V polovici horúceho júla sa niekoľko desiatok tisícov fanúšikov heavymetalovej hudby stretlo na už ôsmom ročníku festivalu Masters Of Rock a opäť vystavilo likérku Rudolfa Jelínka náročnej skúške. Záujem o tento festival napriek drobnej stagnácii neutícha. Festival láka stále nových a nových priaznivcov a napriek množstvu opakujúcich sa mien si do Vizovíc nájde v júli cestu aj nemalý počet pravidelných návštevníkov. Po minulom ročníku, keď zostava začínala smerovať k vzoru západných festivalov (väčšie miešanie žánrov, mená ako VOIVOD, KATAKLYSM, KEEP OF KALESSIN alebo ARCH ENEMY), sa agentúra Pragokoncert vrátila k osvedčenému receptu najmä heavy-power metalovej udalosti (možno za tým bude aj spoluorganizácia Metalfestu v Plzni, kde súpiska bola žánrovo značne rôznorodejšia).

Toľko kritizovaná hygiena (najmä toaliet) oproti minulému ročníku nedoznala výraznejších zmien, no veľké plus zaznamenala údržba areálu a najatie brigádnikov, ktorí sa starali o poriadok v pivných stanoch. Pochváliť treba aj výber security služby. Pokiaľ sa po niektoré minulé ročníky chlapci pri vchodoch chovali k návštevníkom relatívne arogantne, tentokrát sa skutočne nebolo na čo sťažovať. Za tieto veci palec nahor pre organizátorov a poďme sa teda pozrieť bližšie na hudobnú zložku festivalu, ktorého najväčšími ťahákmi mala byť gigantická šou MANOWAR , prvý sólový koncert TARJI na festivale Masters Of Rock a reunion ACCEPT a nielen ich návrat na pódiá. Vizovice totiž privítali aj Michaela Kiskeho, ktorý s obľubou zvykol tvrdiť, že so živými vystúpeniami nadobro skončil...

ŠTVRTOK:

Štvrtkový program bol zaujímavý hneď z niekoľkých dôvodov. Či už to bol pokus Mikea Terranu o prekonanie Guinessovho rekordu, vystúpenie Tarji Turunen so symfonickým orchestrom alebo krst novinky Ostravákov SALAMANDRA, očakávania boli vo všetkých smeroch vysoké. Spomínaná SALAMANDRA sa stala prvou skupinou, ktorá pokrstila svoje nové CD na pódiu Masters Of Rock (hlavné pódium bolo mimochodom venované pamiatke Ronnieho Jamesa Dia, keďže nieslo jeho meno). Krstnými rodičmi neboli nik iný ako v Čechách mimoriadne obľúbení SABATON. Na záver vydareného setu spoločne odspievali novú hymnu festivalu nazvanú „prekvapujúco“ – „Masters Of Rock“. Po SALAMANDRE sa dostali k slovu už pravidelní účinkujúci, a to HORKÝŽE SLÍŽE. Ich popularita aj v Čechách mimoriadne vzrastá a možno nejeden návštevník zatlačil slzu v oku, keď si spomenul na klubové vystúpenia spred približne desiatich rokov a začiatky tejto dnes už veľmi známej kapely. Chalani to ale s fanúšikmi jednoducho vedia a dav pod pódiom si úplne podmanili. Ich dnes už možno mierne prevarené vtípky naozaj nemuseli sadnúť každému, no to je už len otázka vkusu. S úderom devätnástej hodiny sa za bicie posadil Mike Terrana, ktorý sa pokúšal o zápis do Guinessovej knihy rekordov s odohraním štyroch rôznych vystúpení po sebe na jednom podujatí v jeden deň.

Zamrzela odrieknutá účasť MASTERPLAN, ktorých nahradili K2, skupina bývalého gitaristu EUROPE Kee Marcella. Bohužiaľ aj napriek snahe nedokázali výraznejšie upútať a ich set bol dosť nudný. Absencia „Grapowovcov“ tým pádom mrzela ešte viac. AXEL RUDI PELL našťastie posunul latku kvality do značne vyšších sfér a spolu so svojou sprievodnou skupinou predstavil nielen novú dosku „The Crest“. Axel nezabudol venovať sólo zosnulému Ronniemu J. Diovi a na záver emotívneho vystúpenia sme sa dočkali aj vtipnej vložky, keď si spevák Johnny Gioeli (ten predviedol vynikajúci výkon) vymenil miesto práve s Mikeom Terranom a zasadol na bubenícku stoličku. Mike sa chopil mikrofónu a ukončil set Axelovej skupiny coververziou od Franka Sinatru „My Way“, ktorá v rámci srandy nebola vôbec zlá.

Nasledovala dlhá občerstvovacia prestávka, a to preto, že sa blížil jeden z proklamovaných vrcholov, ktorým nebol nik iný ako TARJA v sprievode filharmónie Bohuslava Martinů. Zvuk sa tentokrát naozaj vydaril (spomeňme si na minulé ročníky a orchestrálne vystúpenie MANOWAR, kde orchester úplne zanikal, otrasné nazvučenie symfonikov HAGGARD a podobne...), no o samotnom koncerte to povedať nemožno. Pozor, rozhodne to nebolo slabým výkonom speváčky, práve naopak, TARJA je stále vynikajúcou vokalistkou, pôsobí prirodzenejšie, šťastnejšie, uvoľnenejšie ako v NIGHTWISH a je výraznou postavou na pódiu, ktorej by diváci mohli zobať z ruky... Problém bol v charaktere vystúpenia, ktoré by sa hodilo skôr niekde do divadelných priestorov a nie na rockový festival. Nezriedka bolo vidieť zaspávajúceho fanúšika a aj napriek relatívne pokročilej hodine to tentokrát nebolo vždy alkoholom. Tarjini priaznivci očakávali okrem ukážky jej sólovej tvorby totiž aj to, čo bolo ešte pred vystúpením ohlásené - prierez hitov NIGHTWISH a coververzie známych rockových skupín. Áno, dočkali sa, ale vo veľmi malej dávke. Najzásadnejšie hity od NIGHTWISH jednoducho nezazneli a jediným rockovým coverom bola skladba „Still Of The Night“ od WHITESNAKE. Tarja ho síce odspievala bezchybne, ale nebola to najšťastnejšia voľba. Táto skladba si predsalen vyžaduje vokalistu s „drsnejším“ hardrockovým prejavom a v opernom podaní znela dosť zvláštne. Rozpačito vlastne pôsobil už úvod, keď Tarja odspievala časť Dvořákovej opery „Rusalka“. Nepopieram, že pre ženu fínskej národnosti musí byť ťažké odspievať čokoľvek v češtine, ale radšej mala ostať pri angličtine a fínčine... Tarju jednoducho pochoval nevhodne zvolený playlist, a kým niektorým možno pomalé, emotívne a krásne precítené skladby vháňali slzy do očí, väčšina fans sa bohužiaľ nudila. Áno, toto by som si rada pozrela, ale ako som už spomínala, možno tak niekde v divadle... Počas jej vystúpenia sa ani MIKE TERRANA vzhľadom na playlist príliš nenadrel, ale to sa malo zmeniť, keďže sa chystal zavŕšiť svoj rekord. Jeho sólové vystúpenie tvorili skladby z projektu „Sinfonica“, jednalo sa o sample klasických piesní, do ktorých bubnoval. Pre niekoho nuda, pre niekoho vrchol bubeníckeho umenia, no to, že Mike je naozaj pán bubeník, nemôže poprieť asi nikto. A tak sa úspešne zapísal do Guinessovej knihy rekordov (podrobnosti nájdete na tretej strane tejto reportáže)...

Prvý deň ukončili SABATON, ktorí sa tým pádom na pódiu ocitli už druhýkrát.  Nič prekvapivé, nič originálne (až na hádzanie pirátskych tričiek SABATON, ktoré ich manažment zhabal predajcom na tomto festivale), no určite nabité energiou a pre veľmi dobre sa zabávajúcich a konečne prebudených fanúšikov tejto skupiny bezchybné ukončenie štvrtka. Čistá radosť z hrania, no chlapci si musia dať pozor, aby neskĺzli k nudnému opakovaniu sa. Ich tvorba je totiž dosť jednostranne a už tým začína trpieť. Živé vystúpenia ich fandov našťastie ešte bavia.

PIATOK:

V piatok zamrzel nešťastný hrací čas legendy CITRON, ktorá tým pádom značnej časti návštevníkov ušla. Ďalším negatívom bolo zrušenie vystúpenia DELAIN kvôli zraneniu bubeníka a tak sa pódium už chystalo pre thrasherov DESTRUCTION. Schmier  počas koncertu poznamenal, že síce sa jedná o heavymetalový festival, ale... Ale áno, robili, čo mohli, aby publikum zaujali, nasadenie napriek nevydržateľnej horúčave nechýbalo a takisto nechýbal ani mosh-pit pod pódiom. Výborný, energický set. Slovenská legenda TUBLATANKA tento festival poctila svojou účasťou vôbec po prvýkrát. Publikum sa ohromne bavilo a staré hity odspievalo ako jeden muž, naopak na novú skladbu z aktuálneho albumu reagovalo vlažne. Našťastie, setlist tvorili skôr staré hity. Napriek tomu nemožno hovoriť o nejakom výnimočnom výkone. V porovnaní s tým, čo Ďurinda a spol. predvádzali na pódiách a v kluboch pred pár rokmi, bolo toto vystúpenie dosť slabé... Žeby sa na chlapoch a hlavne frontmanovi už podpisoval zub času, alebo za tým bolo niečo iné? To ukáže budúcnosť.

Rozbehnuté publikum ešte viac potešila EPICA s nádhernou speváčkou Simone Simons. Je pravda, že ich tohtoročný set na slovinskom festivale Metalcamp bol ešte o niečo energickejší a podmaňujúcejší, ale napriek tomu dáma a páni patrili so svojím koncertom podporujúcim hlavne ich aktuálny počin „Design The Universe“ medzi tie najsvetlejšie okamihy piatku. Už tak vysokú latku však dokázali prekonať Američania QUEENSRŸCHE. Tí patrili nielen medzi najlepšie okamihy dňa, ale odohrali zrejme jedno z najvydarenejších vystúpení tohto festivalu. Geoff Tate pôsobil oveľa energickejšie ako v roku 2008 na festivale Basinfirefest a v kombinácii s výborným zvukom a vhodným setlistom ich silný výkon jednoducho nemal chybu. Kto ho nevidel, môže ľutovať. Mimochodom, pri tejto skupine je vhodné zmieniť, že na druhom pokračovaní ich legendárneho albumu „Operation: Mindcrime“ účinkoval aj nebohý Ronnie James Dio... Tomuto skutočnému kráľovi metalu vzdali poctu coverom „Heaven And Hell“ aj viac-menej samozvaní „Kings Of Metal“, MANOWAR. Tí sa do Vizovíc vrátili po piatich rokoch a očakávania boli nemalé. Nebolo žiadnym tajomstvom, že práve táto skupina bola tým najdrahším účinkujúcim ročníka 2010 a nielen to, ak sa nemýlim, išlo o najdrahšie vystúpenie v dejinách festivalu. Nasledoval však šok a ten bol opäť zapríčinený setlistom... Fanúšikovia logicky očakávali ak už nie prierez najväčších peciek, tak aspoň vyvážený set. No a dočkali sa len jednej skladby staršej ako r. 2002, a to „Black Wind, Fire And Steel“. Skutočne neuveriteľný ťah, nečakaný a mrzutý. Nebolo žiadnou vzácnosťou vidieť odchádzať vyslovene nabrúsených fanúšikov, čo len umocnil Joeyho monológ a nekonečné sólo a trhanie strún. OK, tieto veci k MANOWAR patria, ale vystúpenie by malo byť zábavou pre fanúšikom a nie masírovaním si ega hlavnej persóny. Joeyho sólo bolo navyše dosť nudné, dlhé a trhalo uši... Uši však ešte viac trhal jeho príhovor, kde vo svojej potrebe polichotiť Čechom stihol pourážať národy ako Švédsko alebo Anglicko (paradoxne domovinu Vikingov a miesto zrodu heavy metalu a samotných MANOWAR). Naopak svetlým bodom bol spevák Eric Adams, ktorý ako jediný nepôsobil staticky a koncert odspieval bez najmenšej chybičky. Jednoducho zlato v hrdle a záchrana MANOWAR... Klobúk dole pred týmto sympaťákom. MANOWAR si však po výborných vystúpeniach na podporu albumu „Gods Of War“ u mnohých opäť pokazili reputáciu. Po tomto všetkom, keď podaktorí skalní fandovia MANOWAR ostali zarazení a nevedeli, čo si majú myslieť o tom, čo práve videli a počuli, nasledoval ešte mohutný ohňostroj na záver (atmosféru dotvárala skladba „Army Of The Dead“). Myslím, že v tom momente ani neocenili, že sa práve (aj) vo Vizoviciach nahráva ďalšie (koľké už?) DVD MANOWAR. Každopádne, asi sme všetci viac zvedaví na ich nový album. Záver potom patril skupine, ktorá patrí pod krídla vydavateľstva Joeyho DeMaia – HOLYHELL. Na záver dňa si aj táto kapela na čele so speváčkou Mariou Breon uctila Ronnieho pamiatku skladbou „Children Of The Sea“.

SOBOTA:

Hoci sobotňajší program začínal už o pol desiatej ráno, väčšina návštevníkov dala pred druhou polovicou festivalu prednosť načerpaniu síl, prípadne vyčerpaniu finančných zásob a tak sa väčšie množstvo ľudí pred pódiom ocitlo až pri vystúpení power-progressistov nórskych COMMUNIC. Tí odohrali vydarené vystúpenie a potvrdili, že sú stále ešte nedocenenou kapelou. Onedlho ich na pódiu vystriedali poľskí satanáši BEHEMOTH, jednoznačne najtvrdšia skupina celého festivalu. Je neuveriteľná škoda, že hrali ešte za svetla, čo ubralo pôsobivosti ich setu. No napriek horúčave (chudákovi Orionovi sa miestami začínal roztekať warpaint...) predviedli vystúpenie, ktoré nemalo chybu. Strojová presnosť, agresia, brutalita, nenávistná vášeň, BEHEMOTH sú jednoducho zárukou kvality už po dlhú dobu. Či v roku 2004 vo vrútockom klube Mlyn, či v roku 2010 na vizovickom pódiu, nikdy nesklamali. Znie to síce ako klišovitý slogan, ale či ich vidíte po prvýkrát, či ôsmy až desiaty, vždy vás uchvátia. Môže vám liezť na nervy ich momentálna medializácia, aj to, ako sa dostávajú na titulky všetkých časopisov a už len čakáte, kedy Nergal na vás vyštekne aj z chladničky, ale pozor! Všetok tento cirkus okolo BEHEMOTH je oprávnený. Navyše sú na scéne už dlhé roky a k terajšej kvalite a popularite sa dopracovali usilovnou prácou. A prečo sú tam, kde sú, ukázali aj na Masters Of Rock.

Výborné vystúpenie odohrali aj PRIMAL FEAR,  ktorí si okrem rýchlych peciek pripravili aj nádhernú baladu „Fighting The Darkness“, pričom ju odohrali s citom a Ralf Scheepers dal do svojho prejavu aj značnú dávku emócií. PRIMAL FEAR sú síce žánrovo veľmi ďaleko od BEHEMOTH, no jedno majú spoločné – svojím nasadením na koncertoch nezvyknú sklamať. Na záver zaznela osvedčená pecka „Metal Is Forever“ a ak majú niektorí vokalisti naživo problém s výškami, Ralf medzi nich jednoznačne nepatrí a vo Vizoviciach to znova potvrdil. Už po tretíkrát Masters Of Rock navštívili ANNIHILATOR, ktorí tu v roku 2008 natočili aj živé DVD. Škoda, že s ním nepočkali dva roky, pretože porekadlo do tretice všetko dobré teraz stopercentne sadlo. ANNIHILATOR predviedli svoj zrejme najlepší výkon a Jeff Waters dokonca učinil priznanie, že pri písaní úvodnej inštrumentálky „Crystal Ann“ z albumu „Alice In Hell“ sa viac než dosť inšpiroval skladbou BLACK SABBATH „Children Of The Sea“ a samozrejme ju aj z tohto dôvodu venoval Diovi.

GAMMA RAY nasledujúci po nich potom odohrali nabitý a znova veľmi energický set, ktorého playlist sa dosť približoval februárovému turné na podporu novinky „To The Metal“. Nesmeli chýbať ani legendárne helloweenovské pecky „I Want Out“ a „Ride The Sky“, ale nezabúdalo sa ani na gammarayovské klasiky ako napríklad „Send Me a Sign“. Stihli to len tak-tak, keďže sa dvíhal vietor a po ich vystúpení sa spustil neskutočný dážď. Vystúpenie BLOODBOUND tak sledovalo minimum divákov. Treba ale dodať, že na rozdiel od predchádzajúcich dvoch dní v ten sobotný žiaden headliner nesklamal a ten hnusný lejak bol snáď jediným negatívom.

NEDEĽA:

Spomínané negatívum sa na druhý deň obrátilo v pozitívum, keďže ochladenie značne osviežilo vzduch. Gotikom LACRIMOSA by horúce počasie ani nepristalo. Zaradenie tejto skupiny, ktorá oslavuje už dvadsiate výročie, vyvolalo naozaj asi najkontroverznejšie reakcie. U niektorých divákov vyvolal pobavenie už imidž kapely, no gotická subkultúra na festivale Masters Of Rock pochopiteľne nemala hojná zastúpenie... Čo sa týka samotnej hudobnej zložky, po emocionálnom intre by človek čakal aj oveľa pocitovejšie vystúpenie, navyše melodický spev sem-tam ako keby unikal. Tilo Wolff bol v melodických pasážach dosť nepresvedčivý, naopak v drsnejších polohách bol oveľa lepší. Istotu naopak bolo badať na kráľovnej metalu DORO PESCH, ktorá v júni oslávila už 46. narodeniny. Neuveriteľné, treba sa skloniť pred touto dámou, ktorej nespútanú energiu a charizmatický vzhľad môžu závidieť aj o polovicu mladšie slečny. Zazneli najväčšie hity od DORO aj WARLOCK, nesmela chýbať hymna „All We Are“ alebo cover od JUDAS PRIEST „Breaking The Law“ (škoda, že Udo, aj keď vystúpil v ten istý deň ako špeciálny hosť LORDI, chýbal) a samozrejme ani ďalšia pocta Diovi v podobe „Egypt (The Chains Are On)“, ktorú DORO naspievala pred viac než desaťročím pre kompiláciu „Holy Dio: Tribute To Ronnie James Dio“.

Veľkou udalosťou bol návrat Michaela Kiskeho na koncertné pódiá, ktorý sa na Masters Of Rock predviedol so svojou skupinou UNISONIC. Bohužiaľ sa jedná opäť o jeden z tých menej podarených návratov, to, že Michael si naživo nezaspieval už sedemnásť rokov, bolo jednoducho cítiť. Vo výškach bol nepresvedčivý, zo začiatku bol navyše jeho vokál značne potichu, to však mohla byť aj chyba zvukára. Možno to bolo aj charakterom tvorby UNISONIC, ale vystúpenie jednoducho nemalo tú správnu šťavu. Zvláštnym ťahom bolo, že väčšina odohraných piesní pochádzala od PLACE VENDOME, ktorí majú takmer totožnú zostavu, vrátane Michaela. Potom ale nechápem, prečo vystupovali pod menom UNISONIC. A ak štúdiová tvorba PLACE VENDOME patrí medzi vydarené počiny, naživo to proste nefungovalo ako má. A asi to bolo aj samotným Michaelom, ktorý veľmi neisto postával na pódiu. Teraz sa znova ukázalo, že štúdiové nahrávky sú o niečom inom a skutočný potenciál sa ukáže až naživo. Dúfajme ale, že Michael sa do toho postupne dostane a získa potrebnú istotu. Treba ešte podotknúť, že do rúk prekvapivo zobral aj gitaru a menej prekvapivo došlo aj na dva hity od HELLOWEEN a to „Kids Of The Century“ a „A Little Time“. Nuž, tak tento návrat sa nevydaril podľa predstáv a preto bola na mieste skepsa aj z toho, ktorý nás čakal po vystúpení Kiskeho družiny. ACCEPT však neuveriteľne prekvapili a vôbec sa nebojím povedať, že odohrali ak nie úplne najlepšie vystúpenie tohto festivalu, tak minimálne jedno z najlepších. Tomuto návratu môžeme len a len zatlieskať. Nový frontman Mark Tornillo je hrdým majiteľom rovnakej farby hlasu ako Udo Dirkschneider a nebojím sa povedať, že je lídrom s oveľa energickejším prejavom. Väčšina prítomných jednoducho musela padnúť na zadok a aj najväčší pochybovači o vhodnosti návratu ACCEPT boli stopercentne presvedčení, že tento návrat sa podaril dokonale. Samozrejme nechýbali osvedčené pecky ako „Metal Heart“, „Balls To The Wall“, „Princess Of A Dawn“ alebo „I’m a Rebel“. Takto sa robí poriadna šou a ak sa našli priaznivci, ktorí Masters Of Rock navštívili len kvôli návratu ACCEPT, bez pochýb neľutovali. Publikum zobalo ACCEPT z ruky a úplným právom. Záverečnou bodkou boli „monštrá“ LORDI,  u ktorých nechýbalo množstvo rekvizít, pyrotechnických efektov a nevyhnutné kostýmy, v ktorých mimochodom prišli aj na autogramiádu. Ako špeciálny hosť vystúpil, možno trocha paradoxne, bývalý spevák ACCEPT, Udo Dirkschneider, ktorý s LORDI odspieval skladbu „They Only Come Out At Night“. Úplným záverom bola notoricky známa skladba „Hard Rock Hallelujah“, s ktorou v roku 2006 LORDI vyhrali Eurovíziu.

Po Masters Of Rock 2010 môžete mať pocit miernej stagnácie, ale aj zaručenej istoty. Určite by nezaškodilo spestriť súpisku kapiel a niektoré dokola opakujúce sa skupiny volať menej často ako raz za dva tri roky. Mnohých potešili vystúpenia kvalitných domácich skupín na Coca-Cola stage (EAGLEHEART, SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY, SYMPHONITY, POWER 5), určite nepotešila cena piva, ktorá sa so svojimi 37 Kč už začína rok po roku blížiť zahraničným festivalom. Uvidíme, s čím dokážu organizátori prekvapiť o rok.

FOTO: Roman Piška