Glenn Hughes patrí k veľkým osobnostiam rockovej scény, s veľavravnou prezývkou Voice of Rock. Slávu si získal ako spevák a basgitarista v kapelách TRAPEZE a DEEP PURPLE v prvej polovici 70.rokov, potom sa dlhé roky topil v drogách a alkohole. Z drogového dna sa začiatkom 90.rokov vyhrabal a odvtedy môžeme jeho výnimočný soulový a rockový hlas s neskutočným rozsahom počuť každý rok minimálne z jedného projektu alebo kapely. Rok 2016 bol svedkom vydania sólového albumu Resonate a koncertného turné so zastávkou v  Prahe. A práve do hlavného mesta Českej republiky som sa vybral pozrieť si koncert jedného z mojich najobľúbenejších hudobníkov vôbec.

Pri príchode do MeetFactory ma privítala funková muzika valiaca sa z reproduktorov. Bolo zábavné pozorovať publikum, tvorené predovšetkým poctivými bigbiťákmi okolo päťdesiatky, ako sa nesmelo vrtí na funkový groove. Jeden účastník koncertu vyjadril svoj názor na funky beaty jasne, a to zvolaním „My chceme Sabaty!“, na čo sa z publika ozval krátky potlesk.

Krátko po 20:00 na pódium zjavila predkapela STONE BROKEN, ktorá v krátkom, približne polhodinovom sete predstavila svoj zmetalizovaný hard rock. STONE BROKEN sa podarilo celkom slušne rozprúdiť náladu v publiku. Pochvalu si za mňa zaslúži predovšetkým mimoriadne energetický gitarista, ktorého sóla boli hlavnými ťahákmi  krátkeho vystúpenia predkapely.

Okolo 21:00  za zvukov intra nabehol Glenn Hughes so svojou sólovou kapelou na pódium. Koncert otvorili piesňou „Flow“ z nového albumu Resonate. Bez zbytočných rečí sa hneď pokračovalo mojou obľúbenou „Muscle and Blood“ z albumu HUGHES/THRALL, postavenou  na výrazných riffoch. Po drsnej tvári Hughesa sa publikom dočkalo funkrockového kúsku z dielne DEEP PURPLE „Gettin´ Tigher“. Skladba natiahnutá o bravúrnu inštrumentálnu pasáž a basové sólo bola pre mňa prvým vrcholom večera. Po „Stumble and Go“, ďalšej pesničke z Resonate, nasledovala jediná spomienka na TRAPEZE, a to „Medusa“. Nádherná polobalada, ktorá strieda pokojné vybrnkávacie pasáže s tvrdými bola ukážkou skladateľského génia Glenna Hughesa, ktorý pieseň uviedol so slovami, že ide o jeho prvú zloženú skladbu. (!) Po natlakovanej „Can´t Stop The Flood“ zo sólovej tvorby Glenna Hughesa bolo publikum svedkom dvoch kúskov z dielne BLACK COUNTRY COMMUNION, a to „One Last Soul“ a „Black Country“. V obidvoch prípadoch sa jedná o jasné koncertné hitovky s výraznými refrénmi a silným rockovým drajvom. Ako veľký fanúšik BLACK COUNTRY COMMUNION som si ich náležite užil a potešil sa správe, že v septembri sa dočkáme štvrtého pokračovania tvorby z dielne superkapely tvorenej Glennom Hughesom a Joea Bonnamasom. Druhým vrcholom večera bola skladba „You Keep On Moving“ z Come Taste The Band, posledného albumu DEEP PURPLE pred rozpadom v roku 1976. Vysoko atmosférická pieseň, postavená na výraznom basovom riffe a precítenom speve Hughesa ma svojou éterickosťou vytrhla z bežnej reality vnímania. Na záver skladby Hughes pripojil veľmi dojímavú vokálnu exhibíciu, ktorá ukázala nestarnúcu silu jeho hlasu. S neskutočným zápalom bola zahraná ďalšia skladba DEEP PURPLE, „Might Just Take Your Life“, v ktorej zažiarila celá kapela na čele klávesákom Jaya Boeom.  Ten si na jej úvod strihol parádne sólo na hammondky. Riadnu časť koncertu uzavrela koncertná tutovka zo sólovej tvorby Glenna Hughesa „Soulmover“. Po kratučkej pauze, keď sme si vytlieskali kapelu späť na pódium, sme sa dočkali hlavného singlu z albumu Resonate „Heavy“, ktorý je naozaj...heavy. Tvrdé riffy, výrazné hammondky. Poslednou skladbou koncertu bola legendárna „Burn“ od DEEP PURPLE, zahraná majstrovsky, so štýlom, energicky, verná pôvodnej verzii z 70.rokov. Kapela sa vyslovene prekonávala a Hughes znova vokálne exceloval.

Slová chvály nesmú minúť sprievodnú kapelu Glenn Hughesa, menovite gitaristu Sorena Andersona, klávesáka Jaya Boea a bubeníka Pontusa Engborga. Každý z nich je majstrom svojho nástroja, ale aj tak by som ako milovník organov Hammond vyzdvihol prácu majstra klávesáka. Jeho nástroj bolo celého koncertu krásne počuť, dodal koncertu správnu príchuť a lá klasický rock a najmä hral na pravé hammondky. Ten rozdiel je naozaj výrazne počuť oproti syntetizátorovým napodobeninám. Zároveň sa mi na kapele páčilo, že vyzerala naozaj ako rocková kapela a nie ako partia náhodných okoloidúcich z petržalského sídliska. Gitarista by sa so svojou vizážou a koženými nohavicami nestratil ani v najpoctivejších 80kach.

Samostatnou kapitolou je Glenn Hughes. Koncert odspieval aj napriek častému fúkaniu nosa famózne. Jeho hlas hral všetkými farbami od tvrdých rockových tónov až po jemné soulové odtiene. Našťastie som nebol svedkom príliš častých vokálnych exhibícií, spieval vždy v prospech skladby. Netreba zabúdať na to, že Hughes je aj vynikajúci basák, ktorý do hrania zvláda naplno spievať. Úprimne nadšený som bol z Hughesa ako moderátora koncertu. Vtipný, šarmantný, pokorný a predovšetkým plný úprimnej lásky k svojim fanúšikom. Nehanbil sa publiku zdôveriť s bolesťou z čerstvej straty maminky a požiadal nás, aby sme nezabudli pripomenúť svojím rodičom, že ich ľúbime. Znie to celé tak trocha hipisácky, ale sám Hughes sa v priebehu koncertu hrdo priznal k tomu, že sa za hipíka považuje. Všetky tieto slová o láske zneli úprimne a dodali koncertu veľmi srdečný rozmer takého trocha väčšieho „rodinného“ stretnutia. A pravdupovediac, dlho som nevidel tak spokojnú kapelu, ktorá by k svojmu frontmanovi vzhliadala s takou úprimnou úctou a láskou.

Koncert Glenna Hughes bol pre mňa splneným hudobným snom. Ako milovník klasického rocku som dostal všetko, čo mám rád v modernom obale interpretovanom virtuóznymi hudobníkmi. Dúfam, že budem mať v blízkej budúcnosti znova šancu vidieť jedného z posledných mohykánov klasického rocku naživo niekde na polceste medzi Slovenskom a Českou republikou.