Po triumfálnej šou fínskej stálice NIGHTWISH v Hartwall aréne na turné „Once Upon a Tour 2005“ (mimochodom zvečnenej na skvelom dvd „End of an Era“) a šokujúcom vyhadzove pevkyne Tarji Turunen ostali naše oči pre plač. Po nečakanom odchode basáka Marka Hietalu v januári 2021 naše oči naopak smútili. Čas však častokrát dokáže zahojiť i tie najhlbšie rany a jeden z takýchto prípadov nastal pomerne nedávno, keď obe naše hlavné postavy celého tohto príbehu opätovne spojili sily v rámci projektu s názvom „Living the Dream Together 2024/2025“.

Vďaka promotérom z koncertnej agentúry Live Koncert sme sa tejto obnovenej spolupráce a jedinečného divadla mohli dočkať aj u nás na Slovensku. Rovno trikrát! Trikrát vypredané! Nie, toto naozaj nie je žart. Pamätám si totiž dávne časy, keď spomínaná Tarja spievala v Košiciach v doslova poloprázdnych priestoroch haly Stará jazdiareň. A dnes? Dnes za (priznajme si...) veľkej pomoci ex-kolegu z NIGHTWISH postupne vypredala tunajšie Collosseum, bratislavské MMC a športovú halu v Banskej Bystrici. Wau!

V tejto chvíli si povieme o prvom z trojice vystúpení. Večer, ktorý sa niesol v znamení špičkových inštrumentálnych výkonov, silných skladieb, nostalgického spomínania, opätovných a neraz i dojemných spojení. Všetky tieto znamenia však možno nakoniec zatienilo to jedno jediné, a to jednoznačne najväčšie, resp. najpočetnejšie. Slová „Collosseum“ a „750 predaných vstupeniek“ sa k sebe hodia asi ako „politik“ a „čestnosť“, takže ak ste to už niekedy v minulosti zažili, určite správne tušíte, o čom je reč. Ľudia pred pódiom, na schodoch, pri bare, pri toalete, na balkóne. Dokonca i na chodbe, kde bohužiaľ platí staré známe „zvuk ide, obraz nie“. V stredu ale nie sme v divadle, naopak na klubovom koncerte, kde občas treba čo to vydržať a na krátky čas odložiť vidinu príjemného komfortu. Kto vydrží, možno sa dočká i zaslúžených odmien. Tých hudobných sa 5.marca našlo až až...

Pár minút pred osemnástou otvára program dnes už medzinárodné teleso SYMPHONITY s absentujúcim klávesákom Johanesom Frykholmom, no zato so svetobežníkom Davidom Akessonom za mikrofónom a všadeprítomným bicmenom Martinom Škaroupkom, ktorý len pred pár dňami navštívil rovnaké priestory s našou stálicou LUNATIC GODS. Štvorica produkuje snáď ten najtypickejší power metal európskeho strihu - ja osobne tento žáner momentálne takmer vôbec nevyhľadávam. K tomu všetkému je potreba „vybaviť“ šatňu, osvieženie, merch stánok, návštevu wc, stretnutie s priateľmi – teda to, čo v neskôr v natrieskanom Collosseu nebude viac možné.

Kto kedy aspoň trochu pričuchol k tvorbe TAROT určite veľmi dobre vie, že Marko Hietala je vskutku šikovný muzikant a songwritter, ktorý nikdy nebol výhradne odkázaný na slávu NIGHTWISH. Situácia sa nijak zvlášť nemení ani v tomto roku, čoho dôkazom je i jeho novučičká, v poradí druhá sólovka “Roses From the Deep“. Práve tento vynikajúci kotúčik tvoril kostru košického koncertu, tu a tam doplnenú o ukážky ala “Stones“, “Isäni ääni“ či “Jouksen rautateitä“.

Hodinový set musel uspokojiť nároky každého návštevníka, keďže išlo o hudobne poctivú, atmosférou príjemne uvoľnenú a zvukovo maximálne dotiahnutú šou. Vysmiaty Marko sa v doprovodnej kapele obklopil skutočne nadanými hráčmi, kde hlavne šikovný Tuomas Wäinölä neraz predviedol svoje gitarové majstrovstvo. To ukázal v progresívne ladenej “The Dragon Must Die“, krehkej titulnej balade, ale i chytľavých “Impatient Zero“, “Frankenstein´s Wife“ a “Left On Mars“. Práve v nej nás svojou prítomnosťou prvýkrát poctila i samotná Tarja - tá mágia, tá chémia, tá spoločná energia s Markom. Všetko je stále tam!
 

Kráľovnú symfonického metalu som naposledy stretol na festivale Rock pod Kameňom na Zemplínskej Šírave. Odvtedy stihla obmeniť takmer kompletnú zostavu a pridala do svojich radov argentínskeho gitaristu Juliána Barretta, čím sa celý sound výrazne zahustil. Košické deväťdesiatminútové vystúpenie tak pôsobilo skutočne tvrdo, a to už s úvodným blokom skladieb ako tangom nasiaknutú “Eye of the Storm“, mimoriadne heavy “Demon in You“ i hitovicou “Tears in the Rain“. Nasledujúce “Undertaker“ či „I Feel Immortal“ prehodili výhybku na krehkejšiu a jemnejšiu nôtu, kým “Oasis“ a “Shadow Play“ predviedli posun medzi rannou a tou najnovšou tvorbou Tarji Turunen.

Naša pôvabná protagonistka od prvej sekundy doslova žiarila šťastím, rozdávala úsmevy na všetky svetové strany, hádzala hlavou ako rozdivočená diablica, a aby toho nebolo málo, tak v nejednom prípade sa skúšala prihovoriť i v našom rodnom jazyku, čo u publika vyvolalo neraz veľkú vlnu entuziazmu. Čo však vyvolalo doslova uragán nadšenia boli dobre známe úvodné slová „all the same take me away...“ dlhoročného evergreenu „Dead to the World“. Áno, opäť je čas na nejaký ten duet s Markom Hietalom, či už z dielne ex-kapely (“Planet Hell“, “Wish I Had an Angel“) alebo jej sólovej tvorby (“Dead Promises“).
 

Všetko za asistencie skvelého svetelného parku, vskutku lahodného zvukového kabátika a priateľskej atmosféry, uprostred ktorej dokonca na scéne pristáva ruža pre očarujúcu Tarju a basgitaristovi Peterovi spieva k jeho sviatočnému dňu rovno celé Collosseum. Presne v duchu záverečných, asi najznámejších hitoviek “I Walk Alone“ si dovolím máličko oponovať: „nie, my všetci kráčame s tebou“, a v prípade “Until My Last Breath“ naopak iba 100% súhlasiť: „áno, až do posledného dychu!“
 

Za poskytnutie novinárskej akreditácie ďakujeme agentúre Live Koncert.