Že bude druhý košický koncert legendárnych MADBALL veľkou udalosťou, o tom nebolo prečo pochybovať. Pred šiestimi rokmi podali výkon nad všetky, kto vtedy zaváhal, ten ľutoval a teraz si to už ujsť nenechal. A kto ich videl pred šiestimi rokmi, ten si to po toľkom čase rád zopakoval.

Čo vzbudzovalo ani nie tak nedôveru, ako skôr otázniky, bola voľba miesta. Stále populárnejší, pomerne nedávno vynovený klub Tabačka je totiž svojim imidžom vzdialený tvrdšej rockovej scéne, k jeho „štamgastom“ patria skôr typy blízke takzvanej hipster komunite. Ako tamojší personál (či vlastne prevádzka ako taká) zvládne nápor pivných šialencov, to sa iste pýtali viacerí miestni buriči.

Nuž zvládnuté to bolo na výbornú. Pivo (to najlepšie na svete) tieklo potokmi a bez zadrhávania. Destiláty už menej, pretože tie, najme cezpoľných, svojimi cenami šokovali (hipsters, you know?), ale bolo to takto možno dobre. Priestory sú to skvelé, priestranné a štýlové, hlavne sála, oddelená od barovej časti, má správny, nazvime to „priemyselný“ vzhľad a MADBALL tam svojou produkciou vynikajúco sadli.

Je na mieste sa domnievať, že aj týmto nastavením a možno práve ním to bol mimoriadny, v mnohých ohľadoch nepredstieraný hardcore večer (ak chcete), vlastne hotová spoločenská udalosť. Staré priateľstvá, rokmi zriedené návalom každodenných povinností, rocková omladina prezentovaná potomkami starých harcovníkov, to všetko vytvorilo parádnu atmosféru, ešte než na scénu vstúpila hviezda večera.

Na tú sa netrpezlivo čakalo už pár minút pred štartom, ale ešte predtým mala maďarská predkapela COLD REALITY smolu na zvuk a celkovo nie práve najpresvedčivejší prejav, takže tej v sále už po dvoch-troch úvodných skladbách ostalo fandiť len tvrdé jadro jej fanklubu. Drvivá väčšina účastníkov tohto zájazdu do inej dimenzie sa vytratila späť k baru a znovu ponorila do intenzívnych debát a vlastnej zábavy.

Samotný hodinový program MADBALL potom túto jedinečnú atmosféru znásobil. Charakteristický mohutný zvuk gitár a dôraznej rytmiky vyplnil (a rozhýbal) celú sálu. Frontman Freddy Cricien nešetril svoje hlasivky, vylieval si srdce a so spoľahlivými spoluhráčmi za chrbtom zelektrizoval a podmanil si celý sál, ešte než skončila úvodná We The People. Ďalší náklad overených výpalov, viac-menej spravodlivo povyberaných z celej ich doterajšej tvorby a už od názvov charakteristickými pre túto scénu a kapelu (Hardcore Lives, Face To Face, Born Strong, Infiltrate The System, NYC, Pride, Hardcore Still Lives...), bol okrem spomínaných prejavov náklonnosti a oddanosti „hardcore filozofii“ popretkávaný pozvánkami najvýraznejších typov v publiku na pódium.

Stagediving sa pre bariéru pred pódiom nekonal, kovové schodište s balkónom po oboch stranách ale slúžilo tým najpravovernejším fanúšikom ako dostatočná náhrada nevyhnutnej aktivity. Ako už bolo spomenuté, Tabačka fungovala nad očakávania, drobné obmedzenia bohato vynahradila v iných smeroch.

Ako sa program blížil k záveru, spomenul som si na Peppera Keenana z CORROSION OF CONFORMITY. Tí sa už pred rokmi vydali inou cestou, než ortodoxne ladení MADBALL a v čase vydania prelomového albumu „Deliverence“ (a kvôli jeho „komerčnému“ úspechu) sa na nich vtedy z HC komunity zniesla nemalá vlna kritiky a nevôle. Spätne sa Keenan vyjadril v tom zmysle, že postaviť sa pred svoje (ortodoxné) publikum a zahrať napríklad skladbu Albatros, to práveže bol najväčší hardcore v jeho živote, nech si vraví kto chce čo chce. Spomenul som si na to v nadšení z diania na pódiu a v tom momente to celé klaplo. Scéna je scéna a hudba je hudba. Muzikantský rast je jedna strana mince, oddanosť zavedeným formulkám druhá. Na čom záleží, je robiť to, čo sa robí, z presvedčenia, bez falše a póz. MADBALL nemuseli (vieme), ale znova raz presvedčili, pobavili a tým, čo prezentujú a vytvorili priestor na vítaný návrat do spomienok. Z tohto koncertu sa odchádzalo (a nakoniec, aj napriek pridrahej pálenke, tiež vypotácavalo) s maximálnou spokojnosťou. Jou, brilantný, plný večer!

Foto: Laci Schurger