ŠTVRTOK

Minuloročná i predminuloročná spokojnosť ma nemohla nechať medzi štrnástym a šestnástym augustom chladným a proste ma prinútila prísť sa pozrieť, aké príjemné i nepríjemné stránky poskytne trinásta edícia českého festivalu, popredného pokiaľ ide o extrémnu hudbu. Vojenská pevnosť Josefov sa opäť pripravila na nájazd fanúšikov zo všetkých možných kútov Európy, no najmä z Česka, Slovenska a Poľska. Rady pri vstupe neboli až také hrozné, no postačovali na to aby som si otvárak festu v podobe nemeckých SUFFOCATE BASTARD vychutnal iba sluchovo. Škoda. Ich debutový album znie výborne a death metal v strihu raných Deeds of Flesh bol určite výborný aj naživo, ako som sa potom dozvedel. Za nimi nasledujúci českí technici MINDWORK podali veľmi dobrý výkon, až na vokalistu, ktorého spev mi nesedel. Inak kvalitná hudba, zaujal aj gitaristov nástroj „zaodetý“ do farieb českej vlajky.

Po pomerne melodických MINDWORK prišli Aténčania INVERACITY a poriadne do divákov nahustili svoj precízny brutal death, ktorému nie je čo vytknúť. Čo sa týka zmien oproti minulému roku, tak v areáli pribudla nová „prírodná tribúna“, ktorá bola celkom slušne zaplnená, no nemyslím, že sa vypredala, keďže aj posledný deň boli lístky ešte k dispozícii. Zvýšil sa aj počet stánkov s jedlom (až na ten s názvom Jihočeské topinky boli celkom slušné), rozšírili sa priestory, na ktorých sa rozkladali stánky, pribudol zábavný stan Gambrinus, kde sa mal hrať futbal, na ktorý však od druhého dňa nikto ani nepomyslel.
Na pódiu ako štvrtí šantili GLOOMY GRIM, ktorí mi svojím siláckym, pomerne dosť nudným black metalom trocha skazili chuť a tak som si ju napravil pri „ufónoch“ RASTA, na ktorých som za dva roky, odkedy som ich nevidel, pobadal jednoznačne zlepšenie vo všetkých ohľadoch. Spevák Jevgenij Teselkin sa vyšvihol a aj jeho čisté spevy zneli mimoriadne dobre, nasadenie bolo maximálne a obligátny cover na záver v podobe „Sweet Dreams“ nemohol chýbať.

Nasledujúci brutálny death metal BEHEADED absolútne pochoval otrasný zvuk. To, čo liezlo medzi divákov, sa skutočne nedalo počúvať. Nevydarený zvuk gitár so zlým skreslením a strašný sound bicích maximálne skazil dojem z vystúpenia týchto maltských hrdlorezov. Apropo zvuk. Ten bol často - hlavne v priebehu prvého dňa - nepodarený a i neskôr sa objavili nazvučenia, ktoré neboli z kategórie najlepších.
Zvuk SADIST bol našťastie celkom slušný. Ešteže tak, lebo ich hudba by bola bez kvalitného zvuku skutočne degradovaná. Tak som si mohol užiť výborný pohľad na gitaristu Tommyho, ktorý pomerne často jednou rukou hral na klávesoch a druhou simultánne na gitare. Neviem, či nevedia zohnať klávesistu, ale viem, že to vyzeralo a na moje prekvapenie aj znelo skvelo. Spevák Trevor tomu svojím šoumenstvom iba pridával.

Po komplikovanej porcii premysleného sadizmu prišli na vedľajšie pódium grindoví maniaci GENERAL SURGERY, ktorí sa hudobne zhliadli v raných Carcass a iných grindových klasikách, no a výzor si zase požičali od nejakých šialených zakrvavených lekárov. Šou ako sa patrí. Ako inak – hudba trochu jednotvárna, ale zábava na vysokej úrovni. HOLLENTHON sľubovali vážnejšie predstavenie a tak aj bolo. Čo ma upútalo ako prvé, boli vyslovene nemetalové gitary, ktoré hudobníci používajú. A ktovie, či aj to nezapríčinilo určitú plochosť a nedostatočnú plnosť zvuku. Hralo sa zo všetkých albumov a aj keď mi chvíľu trvalo, kým som živému prevedeniu El Cochinovej svorky prišiel na chuť, nakoniec som si mohol povedať, že som videl nadpriemerné vystúpenie.

Švajčiarsky spolok SAMAEL som nikdy nepočúval a Brutal Assault mi potvrdil prečo. Ich hudba je proste nuda, len zhluk nezaujímavých riffov a imidžu. Boli absolútne neúčinní a atmosféra sa im tiež nepodarila. Zato SEPTICFLESH by sa podarila, keby za mixom nestál kúzelník, ktorý s každou ďalšou piesňou zamával paličkou a vykúzlil absolútne odlišný a väčšinou veľmi zlý zvuk. Obrovská škoda, že raz to bola nečitateľná masa zvuku, raz sa strácali sample, raz nebolo počuť gitary a basa s bicími prehlušovali všetko naokolo. Korunu tomu nasadila porucha Chrisovho aparátu. Inak mystici podali veľmi dobrý výkon a aj napriek problémom to bolo veľmi príjemne pozeranie.
Obrovská klasika thrash metalu a dalo by sa zrejme povedať headlineri prvého dňa EXODUS sa s ničím nepárali. Do natešených divákov narvali svoj thrash metal od podlahy ako sa patrí. Všetci boli plní nasadenia a nadšenia pre svoju hudbu. Vokál i gitaristi absolútne perfektní. Niet čo vytknúť. Za nimi FINNTROLL. No, čo by som k nim povedal. Ich hudba má k zaujímavosti pomerne ďaleko. Tento názor však so mnou samozrejme nezdieľa množstvo metalistov a tak sa počas ich hopsavého vystúpenia plného veselých popevkov strhla pod pódiom skutočne veľká zábava. Fans ich teda prijali dobre. Ja veľmi hodnotiť nemôžem.

Čo môžem, je povedať, že MAYHEM boli úžasní! Áno, väčšina ľudí po festivale vravela: „To bola blbosť.. to bolo nudné.. strašné“ a podobne. Škoda, že nepochopili krásu jednej z tých blackmetalových kapiel, ktorá sa so žánrom nebojí hýbať. Za všetko zrejme mohli avantgardné skladby z „Ordo Ad Chao“ a celkovo pomalšie veci, ktoré mali v sete. Nie je však všetko len o náklepoch. Atmosféra, ktorú navodili ako novými, tak aj staršími kompozíciami, bola neopísateľná. No a tradične skvelý spevácky výkon Attilu, ku ktorému pridal aj vyšinutú pódiovú show so slučkou v ruke. Škoda len Necrobutcherovej príliš skreslenej basy. Som rád, že som mohol vidieť MAYHEM v jednom z posledných vystúpení v tejto zostave.
Na rozjasnenie boli nasledujúci TEXTURES mimoriadne vhodní. Hrali zo všetkých albumov a vyberali hlavne rýchle a energické skladby, takže Kalsbeeka sme čisto spievať veľmi často nepočuli. Skutočne podarený set. Zatvárajúci prvého dňa HARMONY BAY nemali veľké publikum, no to, ktoré ich sledovalo a zostalo sledovať, si určite užilo maximálne krkolomné recesistické divadlo týchto chovancov z ústavu, ktorí suverénne kandidujú na najtechnickejšiu kapelu celého festivalu. Všetko zahrali absolútne dokonale, čo je pri ich takmer nesúvisiacich a neustále zasekávaných pasážach priam neskutočné.

PIATOK

Klasické grindcoreové rána na Brutal Assaulte pokračovali aj tento rok – konkrétne túto sezónu so žiaľ zatiahnutou oblohou, ktorá neveštila nič dobré. Českí PSYCHOTIC DESPAIR boli výborní. Na tento štýl absolútne skvelý zvuk. Gitarista s úplne šialeným vystupovaním a spevák s výzorom punkáča a o barlách len pridávali ich psychotickosti, takže názov majú zaslúžený. TISÍC LET OD RÁJE sa pohrali s pódiovým prevedením svojho vystúpenia a celkom to vyšlo. Keď už ich hudba nie je nič extra, zaujali aspoň spevákom priviazaným na reťazi a bičovaným škriekajúcou speváčkou Dashou, ktorá zase upútala kvietkovanými šatami.
WARBRINGER v súčasnosti patria k vlne nových kapiel drviacich old schoolový thrash bez akejkoľvek invencie a to isté naservírovali aj na pódiu. Nemôžem povedať, že im chýbala energia a snaha, no proste vidieť, že im ešte oproti starým harcovníkom, ako boli napr. štvrtkoví EXODUS, chýba suverenita a precíznosť. Ruská odpoveď na nedávny metalcoreový trend v podobe GRENOUER ma nechala absolútne chladným; nuda, nuda, nuda.

Na DEBUSTROL prišlo k pódiu obrovské množstvo fanúšikov a boli evidentne spokojní. Domáci zostra a rýchlo hrali svoje klasické „hymny“, ktoré mali obrovskú odozvu a myslím, že svoju úlohu - teda priniesť a pripomenúť ľuďom trocha českej klasiky - splnili na výbornú. A STORM OF LIGHT som vypustil, ETHS nevystúpili a NOVEMBRE dosť sklamali.
Tak som sa tešil na ALL SHALL PERISH a neostal som sklamaný. Americké kvinteto začalo takmer bez akejkoľvek pauzy po NOVEMBRE a svoj nadupaný deathcore do ľudí nahustili bez okolkov a bez zľutovania. Škoda bola, že siahli aj po nových piesňach, ktoré ako z nahrávky, tak ani naživo proste nefungujú, keďže im chýba energickosť. Inak absolútne skvelé a dokonca došlo aj na v Európe nie až takú zaužívanú wall of death.

Coloradskí hydrogrinderi CEPHALIC CARNAGE sú právom označovaní za jednu z najlepších live kapiel v metalovom svete a svoju reputáciu vôbec nenarušili. Vokalista Lenzig to síce asi trocha prehnal s húlením a občas bol mimo, no aj tak to bolo vynikajúce. Svoj poobedňajší set postavili najmä na poriadne narezaných vypaľovačkách a ich šialenosť bola neskutočná. Špeciálne by som vyzdvihol basáka Nicka Schendzielosa, ktorý na svojom šesťstrunovom nástroji a za mikrofónom podával fakt brilantný výkon. Počas ich pobytu na pódiu sa však počasie začalo meniť na absolútnu pohromu a z oblohy sa spustil lejak najsilnejšieho kalibru. V priebehu pár minút po CEPHALIC všade tiekli potoky vody, ľudia boli natlačení vo svojich či pivných stanoch a na SWORN ENEMY pozerali len skutoční nadšenci.

Na The BERZERKER som na chvíľu vyliezol spod strechy, keďže to už bolo s počasím lepšie. Hrozný zvuk a nepresvedčivý výkon speváka v tom, čo som videl, ma rýchlo poslal preč na nejakú horúcu čokoládu a k tomu, aby som prečkal ďalší nápor rýchlych a veľkých kvapiek pod nejakým prístreškom, kde som strávil aj čas vyhradený pre SWALLOW THE SUN. Nevadí. DESPISED ICON som si však už nemohol nechať ujsť. Skutočná lahôdka. Zvuk často pomerne povážlivý, no inak čistý odpal. Mix death metalu a hard coru podaný tak brilantne, že človekom to okamžite začalo hýbať. Do playlistu sa dostali všetky husté hitovky a bolo sa na čom schuti zabaviť.
To sa o takých SOILWORK povedať nedá. Zase raz niekto s veľkým menom, no slabou produkciou. Zívanie sa zaplo na maximum, no chuť som si napravil pri nasledujúcich PRIMORDIAL. To vám bola atmosféra. Vlny harmonických gitár s jednoliatymi rytmami bicích a výborným Nemtheangovým vokálom pôsobili ako balzam na dušu. Ich hudba i jej živé prevedenie má sily na rozdávanie a chlapi ju aj náležite porozdávali všetkým dokola.

ENTOMBED ma nijak neprekvapili, nečakal som nič extra, ani to nič extra nebolo. Zato BEHEMOTH, to už bolo o niečom inom. Videl som ich pred necelým rokom, no to, čo ukázali na Brutale, nemalo chybu. Devastačný a čistý zvuk, šialený rýchlostný stupeň a nasadenie na hranici možností. BEHEMOTH by som prirovnal k buldozéru, ktorý sa prihnal do Josefova a zrovnal ho celý so zemou. Inferno mlátil ako o život a všetci traja strunoví hráči obsluhovali mikrofón tak, že človek sa ich až bál. Playlist postavený na osvedčených hitovkách a piesňach z novej radovky bol veľmi dobrý. Malé prekvapenie prišlo, keď Nergal prizval na pódium Big Bossa a spolu s ním zložili hold legende MASTER's HAMMER, od ktorých zahrali skladbu "Jáma Pekel".
Za nimi uvoľnenie v podobe ANATHEMA, od ktorých nepoznám ani jednu vec, no aj po dokonalých BEHEMOTH ma okúzlili. V príjemnej zvukovej kulise vytvorili skutočne inú, hlavne nemetalovú atmosféru, z ktorej sálal pomerne alternatívny feeling a na trochu večerného oddychu by som si nevedel predstaviť nič lepšie.

Hlavný ťahák (pre koho ako) boli CRADLE OF FILTH. Pre mňa skôr spôsob na prilákanie čo najväčšieho počtu platiacej mládeže, ale myslím, že to Shindymu nemôžeme mať za zlé. Čo sa tejto kedysi zaujímavej svorky týka, moje očakávania boli hlboko pod bodom mrazu, no dostal som viac. Dani Filth zrejme pochopil, že veľká časť divákov ma radšej ich staršiu tvorbu a tak sa dostalo na staré „hity“ z debutu, z "Cruelty And The Beast" a pod. Bol to dobrý ťah, ktorý atmosféru koncertu určite pozdvihol, i keď prevedenie nebolo nijako zvlášť strhujúce. Mám pocit, ako keby to tých hudobníkov extra nebavilo, no a Filthov „spev“ je kapitola sama o sebe. Ten to v hrdle už dlhšiu dobu určite nemá v poriadku. CRADLE teda nemali šancu zdatne sekundovať vystupujúcim pred nimi a tobôž nie NEUROSIS, ktorí po nich vyliezli na vedľajšie pódium. Môžem bez zveličovania povedať, že to bola tá najatmosférickejšia hudobná hodinka v mojom živote. Obrazovka zhasla. Za kapelou sa rozprestrela obrovská plachta, na ktorej sa premietali skutočne psycho opakujúce sa výjavy – tváre, oblaky, vrany a hudobníci bez akéhokoľvek slovka odohrali svoj set plný monolitických dlhánskych songov. Pauzy medzi nimi vypĺňali rôzne zvuky, pazvuky, šumy. Neskutočný umelecký zážitok.

K 1349 veľa hovoriť netreba. Snáď len toľko, že naživo niekoľkokrát lepšie počúvanie ako z nahrávok, ktoré sú pre mňa kvôli zvuku priam neznesiteľné. Stál som síce veľmi vzadu, no nepostrehol som žiadne hajlovanie na pódiu, o ktorom sa hovorilo ďalší deň a ktoré sa rozoberalo aj na fórach. S blížiacou sa jednou hodinou rannou sa na pódium druhýkrát vyrútili CEPHALIC CARNAGE aby sa za atmosféru tvoriacej tmy pustili do pomalších a alternatívnejších songov zo svojho repertoára a takisto zazneli aj hitovky ako „Dying Will Be The Death Of Me“, „Touched By An Angel“ či klasický výsmech z black metalu na záver, krása. MALIGNANT TUMOUR to preháňali s naťahovaním, moje premočené nohy už nemienili dlhšie stáť a tak som sa pobral do stanu.

SOBOTA

Po rannom odprataní poľského kolegu spred stanu som si to nasmeroval v ústrety dvom slovenským zástupcom na festivale. Ako prví sa s menším oneskorením ohlásili ATTACK OF RAGE a naše rodisko vôbec nezahanbili. Predviedli čo sa dalo čakať. Prvotriedny, chytľavý a intenzívny grindcore, tentokrát s výborným zvukom. Za nimi hrali prešovskí WAYD, u ktorých už zvuk nebol taký úžasný a vystúpenie bolo tiež o niečo nudnejšie. Priemerné, povedal by som. Niečo tomu proste chýbalo.
UPRISE to sypalo ako sa patrí. Skvelá nakladačka s humorným vystupovaním frontmana. Zábava šliapala. Brazílski IMPERIOUS MALEVOLENCE ju zastavili len taký šuchot. Maximálne nudný, primitívne prevedený, krvavý death metal bez zaujímavosti. Domáce manga kombo JIG-Ai, ktoré sa môže pochváliť miestenkou na Maryland Deathfest, ukázalo obrovskú kvalitu. Grind podávajú s kopou sviežosti a vynikajúci vokál basistu Buráka bol pastvou pre extrém zbožňujúce uši. Ani LOCOMOTIVE, ani KRUGER neboli veľmi zaujímavé spolky, aj keď spevák druhých menovaných robil veľmi slušnú show. Od ILLIDIANCE som čakal viac ako pomerne statickú a sterilnú show, ale cover "Shut Your Mouth" od PAIN bol vydarený.

Veci ako ARKONA idú mimo mňa a tak ma ich set nemohol dohnať k ničomu inému ako ku konzumácii nejakého jedla – výber bol myslím veľmi slušný, ceny už menej, ale veď sme na festivale, takže pohoda. Distrá boli priemerné, povedal by som, a zamrzelo, že boli úplne mimo priestoru odkiaľ bolo vidieť pódiá a tak sa človek nemohol hrabať v merchandise či hľadať nejaké to svoje obľúbené CD do zbierky a popritom sledovať, čo sa deje. Nápad s takisto v týchto oblastiach umiestneným stanom, kde sa premietali klasické hororové kúsky, bol myslím podarený. Sám som tam strávil rána ešte predtým, ako začali koncerty. Žiadne bombastické kino... veď načo aj.
Späť na dosky, ktoré znamenajú brutalitu, kde sa vychystali talianske kone HOUR OF PENANCE a že sa teda vychystali veľmi, veľmi pekne. A teraz nenarážam na žiadnu milánsku módu. V megabrutálnom zvukovom habite nabúšili svoj technický death metal s absolútnou precíznosťou. Boli zverskejší ako zverskí  a fakt bez chyby. Prídavok "Catatonia" od SUFFOCATION to len podtrhol. ADOR DORATH nijako zvlášť nezaujali. HATE ma vyslovene sklamali, boli na pódiu sterilní a bez energie. Ich pomaľované tváre toho tiež veľa nezachránili.

CODE boli jednou z mála kapiel, ktoré som vypustil a po návrate z kempu, čo bola vďaka všadeprítomnému blatu vskutku zaujímavá úloha, som sa pokochal na francúzskych súčasníkoch ZUBROWSKA. Naživo znejú surovejšie ako z vydarených štúdiových počinov. Nemetalový výzor bol takisto ozvláštňujúci. Výborné.
KATAKLYSM boli z tých, na ktorých som sa tešil, no nepotešili ma. Setlist postavený na posledných troch albumoch bol najväčším kameňom úrazu. Ich skladby sú čím ďalej tým primitívnejšie a ani chytľavosť, ani výborný zvuk to nezachránili. Škoda. SEBKHA-CHOTT, to bolo jedno nevysloviteľné bizarné divadlo plné hudobnej zvrátenosti a recesie skĺbenej s kvalitou. Kto má rád fakt neortodoxné záležitosti, ten by po tomto mnohočlennom telese v šialených kostýmoch mal určite siahnuť. Skvelé oživenie a rovnako skvelé bolo sledovať vyjavené tváre nechápajúcich metalistov.
Každý z festivalových dní mal aj svoj thrashmetalový moment. Tentoraz to boli SODOM, kapela, ktorú netreba nijako výrazne predstavovať a ktorej to naživo stále ide mimoriadne slušne. Klasika nad klasiku. Mňa už veľmi nebavia, no pri záverečných "Agent Orange", "Remeber The Fallen" a "Code Red" som sa vyšantil aj ja.

V súčasnosti silní ARCH ENEMY nemohli zožať nič iné ako megaúspech. Ja by som ich prirovnal k stavbárom, ktorí postavia technicky perfektnú budovu spĺňajúcu všetky potrebné kritériá, no z ktorej nevyžaruje absolútne žiadna architektonická krása. Maximálne profesionálne muzikantstvo aj vystúpenie, všetko do bodky presné, no niečo tomu chýbalo. Inak zazneli všetky potrebné hitovky a všetci vystupujúci si zaslúžia uznanie za svoje kvality. Vrátane energickej vokalistky Angely Gossow, ktorá pekne nakydala na človeka, čo hodil pivo tam kde nemal (kedy sa ľudia odučia od tohto idiotského agro zvyku?).
Hudba AGNOSTIC FRONT ma obchádza míľovými krokmi a ich show som si absolútne neužil. Energia, ktorá z nich sálala, však bola na slušnej úrovni. Ja som už ale čakal na jednu zo srdcoviek - PARADISE LOST. Anglickí gotickí gentlemani stavili pomerne dosť na novinku "In Requiem" a myslím, že to celkom vyšlo. Nové piesne vyzneli veľmi úderne a dobre. Nemohli samozrejme chýbať záležitosti ako "As I Die", "One Second", "Embers Fire", či "Enchantment". Práve v starších kúskoch bol Nick Holmes dosť nepresný, keďže už veľmi nespieva tak nízko a došlo žiaľ k falošnostiam. Inak hudobne, zvukovo, ani čo do atmosféry nie je čo vyčítať. Keď si k tomu prirátame asi najhorší hrací čas aký si kapela môže priať - hrať pred CARCASS, po ktorých bažia davy prítomných - treba ich pochváliť.

A tí bažiaci návštevníci sa teda dočkali pekného zadosťučinenia. Na pódiu vyzdobenom klasickými carcassovskými obrazmi páni Walker, Steer, Amott, a za už žiaľ hry neschopného Kena Owena zaskakujúci Daniel Erlandsson predviedli strhujúce predstavenie. Nešlo ani tak o nejakú špeciálnu show ako o to, že ich skladby sú absolútna klasika v rámci extrémnej muziky a málokto čakal, že ich ešte niekedy zhliadne naživo. Hralo sa zo všetkých albumov a nech sa siahlo na čokoľvek bolo to výborné a diváci právom šaleli. Počul som nie príliš dobré odozvy na sound headlinera, no z môjho miesta bol absolútne ideálny, zrozumiteľný, ale pritom presne taký špinavý ako si pri CARCASS predstavujem. Frontman Walker vystupoval úplne suverénne, či už v piesňach, alebo medzi nimi, kde sa prejavil ako výborný rozprávač a zabávač v jednej osobe. Od úvodnej "Inpropagation" až po záverečnú "Heartwork" to boli geniálne spomienky na geniálne kompozície, ktoré má tento spolok za svoju nie až takú dlhú, no vydarenú kariéru na konte. Bolo to ako sledovať znovuzrodenie kultu na pódiu. Nový album zrejme nehrozí, no myslím, že je to tak aj dobre.

Za nimi prišlo uvoľnenie v podobe jednoduchého hop-hop death metalu od SIX FEET UNDER. Ich posledné albumy sú synonymom pre slovo nuda, no staršie kúsky pozná zrejme každý deathmetalista a tak som sledoval, ako sa vo všetkých prebúdza zábava a ako všetci odpredu, kde bol kotol ako sa patrí, až dozadu k stánkom s občerstvením, ulietavajú na piesňach z "Haunted", "Warpath", či "Maximum Violence". Ani ja som sa neubránil nejakému tomu zakývaniu hlavou. Po ich vystúpení, jedným uchom počúvajúc ESOTERIC (nie je to moja šálka kávy, ale počul som na ich vystúpenie veľmi dobré referencie), som sa s množstvom ľudí poberal na posledný pobyt v stane, ktorý je pre mňa síce neopísateľné utrpenie, no čo by človek nevydržal kvôli poriadnej porcii extrémnej hudby, ktorá bola aj tento rok, až na drobné zvukové nedostatky a fakt odporné počasie, naservírovaná veľmi chutne.

Nakoniec som z toho stanu predsa ešte vybehol a to kvôli záverečnému klincu v podobe šialenej Hell Show, kde sa ľudia mohli „pokochať“ postavami visiacimi za chrbát vo vzduchu, padli nejaké tie prepichnuté ústa, troška nechutností. Ale pravdu povediac, podľa záberov z Hell Show na Obscene Extreme som čakal niečo zaujímavejšie.

FOTO a dodatok: Adela Melová

Brutal Assault je našťastie jedným z festivalov, kde vidieť aj určitú snahu o neustále zlepšovanie a nejaký ten posun dopredu. Aj keď plánované zlepšenia tento rok nedopadli zrejme podľa očakávaní. Prírodná tribúna bola v daždivom počasí jednoducho nepoužiteľná a stan s projekciou hororových filmov bol síce skvelým nápadom, no s realizáciou to už bolo horšie. Malá kapacita a dve LCD obrazovky neposkytovali akurát najväčší komfort. Moja predstava spočívala skôr v projektore a plátne, preto som bola dosť nemilo prekvapená. Oddelenie stánkov s tričkami a CD-čkami od stánkov s pitia a jedlom bolo určite krokom vpred, potešili aj platené, čisté, voňavé toalety. Naopak žiadny posun nevidím v mieste na sedenie. Organizátori chceli tento problém vyriešiť zrejme spomínanou prírodnou tribúnou, no ako som uviedla, počasie tomu neprialo. Uvidíme nabudúce. Najväčším pozitívom bola nepochybne hviezdna zostava kapiel, ktorú sme mali možnosť zhliadnuť. Pri takom množstve veľkých mien je skutočne náročné zvládnuť všetko čo by ste chceli a podarí sa to zrejme len tým najvytrvalejším... Bohužiaľ, po väčšinu festivalu zaostával zvuk, naopak vizuálna prezentácia a nasvietenie boli viac než výborné.

V prvý deň pozitívne prekvapili vystúpenia Sadist, u ktorých ohurovala najmä už Kamilom spomínaná všestrannosť gitaristu Tommyho. Našťastie disponovali dobrým zvukom, to sa však už nedá povedať o Hollenthon. Tých som mala možnosť zažiť pár týždňov pred Brutal Assaultom na festivale Kaltenbach a čo sa týka výkonu kapely, bol veľmi podobný, čiže chvályhodný, no rakúsky koncert mal navrch, hlavne kvôli zvuku. Nemôžem však povedať, že by som si to na Brutale neužila...Podobný problém nastal u Septicflesh, veľmi dobré vystúpenie a dosť zlý zvuk. Bavila som sa však oveľa viac ako pri ich nedávnej šou s Vader v Zlíne a taktiež sa bolo na čo pozerať. Podobne ako s Vader sa venovali hlavne poslednému počinu „Comunnion“ a bolo vidno, že publikum si ich novinku doslova obľúbilo a ich návrat na pódiá vítalo s nadšením. Skvelý dojem umocnila pôsobivá atmosféra... Výborná atmosféra vládla aj počas vystúpenia Exodus, samozrejme, v inom zmysle. Tí predviedli živelné, thrashmetalové peklo, pričom sa dôsledne povenovali nielen starým známym veciam, ale aj ich aktuálnemu albumu a frontmanovi Robovi Dukesovi sa konečne podarilo rozprúdiť aj väčší mosh pit. V čom sa môj názor bude rozchádzať s Kamilovým, to je Mayhem. Začiatok ich šou ma vyslovene nudil. Z CD ich dnešné podanie avantgardného post black metalu neznie zle, no pre živé vystúpenie by som uvítala skôr prierez staršou tvorbou. Našťastie, ku koncu vystúpenia došlo aj na tú. Ale nemôžem kapele uprieť dávku svojráznosti a excentrickosti, vizuál Attilu ma, ako to je u neho obvyklé, pobavil. Tentokrát neprišiel v úbore Bugs Bunnyho alebo Hitlera, no po celý set zvieral v ruke slučku. Jednoducho, psychopati so všetkým, čo k tomu patrí.

Na druhý deň som na úvod zhliadla mladíkov Warbringer. Hoci oproti starým, zavedeným kapelám neprinášajú nič nové, musím uznať, že im to šliapalo ako dobre namazaný stroj a o týchto chalanoch určite nepočujeme naposledy. Krky thrashmetalistov určite dostali zabrať. Pekný začiatok dňa však totálne pokazil hustý dážď a otrasné počasie nás sprevádzalo až do záveru festivalu. Do areálu som sa odhodlala až pri Primordial, od ktorých samozrejme pri charaktere ich hudby nemožno očakávať nejaký extra nášup, no práve atmosféra bola silnou stránkou ich vystúpenia. Škoda, že sa tak dialo ešte za svetla, pod rúškom tmy by to zrejme dostalo iný náboj. Čo sa týka Entombed, nemôžem im príliš veľa vytýkať, Lars Göran Petrov sa úlohy frontmana zhostil celkom schopne, no niečo tomu chýbalo. Možno akási živosť, radosť z hrania, ktorá by vyžarovala z celej kapely... Behemoth som mala možnosť vidieť už šesťkrát a ešte vždy ma bavia. Energia z nich stále srší, akoby práve začínali a v kombinácii s neskutočným nasadením a strojovo presnou hrou to z nich robí absolútnu tutovku. Rozpačito na mňa však pôsobilo vystúpenie Big Bossa, ktorý si s poľskými diablami odspieval skladbu „Jáma pekel“ od legendárnych Master´s Hammer. Toto prevedenie na mňa pôsobilo viac než rozporuplne a navyše Big Boss sa neobišiel bez textového ťaháku v ruke, čo zas vyzeralo dosť komicky. Škoda, radšej by som tam videla buď Frantu Štorma, alebo, keď už Big Boss, radšej niečo staré a kultové z tvorby Root. V podaní Behemoth by to mohlo znieť zaujímavo. Anathema v závoji dažďa pôsobila doslova čarovne a oddychovo, zatiaľ čo v zákulisí sa pripravovali Cradle Of Filth. Úprimne, po ich koncertných výkonoch v okolitých krajinách, kde to bola blamáž za blamážou, som bola pripravená na najhoršie. No Angličania s českou posilou, Martinom Škaroupkom za bicími, ma celkom príjemne prekvapili. Aj vďaka tomu, že sa pomerne dosť venovali starej tvorbe („The Principle Of Evil Made Fesh“, „Dusk And Her Embrace“, „Her Ghost In The Fog“, „Cruelty Brought Thee Orchids“, atď.). Žeby ďalšia kapela, ktorá pochopila, že fanúšikovia prahnú po návrate ku koreňom? Uvidíme na novinke, no s Daniho hlasivkami to asi ani možné nebude, čo bolo evidentné aj na Brutal Assaulte. Po anglických vampíroch vystúpila kapela z úplne iného súdka, Neurosis, a predviedli krásne, magické vystúpenie, korunované pekným zvukom a projekciou. Veľmi silný set, plný emócií všelijakého druhu, no diváci mohli byť len nadšení. (Mimochodom, ak ste pred festivalom tipovali, že jediná kapela, ktorá si nepraje projekciu na veľkoplošné obrazovky, bude Cradle Of Filth, chyba. Boli ňou Neurosis.)  Poslednou kapelou, kvôli ktorej potlačím aj prichádzajúcu únavu, sú výborní Nóri 1349, ktorí predviedli, ako má vyzerať skutočné blackmetalové peklo a  po minuloročnom nepresvedčivom koncerte súputníkov Gorgoroth zachraňovali česť ortodoxných nórskych kapiel. Zamrzela absencia Frosta, no ten má zrejme plné ruky práce s novým počinom Satyricon...  

Prvým sklamaním tretieho dňa boli pre mňa Rusi Arkona. Hoci Maša pôsobí ako silná osobnosť, tentokrát to tak nebolo a celé vystúpenie pôsobilo až rozpačito. Aj keď hyperaktivita Maši nechýbala, Arkona v ten deň pôsobili ako kapela improvizujúcich puberťákov, ktorých prvýkrát pustili na pódium. Veľmi neistá šou. Škoda. Chuť mi napravili až Kataklysm, a keďže na rozdiel od kolegu Kamila ma ich posledné albumy oslovujú a slovko primitívnosť by som zo svojho pohľadu zamenila za termín chytľavá údernosť, ich set ma nadchol. Opäť nechýbala živelnosť a nasadenie. Jednoduchá, nenáročná deathmetalová zábava na odreagovanie, proste - bavili ma. Sodom tentokrát o niečo máličko menej, no napriek tomu nadpriemerné vystúpenie.  Arch Enemy o niečo lepšie vystúpenie predviedli na Metalcampe, no fanúšikovia boli celkom iste spokojní. Aj keď, opäť mi tam niečo chýbalo, bolo to až príliš strojové, umelo dokonalé a vrátane presne nacvičených póz frontwoman Angely mi tam chýbalo  srdce a pôsobilo to na mňa ako rutina alebo divadlo. Sklamaná som bola pri sete Paradise Lost. Z Nicka Holmesa vyliezlo niekoľko tak neskutočne  falošných tónov, že mi to pokazilo celý dojem a šla som sa  radšej znechutene občerstviť. Legende Carcass niet čo vytknúť, všetko zásadné tu už zaznelo a aj Six Feet Under ma dostatočne pobavili, samozrejme nemyslím to v hanlivom zmysle. Ako zlatý klinec programu na záver  potešil cover od AC/DC „TNT“, ktorý pri ich vystúpení na Metalcampe nezaznel. Chvíľu som sa ešte „deptala“ (taktiež v pozitívnom zmysle, myslené vzhľadom na charakter ich hudby) porciou emócií od Esoteric a areál opúšťam pohľadom na týpkov visiacich nad pódiom.  Opäť jeden vydarený ročník, škoda toho neprajúceho počasia.