Tomáš Binčík / Michal Diačik 

Ak nepočítam multi-žánrovú/multi-pódiovú/multi-navštevovanú (tohto roku však viac či menej multi-elektronickú) Pohodu, môžem s pokojným svedomím prehlásiť, že najväčšej obľube v rámci nášho územia sa medzi hudobnými fanúšikmi teší práve festival Hodokvas. Posledné dva ročníky sa až na pár drobností celkom vydarili a preto očakávania viseli vo vzduchu ako povestné hrozby islamských fundamentalistov.

Rád by som na tomto mieste vyviedol z omylu všetkých, ktorí si spomínané „očakávania“ ihneď asociovali s headlinerom, ktorým toho roku bola snáď najznámejšia punková kapela histórie, legendárni Sex Pistols. Kto sa o hudbu zaujíma viac ako iba povrchne a takpovediac „dospel“, musel si byť vedomý priepastného rozdielu medzi tým, kde Pistols boli kedysi a kde sú dnes. Trpké vytriezvenie si naši západní susedia v tomto smere zažili už v ‘96-om, my až teraz. Ale nebudem zbytočne predbiehať udalosti...

Prvý piešťanský Hodokvas v roku 2006 bol jednou z najvydarenejších hudobných akcií, aké sa na Slovensku podarilo za poslednú dobu zorganizovať. Kvalitné kapely, dobré služby, úžasná atmosféra. Minulý ročník dostal festival ešte veľkolepejšiu tvár a výsledok bol iný ako v roku 2006, no stále pozitívny. Kvalitné kapely, dobré služby. Všetci boli teda zvedaví, ako to vypáli tento rok, samozrejme, v očakávaní, že kvalita zostane aspoň rovnaká ako to bolo naposledy. Či sa to podarilo, sa dočítate v nasledujúcich riadkoch. Alebo aj medzi nimi.

Mnohých možno prekvapilo už to, že oproti minulým ročníkom sa na hodokvasníckej stránke novinky objavovali podstatne pomenej. Nič to, veď tento festival bol vždy aj o veciach iných, ako hudba samotná. Porovnávaniu sa ale v tejto reportáži žiaľ nevyhnem – lebo názov Hodokvas je už obchodnou známkou kvality. Z kedysi multimediálneho festivalu sa stal festivalom zameraným predovšetkým na hudbu. Dôkazom toho je napríklad absencia divadiel, ktoré sa tešili veľkej obľube. Nuž, oči teda smerovali predovšetkým k pódiám, ktorých program sľuboval zaujímavé mená.

Keďže festivalové brány sa otvárajú už vo štvrtok večer, mnoho návštevníkov smeruje do Piešťan už na nultú noc. O hudobnú kulisu, zameranú však predovšetkým na jeden hudobný štýl, sa už tradične postaralo Café del Fun. Čo ma prekvapilo bolo, že pred bránami festivalu nestál skoro žiadny stan. Väčšina ľudí bola teda v areáli, keď neskoro večer na letisko zaútočila búrka. Silný dážď ale predčasne ukončil zábavu mnohých hodokvasníkov...

Prvé, čo ma pri vstupe do areálu zaujalo, bolo pre mňa osobne zaujímavejšie rozloženie jednotlivých pódií a strategicky výhodnejšie umiestnenie prechodu k stanovému mestečku ako to bolo po minulé roky. Cesta k „obydliu“ tak bola lemovaná výčapmi a stánkami s občerstvením, čo neraz potešilo. Sympatickým bonusom bola U-rampa pri priechode, u ktorej by bolo snáď hriechom sa na minútku nezastaviť a nepozorovať „skejťácky“ výkvet v akcii. Sklamala len absencia infocentra, ktoré bolo normálne avizované na mapke areálu.

Kapelou, ktorá mala tú česť otvoriť festival, boli nestarnúci Čechomor. Kto by očakával, že na úvod by sa patrilo skôr niečo iné, by bol pri pohľade na zabávajúce sa a tancujúce publikum prekvapený. Energia sa medzi pódiom a publikom vymieňala v oboch smeroch a nastal všeobecný pokojný pocit, že Hodokvas sa ani lepšie začať nemohol.  Keď dohral pozitívne naladený Čechomor, bol na pódiu vystriedaný Slobodnou Európou v (takmer) pôvodnom zložení so Sveťom Korbelom na gitare. Návrat zakladajúceho člena do radov kapely práve pri príležitosti koncertu na Hodokvase však do plachiet muzikantom nový vietor nepridal. Whiskyho družina pôsobila strnulo, no početnému punkovému publiku tento deficit ani v najmenšom neprekážal a tak si schuti zaspievalo refrény osvedčených trhákov „Analýza dokázala hovno“ či „Podvod“. Ideálnym interpretom, ktorý by ma vytiahol z počiatočného žurnalistického marazmu, sa ukázali byť Skindred, pochádzajúci z južného Walesu, šikovne kombinujúci metal, hip hop a reggae do poriadne našliapnutého celku. Približne hodinovou šou naplno rozpálili kotol, pričom stihli odohrať podstatnú časť aktuálneho albumu Roots, Rock, Riot. Kvartet na čele s Benjim Webbem môže byť jednoznačne označený za jedno z najpríjemnejších prekvapení festivalu. Nasledovala menšia pauza, priestor pod pódiom sa zaplnil čírami, mikinami s logom Exploited a ja som bol zvedavý, či to bude aspoň taký trapas ako svojho času reunion turné Filthy Lucre spred dvanástich rokov. Po prvom hrabnutí Stevea Jonesa do strún muselo byť každému jasné, že z tohto mraku už veľa nezaprší. Rytmika bola úplne mimo, každý si akoby hral sám pre seba, o tímovosti či chémii medzi muzikantmi nemohlo byť ani reči. Totálny hudobný kŕč svojím tragickým vokálom ešte viac znemožnil spevák Johnny Rotten, pohybujúci sa v súčasnosti v absolútne nepunkových dimenziách. Hlas ťahal do komických výšok, čo si možno „otrlí“ poslucháči dokážu predstaviť v rámci jeho sólových počinov či posledných dosiek PiL. Pri zahrávaní sa so starými punkovými hymnami „God Save The Queen“ alebo „Pretty Vacant“ je však niečo podobné absolútne nemysliteľné. Náplasťou za skazené hity nemohli byť ani nové skladby uvedené spolu s prídavkom „Anarchy In The UK“, pretože ich skladateľský potenciál sa pohyboval niekde pod nulou. Nerád to hovorím, ale Sex Pistols, skupina, ktorá oslovila niekoľko generácií a v druhej polovici 70. rokov doslova sama o sebe definovala punk, je dnes už iba smiešnou tlupou päťdesiatnikov, ktorých jedinou ambíciou je privyrobiť si do dôchodku.

Čo sa dalo na Hodokvase zažiť v noci? Okrem obligátneho Café Del Fun sa nad tmavou letiskovou plochou rozliehali aj lámané beaty v podaní slovenských drum and bassových DJ-ov. Tí hrali spánku odolávajúcim z kamiónového prívesu až do rána. Zamrzela absencia doteraz vždy prítomného reggae stanu. A tak ste si museli pri chodení dávať pozor pod nohy, aby ste náhodou nepristúpili náhodného okololežiaceho, ktorý by inak s veľkou pravdepodobnosťou odpočíval práve v spomínanom stane. Aké by to na Hodokvase bolo  žitie bez piva? Tu sa ale dostavilo prvé nepríjemné prekvapenie – predsa len, 35 korún za pol litra zlatého moku, ktorý tohto roku teda bohvieakou kvalitou neoplýval...

K rannému prebudeniu mnohým pomohlo aerobikové cvičenie, na ktoré drzo nahovárali slečny v športovom oblečení vyzbrojené mikrofónmi. Oveľa horší zážitok však  číhal na povestných toi-toi záchodoch v stanovom mestečku, ktoré nemohli byť vyčistené. Dôvodom bol fakt, že organizátori zabudli v stanovom meste vyhradiť cesty pre servisné auto. K cti im ale slúži, že sa za túto chybu na webe neskôr ospravedlnili. Na festivale sa dali použiť aj splachovacie záchody. Ale, ako na mnohých veciach, aj na nich sa chcelo tohto roku zarobiť – poplatok za ich použitie bol síce len 10 korún, no aj ten je v porovnaní s festivalmi podobného rangu len ťažko akceptovateľný. Mimochodom, sprchy, ktoré sa v čase mojej prítomnosti starali o čistotu návštevníkov výlučne ľadovou vodou, stáli dvacku.

Prvou kapelou, ktorá moje kroky zaviedla k druhému pódiu na viac ako pár momentov, boli čoraz  obľúbenejší Puding Pani Elvisovej. Dobrý dojem z už tradične kvalitného vystúpenia skupiny ale pokazil otrasný zvuk v podobe nechutne neprehľadnej a nečitateľnej zvukovej gule (ktorý sa nezlepšil až do príchodu Britov Visionary Underground) a skresaný hrací čas, ktorý bol dôsledkom časového sklzu. Po nich nastúpila pod plachty second stage francúzska hip-hopová formácia La Conspiration. Štýlovo rôznorodo zloženému publiku sa ich produkcia ovplyvnená funky a r´n´b zjavne páčila. Ďalšie príjemné prekvapenie, samozrejme až na ten zvuk. V hip-hopovom duchu sa pokračovalo aj naďalej. Vec so Zverinom potvrdili, že im to s mikrofónmi a gramcami za chrbtom ide a v celkovom vyznení a atmosfére jasne  porazili žánrových kolegov Kontrafakt, ktorí sa mali na hlavné pódium dostať neskôr.

Dianie druhého festivalového dňa ma nechávalo chladným až do chvíle, keď na hlavné pódium zavítal frontman elektronickej úderky Sneaker Pimps s bočným projektom IAMX. Hudobne to bola čistokrvná syntetizátorová dekadencia, vizuálne bizarná koláž drogovej kultúry, bisexuálnych kreácií a duševných porúch. Uletený kaleidoskop všemožných ľudských úchyliek podčiarkovala gitaristka odetá do podväzkov, pobehujúca od jedného muzikanta k druhému a simulujúca mechanické pohyby zdegenerovaného robota. Na pohľad pútavé predstavenie sa skončilo okolo siedmej hodiny večernej a na javisko si to už mierili gotickí metalisti Paradise Lost. Keby ich nepredchádzala povesť revolučnej kapely, začínajúcej vo vodách doom metalu, snáď by som sa ani neobťažoval so sledovaním ich „podarenej“ kreácie. Tak ako sa hovorí, že po vyskúšaní tvrdej drogy by malo prísť radikálne „nikdy viac“, malo by sa o pätici hudobníkov z West Yorkshiru preventívne vravieť „nikdy“. Zažil som toho už veľa, ale Paradise Lost boli nudní na zbláznenie. Napriek stopercentnej sviežosti som pri tretej skladbe opakovane na niekoľko sekúnd zaspal, čo bolo jasným signálom, že to nebude skupina, s ktorou by som sa chcel na pamiatku v backstage odfotiť. Podobnú „foto-politiku“ by som zrejme udržiaval aj v prípade Kontrafaktu, ibaže z iných dôvodov. Netrúfam si tvrdiť, nakoľko je ich hip-hop pravdivý či objavný, ale po istom čase začnú aj nezainteresovaných žurnalistov s nevyhraneným názorom ich pouličné príbehy o tom ako „každý jebe niekoho mater do chrapy“ trošku unavovať. Presunul som sa teda k druhému pódiu, kde mali podľa rozpisu čakať chlapci z Karpiny, istotne vyzbrojení nekončiacimi zásobami štipľavých narážok na všemožné slovenské celebrity, nevynímajúc spoluúčinkujúce formácie. Nemilé prekvapenie v podobe mne neznámeho dídžeja, stále obsmŕdajúceho na pódiu, ma donútilo spláchnuť hnev niekoľkými pivami. Keďže s pribúdajúcimi minútami nedošlo k zmene a Karpina sa na pódiu nie a nie objaviť, rozhodol som sa poctiť svojou fyzickou prítomnosťou kotol, horlivo očakávajúci príchod raperskej elity Cypress Hill. Dvojica B-Real a Sen Dog spoľahlivo rozhýbala publikum, z ktorého bolo cítiť podozrivo hustú vôňu marihuany, ostatne najobľúbenejšej rastliny, horlivo propagovanej oboma MC’s po dobu dvoch desaťročí, čo táto formácia z Los Angeles na scéne pôsobí. Klasické pecky „Insane In The Brain“, „I Wann Get High“ či moja srdcovka „How I Could Just Kill A Man“ odpálili pred nafukovacím kostlivcom, sediacim na kráľovskom tróne, a veruže si chlapíci získali (nielen) môj rešpekt vďaka presvedčivému podaniu, z ktorého profesionalita a nadobudnuté skúsenosti išli na míle ďaleko. Jedinou poškvrnou sa ukázal byť trošku rozpačitý záver – žiadny prídavok, nič, iba kostlivec sunúci sa na podlahu a raperi v nenávratne. Kto čakal megahit „Tequila Sunrise“ vo forme prídavku, musel si pripadať trochu podvedený. Nebol som sám, všakže?

Posledným vystupujúcim v rámci druhého pódia boli Visionary Underground. Dvaja dídžeji a dvaja“ emcees“ s porciou inteligentného drum and bassu  a skvelou videoprojekciou viac než dôstojne a s vynikajúcou podporou obecenstva uzavreli program druhého stanu. On samotný sa však nezatváral.

Sobotná noc sľubovala lepší a pestrejší  program ako tá piatková. Predsa len, hralo sa už aj reggae, ktoré by pokojne znieslo aj väčšie priestory ako tie, ktoré ponúkal stan Café Del Fun. Najväčší usporiadateľský kiks však prišiel s drum and bassovým programom. Metro Club DNB Night, ktorá nebola na mapke areálu vyznačená nikde, sa mala začať už o desiatej vystúpením Soundphreakers. Realita však vyzerala inak – program DNB noci sa začal až o trištvrte na tri ráno vystúpením headlinera Adama F  v priestoroch druhého pódia. To už ale kroky mnohých smerovali na podstatne pokojnejšie miesta. Podobne, ako píše nižšie Tomáš, som s blížiacim sa ránom a záverom festivalu bilancoval. Priznám sa, Hodokvas mám úprimne rád a vždy som z neho odchádzal s príjemnými pocitmi. Tentoraz sa k nim však pridávali pocity rozpačité. Na jednej strane fajn hudba a zábava s ľuďmi, ktorých máte radi. Na druhej však akýsi negatívny pocit zo zmeny, ktorou festival prešiel. Samozrejme, veľa návštevníkov z neho odchádzalo spokojných. No našlo sa aj veľa takých, ktorí sa zhodli na tom, že tohto roku to povestné hodokvasnícke srdce bilo akosi potichšie. Ostáva len veriť, že sa to zmení k lepšiemu – povestnému starému, dobrému, a nespútanému Hodokvasu

Dožívanie v stane, kde sa konala Horúčka jamajskej noci, som poňal v zmysle retrospektívneho bilancovania dvojdňovej akcie. Prišiel som k nasledujúcemu zisteniu: Posledné dva ročníky boli zaujímavejšie čo sa týka vystupujúcich interpretov. Ten aktuálny mal zas navrch po organizačnej stránke. Ak sa tieto dve záležitosti nabudúce podarí skĺbiť, mohli by sme sa dočkať ukážkového Hodokvasu, tak ako som si ho vždy predstavoval.