OCEANS OF SLUMBER vydávajú nové albumy v pravidelných dvojročných cykloch. Ich šiesty album "Where Gods Fear to Speak" nie je výnimkou. Na mieste je otázka, či to nie je krátke obdobie na tak komplexnú hudbu, akú tvoria.

Podľa mňa by im väčší časový odstup prospel. S pribúdajúcim množstvom materiálu je čoraz tažšie zaujať a pritom nevykrádať vlastnú špajzu. Na poslednom albume odsunuli metalovú zložku na okraj a výsledok bol naozaj zaujímavý. Novinka sa opäť vrátila do metalových vôd a v niektorých pasážach preteká do riadnych extrémov. V ich prípade to nie je nič prekvapivé, len to prináša trocha rozpačité momenty. A to aj pre široko rozkročeného poslucháča, ako som ja.
 

Pre ilustráciu si vyberám tretiu skladbu "Don't Come Back from Hell Empty Handed". Tá začína takmer popovým baladickým úvodom, ktorý postupne prejde do doom metalovej pasáže. Nasleduje klavírna časť, ktorá voľne nadväzuje na úvodný motív a opäť sa vyberú do metalových vôd. Celá tá skladba je skvele skomponovaná a má jednoznačnú atmosféru. V záverečnej minúte sa však zmení na brutálny death metal s poriadne chorobným spevom. Ako nemám nič proti experimentom, ale znie to trocha ako päsť na oko. Samostatne tie pasáže obstoja, len ten nečakaný prechod mi príde fakt divný. Na druhej strane sa podobných prechodov dočkáme aj v skladbe "Poem of Ecstasy", ale tu to má svoj prirodzený vývoj a tu mi ro sedí. Podobnej šialenosti sa dočkáme aj v piesni "The Impermanence of Fate" ale aj tu to nejak obstojí. K novinke mám ešte jednu výčitku a to je prerábka od Chrisa Issaka. Potenciál takého hitu ako "Wicked Game" si myslím nevyužili dostatočne. ich verzia mi príde až príliš statická a bez šťavy. Na druhej strane album obsahuje množstvo zaujímavých piesní, v ktorých skupina varí z osvedčených ingrediencií. Od jemných baladických motívov s popovým nádychom až po melancholické doomové party. Skupine nie je cudzí ani progresívny metal a extrémnejšie subžánre ako death metal. Skladby sa postupne vyvíjajú a menia sa aj nálady. Okrem spomínaných zvláštností je to veľmi dobrodružná hudba, ktorá zväčša nenudí.
 

Samozrejme nesmiem opomenúť nádherný vokál Cammie Gilbert, ktorý je ozdobou každej ich nahrávky. Zároveň je to výrazný poznávací prvok ich hudby, ktorý ich robí jedinečným.  Spomínané growly má podľa všetkého na svedomí tiež Cammie a za to veľký rešpekt. Mám síce dojem že si dopomohla nejakým efektom, ale výsledok stojí za to. Skupinu musím pochváliť za pieseň "The Given Dream". V nej sa pekne pohrali s elektronickými prvkami, ktoré sú v ich hudbe pomerne vzácne. Nemajú snahu tu nijak dominovať, no zaujímavým spôsobom ju ozvláštňujú. Na albume inak hosťuje Fernando Ribeiro (MOONSPELL) a to v druhej skladbe "Run From the Light".

Šiesty album OCEANS OF SLUMBER je zaujímavou nahrávkou, ktorá sa opäť vrátila do metalových vôd. Pár momentov mi na nej prekáža, ale vo výsledku výrazne neznižujú jej kvality.