Koncom minulého roka vyšiel deviaty album holandskej skupiny DEINONYCHUS. Tvorba tejto formácie je viac-menej konzistentná a nik od nich neočakáva nejaký progres. A novinka "Fatalist" nie je výnimkou.

Skupina pokračuje v mixe doomu a black metalu. Ďalšou červenou niťou ich tvorby je absolútne zúfalá atmosféra, pocity zmaru, depresie bez náznaku niečoho pozitívneho. Táto emócia sprevádza ich hudbu od začiatku a v jej vyjadrení sú mimoriadne presvedčiví. Jednak sú to ťahavé doomové pasáže, ktoré sú na novinke až zarážajúco jednoduché. Ich tvorba nikdy nebola nijak zložitá, ale tentoraz to dotiahli do extrému. Hneď úvodná skladba začína monotónnym riffom, ktorý sa skladá z dvoch akordov. Je to ako pohrebný sprievod kráčajúci nekonečným urnovým hájom. Jediné, čo ruší monotónny pochod, je kvílenie Marca Kehrena, z ktorého idú zimomriavky po tele. Netuším, v akom duševnom rozpoložení sa nachádza jeho myseľ, ale nebude to nič veselé. Toto by ubilo aj toho najväčšieho optimistu na svete.
 

Na albume sa nachádzajú aj svižnejšie kompozície, no ich atmosféra sa ani v najmenšom nemení. Len sa k depresii pridáva viac agresie a frustrácie. Presne takou je titulná skladba, ktorá si drží stredný  blackový rytmus a gitary tu vytvárajú zaujímavé ozveny. Predpokladám že ho vytvorili pomocou reverbu alebo delay. Každopádne je to zaujímavý a pritom stále veľmi minimalistický prvok. Rýchlejšie a pomalšie skladby sa pravidelne striedajú, čím vás držia v strehu. No nemyslite si, že je to nejaká pestrá hudba. To rozhodne nie a nik to od nich ani nechce. Dlhoročný poslucháč od nich očakáva práve ubíjajúcu monotónnosť, v ktorej sa zúfalstvo najvernejšie vyjadruje. A v tomto smere DEINONYCHUS nesklamali ani v najmenšom. Toto je ale hudba pre veľmi úzku skupinu poslucháčov, ktorí sa s obľubou ponárajú do nekonečného zúfalstva a smútku. 

DEINONYCHUS s novinkou vybudovali ďalšiu časť chrámu, v ktorom pochovali nádej. Nie je to najvýraznejší prvok tejto stavby, no ani jeho nudný suterén.