický feeling. Aby si tomu rozumel, ja píšem texty tak, že si nechám hudbou našepkať, o čom bude. V prípade „In the End“ bolo nad slnko jasné, že bude pre našich dvoch veľkých priateľov.

Povedzme si teraz niečo o koncertovaní. Pokiaľ viem, tak ste už s Joeym naživo hrali „Only“, čo je pieseň z obdobia, keď v ANTHRAX spieval John Bush. Chystáte sa do živého setlistu zaradiť aj iné songy z tejto éry? A čo na to Joey?
On s tým nemá problém, „Only“, ktorú mimochodom spieva veľmi dobre, nie je výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Na skúšobni som ho počul spievať niekoľko iných skladieb z toho obdobia. Myslím, že to boli „What Doesn't Die“, „Fueled“, “Safe Home” a tuším, že aj „Room For One More“. Ale to bolo už pred nejakým časom, takže ti neviem povedať na sto percent, či ich zaradíme všetky do setlistu. Joey na nich znie výborne, predsa len, je to kvalitný vokalista. On ich spieva po svojom a vie, ako ich má zaspievať tak, aby zabíjali. To sa vôbec nelíši od prípadov, keď John Bush spieval piesne z „Belladonovej éry“. Tiež ich zvládol výborne a po svojom, lebo je rovnako dobrý, ako Joey.

Vzhľadom na to, že bola novinka z veľkej časti hotová už pred nejakým časom, zaujímalo by ma, či teraz, keď ste znova aktívna kapela, uvažujete už o tom, vydať niečo ďalšie. Predsa len, Joey musel niečo z nového albumu iba prespievať a nemal možnosť byť pri celom procese písania.
Z obdobia okolo roku 2008 nám ostali asi štyri piesne, ktoré sa na „Worship Music“ nedostali. Nejde o to, že by neboli rovnako kvalitné, ale jednoducho buď potrebovali ešte dopracovať, alebo sa nám proste na „Worship Music“ nehodili. A dve z nich  Prvou z nich je „Bleed“, kde sme úplne nedokončili refrén, lebo sa nám príliš nepozdával, ale sa podľa mňa jedná a výborný song. Druhá pieseň nemá názov, volali sme ju „Song 11“. Tú sme takmer použili ako inštrumentálku, pretože je to doslova šialený song – je rýchly, má veľa komplikovaných vyhrávok. Na poslednú chvíľu sme sa ale rozhodli, že je ju na inštrumentálku škoda, a že si ju radšej odložíme nabok a dopíšeme k nej text. Takže sme už vlastne začali pracovať na ďalšom materiáli, pred začiatkom turné chceme dotiahnuť to, čo už máme a ja som už začal prácu na ďalšom albume, pretože posledné, čo teraz potrebujeme, je čakať ďalších osem rokov. (smiech) Predbežný plán je taký, že o dva roky bude na svete ďalší album od ANTHRAX.

Povedal by si, že chémia s Joeym opäť funguje?
Áno, funguje. Využili sme príležitosť, ktorá sa nám naskytla, aby sme mohli byť znova v jednej kapele. A nemôžem dostatočne poďakovať METALLICE za to, že nás oslovila s ponukou účastniť sa na koncertoch „Veľkej štvorky“. Keď sme minulé leto odohrali prvých päť koncertov v Európe, tak sme sa cítili nezničiteľní. Bol to fantastický spôsob, ako sa znova vrátiť na scénu ako ANTHRAX, spoločne s Joeym. Tieto koncerty nás nasmerovali správnou cestou a v hlavách sme mali jasno, že to má byť takto a že je to zábava. METALLICA nás teda kopla do zadku v momente, keď sme to potrebovali. 

Spomenul si tie koncerty, kde ste zdieľali pódium s METALLICOU, SLAYER a MEGADETH. Čo by si povedal, že je na ANTHRAX také unikátne, že to umožnilo kapele stať sa súčasťou tohto prestížneho klubu?
Hlavné je to, že sme boli medzi prvými. „Veľká štvorka“ nie je fráza, ktorú som vymyslel ja alebo ktokoľvek z kapiel, ktoré si vymenoval, bol to žurnalista, tuším Don Kaye. Boli sme prvé thrash metalové kapely. Jasné, EXODUS už existovali, OVERKILL už existovali, METAL CHURCH tiež, ale mám pocit, že my sme boli tí, ktorí ako prví prerazili z undergroundu a posunuli sa smerom k mainstreamu. A tiež by som povedal, že je to tým, že každá z tých štyroch kapiel znie inak, čo je podľa mňa to najlepšie, čo môže byť. Všetci hráme thrash metal, ale všetci ho hráme iným spôsobom. Keď sa nájdu ľudia, ktorí hovoria, že metal je jednoduchá hudba pre hlúpych ľudí, že metal je príliš úzky žáner, tak si vezmeš štyri thrash metalové kapely, ktoré dali svetu mnoho výbornej hudby a pritom sú tak odlišné. Myslím, že „Veľká štvorka“ je vlastne dôkazom toho, že v akomkoľvek  hudobnom žánre môžeš urobiť čokoľvek.

Na tvojom účte na Twitteri som v polovici júla čítal príspevok: „Dnes má ANTHRAX tridsať rokov“. Okrúhle narodeniny sú príležitosťou na spomínanie. Na ktoré časy z tých tridsiatich rokov  spomínaš najradšej?
Okamžite mi naskakujú rôzne spomienky, niektoré veľmi špecifické. Tak napríklad v máji 1987 sme začínali turné k „Among The Living“, kde sme hrali v kluboch tak pre päť stoviek ľudí, maximálne pre tisíc vo veľkých mestách. Koncom toho roka, v decembri, začalo naše prvé veľké turné, kde sme boli ako headlineri. Najmenšie koncerty boli vtedy nie pre päťsto, ale pre päť tisíc ľudí a občas sa to šplhalo k desiatim tisícom. Predkapely nám robili CELTIC FROST a EXODUS. Keď sme hrali v Chicagu, stáli sme s Charliem na boku pódia počas koncertu EXODUS. V hľadisku bolo asi šesť tisíc ľudí, a ja sa pamätám, ako som sa otočil na Charlieho a opýtal sa: „Ako sa toto sakra stalo? Odkiaľ sa vzali títo ľudia?“.
Ďalej si pamätám na rok 1991, keď sme na turné „Clash of the Titans“, kde sme hrali s MEGADETH, mohli headlinovať doma v New Yorku, v Madison Square Garden. Hrozne rád spomínam na turné s PUBLIC ENEMY, tiež na to, ako sme nahrali „Sound of White Noise“ s Johnom Bushom. Ten album bol jeden veľký risk, pretože sme vymenili speváka v momente, keď sme boli veľmi úspešní, ale ten album dodnes považujem za fantastický.
Ešte ti poviem jednu novšiu príhodu. Asi pred rokom a pol som sedel na obede s jedným človekom, ktorý práve kývol na to, aby sa vrátil do ANTHRAX. Samozrejme, išlo o Joeyho a ja som sa v tom momente vznášal meter nad zemou. A mohol by som pokračovať, ešte mám stovky historiek.

A keby si sa pozrel opačným smerom, do budúcnosti, je niečo, čo by si ešte chcel s ANTHRAX uskutočniť?
Jednoucho chcem robiť to, čo robím, a to tak dlho, ako chcem. Vykonávať akúkoľvek činnosť tridsať rokov je dobrý výkon. A my hudbu milujeme, baví nás a cítime, že ešte máme čo povedať a sme kreatívni. Chcem hrať a chcem robiť vynikajúce koncerty. Vezmi si napríklad AC/DC – tých som videl na poslednom turné tri krát. Podľa mňa šlo o najlepšie show AC/DC, aké som kedy videl. Teraz boli lepší ako na turné k „For Those About to Rock“. Minule sme hrali s MOTÖRHEAD, to je rovnaký prípad. To isté platí pre THE ROLLING STONES. Do budúcnosti sa pozerám optimisticky, pretože si nevidím dôvod, prečo by ANTHRAX nemohli pokračovať ešte desať rokov, možno viac.

Mimochodom, musím ti pogratulovať k tomu, že si sa stal otcom (Scottov syn, Revel Young Ian sa narodil 19. júna 2011, pozn. aut.). Dúfam, že sa má dobre. Ako sa táto udalosť premietne do koncertného života ANTHRAX, najmä, čo sa týka dĺžky a frekvencie turné?
Ďakujem pekne. Nemyslím ale, že by to bola veľká rana pre turné ANTHRAX, pretože v kapele ma už predbehli Frank a Charlie, ktorí mali deti skôr, ako ja. Keď mali oni prírastky do rodiny, čo bolo tak pred štyrmi alebo piatimi rokmi, tak sme sa vedome dohodli, že zmeníme spôsob, akým koncertujeme. Neznamená to, že by sme hrali menej, skôr to znamená, že nebudeme koncertovať dva mesiace v kuse, ale tri-štyri týždne, potom si dáme zo dva týždne pauzu a potom znova tri alebo štyri týždne. Je to pre nás jednoduchšie a menej náročné. Predtým sme napríklad prišli do Európy a mali sme desaťtýždňové turné. To bolo hrozne náročné, aj keď som mal dvadsaťpäť rokov. Okrem toho, zhruba v polovici dlhej šnúry sa stane to, že koncerty už nie sú také dobré, pretože je celá kapela unavená. S tým sa nedá nič robiť. 

Ale turné si stále užívaš, nie?
Povedzme to takto – rád koncertujem. Stáť na pódiu je vec, kvôli ktorej sa turné oplatí robiť, pretože turné je ťažká práca, najťažšia časť muzikantského života. Si ďaleko od domova, máš nabitý kalendár a to sa podpisuje na tvojom tele. Ale hrať naživo je naopak to, čo na hudbe najviac milujem. Baví ma to viac, ako nahrávanie alebo čokoľvek iné.

ANTHRAX nemali nikdy problém s experimentmi. Spojili ste sa s PUBLIC ENEMY a vytvorili rap-metalový song, „Toast to the Extras“ (z albumu „Volume 8: The Threat is Real“) zase nemá ďaleko od country. Je nejaký experiment, ktorý by dostal v rámci produkcie ANTHRAX jasné „nie“?
Nikdy nehovor nikdy. Ale najbližšie k absolútnemu „nie“ má asi ďalšia rapová skladba. Keď sme spravili „Bring the Noise“ s PUBLIC ENEMY, tak sme tou piesňou povedali všetko, čo sme povedať chceli. Nie sme rap-metalová kapela. Ale nikdy nevieš, všetci v kapele sme ľudia s otvorenou mysľou a nikdy nevieš, kedy niekto z nás dostane bláznivý nápad. (smiech)

Posledná otázka nebude mať nič spoločné s hudbou. Je o tebe známe, že si veľký fanúšik komiksov. V súčasnosti je veľká mánia okolo filmových spracovaní známych komiksov. Čo hovoríš na záplavy „Thorov“. „Kapitánov America“ alebo „Green Lanternov“?
Tak z tých filmov, čo si vymenoval, som nevidel ešte ani jeden. Pre mňa je meradlom úspechu alebo neúspechu ústredná postava či postavy toho-ktorého komiksu. Ale nemám s týmito filmami žiaden problém, napríklad druhý diel „X-Men“ je podľa mňa perfektný, podobne aj posledné spracovanie Batmana, alebo „Watchmen“ či „Sin City“. Veľmi ma zaujíma „Captain America“, mám rád ten príbeh, Red Skulla ako zápornú postavu a páči sa mi, že sa to odohráva v štyridsiatych rokoch. „Thora“ som nikdy nemusel, preto ma až tak neláka. Možno si to pozriem niekedy v lietadle alebo tak podobne.